Štvrťstoročie od vyhlásenia zvrchovanosti Slovenska

thumbnail

Vatra zvrchovanosti pri Kremnických Baniach oslávila 25. výročie Vyhlásenia Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky, tohtoročná bola „matičná“. Symbolicky pri geografickom strede Európy si pripomenuli toto historické svedectvo napredovania k samostatnému slovenskému štátnemu útvaru v polovici júla spoločne s Maticou slovenskou ďalší organizátori – obec Kremnické Bane a mesto Kremnica. Medzi prítomných vlastencov, národovcov a roduverných Slovákov zavítal bývalý prezident Ivan Gašparovič, svojimi príhovormi ich pozdravili niekoľkonásobný predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar, predseda MS Marián Tkáč, novinár, bývalý poslanec parlamentu a šéfredaktor denníka Slovenská REPUBLIKA Ján Smolec, ktorí sa v príhovoroch zamerali na pripomenutie historických udalostí, ktoré tvorili nielen uchovanie týchto myšlienok, zveľadenie a rozvoj štátnosti.  Pripomenuli taktiež potrebu ich zachovania pre ďalšiu budúcnosť predovšetkým z hľadiska odovzdania „štafety“ nastupujúcej strednej a mladej generácie, ako aj uchovanie týchto tradícií. Ďalej vystúpili starosta obce Kremnické Bane Juraj Vozár. Podujatie moderoval Marek Hanuska, tajomník MS, ktorý poďakoval ďalšiemu organizátorovi Milanovi Rybárskemu, predsedovi MO MS Kremnica, a privítal podpredsedu MS Mariána Gešpera, hovorcu Kongresu slovenskej inteligencie (KSI) Viliama Komoru a pozdravil v mene predsedu KSI Petra Štrelingera. V bohatom programe následne v Areáli stredu Európy vystúpili účinkujúci, matičiari, z viacerých slovenských krajov. Súbory Dychová hudba Minciar Kremnica, Spevácka skupina Prameň Žarnovica, Spevácka skupina Krnohári Brezno, Folklórna skupina Hrušov, Folklórny súbor Vepor Klenovec či Country skupina Krpci Prievidza, prispeli nielen k skvelej nálade, ale aj pozdvihli národné kultúrne pocity prítomných.

Keď sa začalo stmievať, za veselia, radosti a očakávania bola zapálená Vatra zvrchovanosti povyše pamätníka stredu Európy. Zažali ju starosta Kremnických Baní Juraj Vozár, primátor Kremnice Alexander Ferenčík, podpredseda MS Marián Gešper a predseda MO MS Kremnica Milan Rybársky. Do neskorých nočných hodín bolo okolie vatry dejiskom debát o slovenskej štátnosti, vlastenectve a slovenskej ako i európskej budúcnosti, zúčastnili sa jej súčasní, ale aj bývalí predstavitelia slovenského štátneho, verejného, spoločenského či kultúrneho života, za sprievodu živej slovenskej a hlavne ľudovej hudby.  Podujatie vatry zvrchovanosti si pripomenuli iniciátori tejto myšlienky, vtedajší predstavitelia KSI a zároveň matičiari Peter Štrelinger, Ján Smolec či Marián Tkáč a nezabudli ani na tých, čo tu už nie sú – na Romana Kaliského či Drahoša Machalu. V diskusiách vyvstala nádej a presvedčenie, že dnešná mladá a stredná generácia, ako verní nasledovníci, budú niesť pomyselnú štafetu, zachovávať slovenské národné a vlastenecké idey v prospech Slovákov a SR. Predseda KSI Peter Štrelinger sa v zaslanom pozdrave vyjadril „...o nástupe novej generácie, o preberaní žezla... Aby mladí mali viac sebavedomia, napokon, nemáme sa za tých 25 rokov za čo hanbiť. Slovensko dosiahlo predsa veľa úspechov: v športe, v ekonomike, vo vede, v kultúre, atď.“

Predseda Matice M. Tkáč a expremiér V. Mečiar, 15. júla na matičnej Vatre zvrchovanosti na Kremnických Baniach, v strede Európy.

Podnetným vyvstáva, že predseda Vlády SR Robert Fico, ktorý sa aktívne podieľal na vzniku súčasnej slovenskej štátnosti a dodnes sa ku nej hrdo hlási, sa na inej vatre – v Starej Bystrici na Kysuciach – v tento deň vyslovil o potrebe každoročných celonárodných osláv a prisľúbil, že na budúci ročník vláda vyčlení na to aj finančné prostriedky. Treba dúfať, že táto tradícia, ktorá mysticky siaha do dávnej slovenskej histórie, teda nezanikne a bude naďalej nasledovať a udržiavať pochodeň našej štátnosti – a tento deň sa stane sviatkom všetkých Slovákov.


ESEJ

Ako človek s túžbou po slobode som sa úprimne tešil, keď 17. novembra 1989 (ktorý v Bratislave bol vlastne šestnás­teho) padol v mojej vlasti komunizmus a otvorili sa hranice. Ako Slovák, syn slovenských rodičov, som s radosťou privítal, keď Slovenská národná rada 17. júla 1992 vyhlásila zvrchovanosť Slovenska. V ten deň sme si v redakcii Katolíckych novín pri­píjali na úspech Slovenskej republiky, a ostali smutní z tých poslancov, ktorí boli proti. Kde je dnes ten parlament, ktorý odhlasoval zvrchovanosť Sloven­­ska, kde sú poslanci, čo sa nebáli obnovenia štátnej samostatnosti? Urobili by to aj dnes?

  • HISTORICKÝ MEDZNÍK

Sedemnásty  júl 1992 ostáva prelomovým historickým medzníkom na ceste k obnoveniu štátnosti, ku ktorej došlo 1. januára 1993. V ten deň na svätej omši v Dóme sv. Martina som za spevu „Bože, čos’ ráčil...“ videl plakať od dojatia muža, ktorý mal na tom leví podiel: bol to Vladimír Mečiar. Ten istý Mečiar, ktorého teraz chcú zavrieť a minimálne mediálne popraviť, lebo nám vrátil štátnu samostatnosť.  Aj 2. marca 1993 som mal tú česť byť pri tom, keď arcibiskup Ján Sokol, prvý slovenský metropolita, pozdravil prezidenta Michala Kováča ako našu tretiu hlavu (po Sväto­plukovi). A počuli to štyria prezidenti sused­ných krajín – Václav Havel, Arpád Gönz, Lech Walęsa a Thomas Klestil... A nie tak dávno som v centre hlavného mesta SR na Námestí SNP videl pri maringotke či nejakom väčšom automobile s pražským evidenčným číslom aktivistov zbierať podpisy za obnovu Československa (bez spojovníka). No povedzte, či žijeme normálne časy?!

  • JASNÝ POSTOJ

Katolícki biskupi k štátnej zvrchovanosti pred dvadsiatimi piatimi rokmi povedali jasné slovo, ktoré ostalo aj na písme; a scripta manet:

HODINA ZVRCHOVANOSTI SLOVENSKA - Vyhlásenie katolíckych biskupov Slovenska

Každý národ s dlhou historic­kou kultúrnou tradíciou túži po tom, aby sa jeho ná­rodný život zavŕšil aj štátnou zvrchovanosťou. A to bolo túžbou a cieľom – úsilia najušľachtilejších osobností aj v našich dejinách, najmä za posledných 50 rokov nášho ži­vota. Toto prirodzené právo, za­kotvené aj vo výsostných medzinárodných dokumentoch, na­plniť to, čo sa na Slovensku v ústav­nom zákone roku 1968 vznikom Slovenskej republiky; ktorá spolu s Českou republikou utvorila fe­deráciu.

V čl. 1, zákona z roku 1968 sa hovorí, že sa rešpektuje suverenita národných štátov.

V úsilí, aby táto suverenita Slovenska vošla plnšie do vedomia všetkých obyvateľov Slovenska i do vedomia európskej a sveto­vej verejnosti, slovenský parla­ment; zvolený v slobodných voľ­bách, vyhlásil 17. júla 1992 slávnostne Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Tento slávnostný akt; ktorý sa doteraz nikdy neuskutočnil; je historickou chvíľou, čo má v nás vyvolať vďačnosť za dar spoločného života „slobody, cti a prá­va“, ako spievame v chrámovej hymne. Popri vďačnosti je to aj chvíľa prosieb za to, aby život v našej Slovenskej republike bol životom slobody a práva pre slovenský národ i pre všetky národnosti, v ktorých máme svojich bratov a sestry v spoločnom do­move Slovenska.

Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej re­publiky zostáva otvorená pre prebiehajúce riešenie spoločného života s bratským českým národom a to v podobe, ktorá­ bude pre dobro všetkých. Mod­lime sa, aby toto riešenie bolo obojstranne kultúrne, spravod­livé a pokojné, také; aby mohli na nás s úctou a dôverou hľadieť ostatné národy Európy a sveta.

Pokiaľ ide o starostlivosť a lásku k národu je to postoj vy­slovene ľudský, mravný a kresťanský. Tento postoj nachá­dzame vyjadrený i v mnohých prejavoch Svätého Otca Jána Pavla II.

Svätý Otec Ján Pavol II. krátko po zvolení za Petrovho nástupcu 2. júna 1979 pri návšteve Poľska povedal tieto slová: „Poľsko, ty moja rodná krajina, na ktorú som hlboko viazaný koreňmi svojho života, môjho srdca, môjho po­volania... Milujem svoj národ. Nikdy mi neboli ľahostajné jeho utrpenia, jeho obmedzovania zvrchovanosti a prenasledova­nia. Ani dnes mi nie je ľahostajná nová skúška slobody, pred kto­rou sme sa všetci ocitli...

My Po­liaci cítime mimoriadne hlboko, že bytostným zmyslom štátu je suverenita spoločnosti, národa, otčiny. Naučili sme sa to v dlhom rozpätí našich dejín... Pokoj a zblíženie národov možno budovať iba na základe rešpekto­vania objektívnych práv národa, akými sú právo na bytie, na slo­bodu, na vyznanie, na subjekt v sociálno-politickom zmysle, no aj právo na stvárňovanie vlastnej kultúry a civilizácie.“

Svätý Otec Ján Pavol II. 21. apríla 1990 po prílete do Prahy a po pozdrave Čiech a Moravy hneď na letisku v Prahe dodal: „Už od prvej chvíle mojej návštevy v tejto krajine môj pohľad sa obracia i na krásnu kra­jinu pod Tatrami – na Slovensko. Posielam svoj pozdrav celému národu a národnostiam, čo tam žijú a pracujú.“ Svätý Otec Ján Pavol II. po pobozkaní českej zeme v Prahe pobozkal na znak úcty aj Slovensko v Bratislave.

Modlime sa, aby zvrchované Slovensko rozvíjalo úctu k národu, úctu k národnostiam, úctu k životu každého jednotlivca, úctu k našim kresťanským tradí­ciám,: aby bolo spravodlivé ku všetkým a aby obohacovalo svet svojimi najcennejšími hodnota­mi. Podľa toho, ako pochopíme svoje poslanie dnes, budú nás súdiť budúce gene­rácie. Robme všetko, aby naše postoje a činy, naša práca a spo­lupráca so všetkými obstáli najmä pred Bohom. Žehnajú vás vaši biskupi:  Mons. Ján Sokol, arcibiskup metropolita, Mons. František Tondra, Mons. Alojz Tkáč, Mons. Eduard Kojnok, Mons. Dominik Tóth, Mons. Peter Dubovský Mons. Milan Chautur, Mons. Ján Chryzostom kardinál Korec, Mons. Ján Hirka, Mons. Rudolf Baláž, Mons. Dominik Hrušovský, Mons. Vladimír Filo, Mons. František Rábek, Mons. Andrej Imrich)

(Katolícke noviny, č. 30, 26. júla 1992, s. 1 a 5).

Vo väčšine kostolov Slovenska, budúcej Slovenskej republiky, v ten deň – 17. júla 1992, zazneli aj radostné zvony a arcibiskup metropolita požiadal svojich kňazov, aby použili aj formulár svätej omše Za vlasť a po modlitbe po prijímaní prečítali vyššie uvedené vyhlásenie.

  • KRESŤANSKY A ZVRCHOVANE

Šestnásteho augusta som v krátkom článku Žime kresťansky a zvrchovane dodal: „To, o čo sa dnes usilujú slovenskí politici, i to, čo odhlasoval 17. júla 1992 slovenský parlament, to Cirkev iniciovala už dávno a dosiahla to 30. decembra 1977 vyhlásením samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie s metropolitným sídlom v Trnave. Čia je to vina, že to nevošlo do povedomia nášho národa? Aj s tohto hľadiska biskupi nemohli konať ináč.“

(Katolícke noviny, č. 33, 16. augusta 1992, s. 1).

Predseda MS zapaľuje Vatru zvrchovanosti.

Vďaka Bohu za pokojné prežitie týchto dvadsiatich piatich rokov. Určite nie je všetko tak, ako sme si to vtedy prestavovali, lebo človek je stále hriešny, a ak Boha vylučuje zo spoločnosti, tak to nejde dobrým smerom, aj keď dnes mnoho ľudí volí Smer... Svätý pápež Ján Pavol II. v rozhovore s Jasom Gawronským, ktorý publi­kovali západné denníky 4. novembra 1993, na jeho otázku: Ako sa môže vysvetliť návrat komunistov k moci v bývalých komunistických štátoch? odpovedal: „Tu treba rozlišovať. Nejde natoľko o návrat ko­munizmu ako takého ako skôr o reakciu na neschopnosť nových vlád, čo ani neprekvapu­je. Jediná sila, ktorá vládla počas päťdesiatich rokov, boli komunisti. Boli to najmä oni, čo vedeli, ako funguje politika, ako pra­cuje parlament a tak ďa­lej. Druhí, čo sa teraz označujú ako „stred“ alebo ako „pravica“, neboli pripravení vlád­nuť, preto­že na to nemali možnosť. Boli silní a jednotní v opozícii – ako v Poľsku za čias Solidarity, ale teraz sú rozdelení...“

Celkom iste to platí aj o nás, o Slovensku. Ako sme naplnili odkaz pápeža, ktorý často citujeme? „Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte: Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokoju európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyzná­vačmi, ako aj živými svedkami svojich nových generácií.“ (9. novembra 1996, Rím, Bazilika sv. Petra) Pamätáme si ešte tieto slová? Vzali sme si ich k srdcu? Alebo tento veľký pápež vkladal do nás svoje nádeje zbytočne? Ako dnes vôbec čelíme hrozbám, ktoré k nám prichádzajú z medzinárodných fór a vyžadujú, aby sme si nechali postupne krok za krokom odkrajovať z našej politickej, kultúrnej a duchovnej samostatnosti? Ako chceme byť svetlom pre ostatné národy?

  • SODOMA A GOMORA

Čo nám priniesla Európska únia bo­hatých kra­jín, z ktorej sme si koncom 20. storo­čia urobili idol blahobytu a Božieho štátu? Čo nám priniesla bohatá Európa, ktorá sa dnes bezmocne prizerá (či dokonca ju víta) na prisťahovaleckú vlnu moslimského a afrického sveta? Čo je to za Európa, ktorej par­lamenty uzákonili manželstvá homosexuálov? Počuli európski poslanci niečo o Sodome a Gomo­re? Dnes, v roku 2017, toto naozaj už nie je Euró­pa, ktorej tvár zmenilo kresťanstvo. Tvár Európy sa mení pred našimi očami. Blahobyt, ľudské práva a náboženská sloboda – to, čo tu dnes ešte máme – sa onedlho stanú len spomienkou, ako dobre nám bolo...

Ak sa človek Európy nevráti k Bohu, tak bude musieť rešpektovať iného Boha. Tak konajme! Žiadajme odpočet od  tých, ktorých sme poslali do parlamentu, aby neprijímali zákony, ktoré sú proti zdravému rozumu . Ukážme, že chceme byť zvrchovaní a nezávislí od novej bruselskej vlády! Aj keď je ďalej ako tá pražská do roku 1992, je rovnako, ba možno viac agilná a silná. A má svojich beráterov aj v Bratislave. Iba tak si zachováme nielen dôstojnosť, ale i život nášho národa v slobodnej a samostatnej Slovenskej republike. Naši poslanci a ministri, ktorým sme vo voľbách dali mandát, aby nás zastupovali, by si mali viac dávať pozor na kadejaké lobistické komisie, ktoré síce berú slovenské platy, no robotu na deštrukcii slovenského národa im dáva niekto iný, cudzí.

Slovenská tradičná rodina mala vždy ľudský život v úcte, a preto sme prežili až do dnešných čias. Nedopusťme, aby sa Slovensko a Európa stali Sodomou a Gomorou. Nateraz nám ešte svätožiara a krížiky na slovenskej dvojeurovke prešli, ale to asi len dovtedy, kým niekto v Bruseli nenavrhne aj zmenu nášho štátneho znaku, ktorý by mohol byť považovaný za hlboko diskriminačný voči tým, pre ktorých sú všetky kríže len v krížových stavcoch našej chrb­to­vej kosti, ale nie znakom nejakej duchovnej identity. Keď nieto Boha, keď ho zo spoločnosti vylúčime, všetko je dovolené a človek sa človeku stáva vlkom, udavačom, nepriateľom, vrahom. A to nesmieme pripustiť. Dúfam, že sa tak nestane v ďalších dvadsiatich piatich rokoch zvrchovanej Slovenskej republiky.

Viliam KOMORA - (jk) - Foto: internet

 



Pridaj komentár