Sudcovia majú zlú povesť, ale nikto si to s nimi nechce rozhádzať...

thumbnail

V poslednom čase sa stalo módou každú chvíľu meniť ústavu  a takmer so všetkým sa obracať na ústavný súd. Ústava je však len základným kameňom právneho systému a všetko ostatné ponecháva na zákony. Vyjadruje sa to dikciou: „Podrobnosti ustanoví zákon.“ Preto sa má meniť iba pri zásadnej zmene práva alebo povinnosti, nie ad hoc, a už vôbec nie účelovo. Pritom časté zmeny narušujú stabilitu právneho systému, a tým aj právnu istotu. A ústavný súd nie je na to, aby riešil škriepky a špekulácie politikov, ktorými iba dokazujú, že si nevážia ani ústavu, ani zákony, a tým ani celý právny poriadok.

Ústava sama osebe nič nezaručuje, nič nezabezpečuje, ani nikoho nechráni. Napríklad medzi základné ľudské práva patrí právo na prácu, ale ústava prácu nikomu nedá. Preto namiesto upresňovania treba ju radšej pozorne čítať, poznať jej princípy, vnímať kontext a najmä v jej duchu konať. Nie si ju vysvetľovať a prekrúcať, ako to komu vyhovuje.

Práve toho by sa mali držať nielen politici, ale aj sudcovia. Lebo čím ďalej tým viac sa odvolávanie na ústavu stáva nástrojom politického boja a ústavný súd sa zaťahuje do výkonnej moci. A najhoršie je, že sa nedá na nič spoľahnúť, pretože koľko je právnikov, toľko je aj právnych názorov. Pritom nad niektorými ich účelovými konštrukciami zostáva až rozum stáť.

NEGRAMOTNÍ STAROSTOVIA

Najmä v súvislosti s negramotnými starostami vznikol problém s výkladom slova „každý“. Treba si však uvedomiť, že to znamená len rovnosť príležitostí, ale nezakladá nárok. A že to neznamená „hocikto“, ale že kandidát má mať aj predpoklady príslušnú funkciu dobre vykonávať. Nezáleží len na vzdelaní. V mnohých malých obciach sa osvedčili starostovia so základným vzdelaním a naopak až dvaja predsedovia Národnej rady SR s vysokoškolským vzdelaním neovládali ani len rokovací poriadok.

Rozdielne nároky na vzdelanie a prax sú aj v iných prípadoch. Napríklad sudcom všeobecného súdu sa môže stať až súdny čakateľ po vykonaní skúšky, ale sudcom ústavného súdu môže byť aj podnikový právnik alebo advokát. Stačí, že ho nominuje niektorá politická strana, prejde cez parlamentné handrkovanie a prezident ho vymenuje.

KAUZA ČENTÉŠ

V súvislosti s kauzou Čentéš a odmietnutými kandidátmi na sudcov Ústavného súdu SR sa stal problémom aj výklad slova „môže“. Z logiky vyplýva, že to automaticky neznamená „musí“. Podľa ústavy môže  podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta ustanoviť zákon. Takže sťažnosti na porušenie ľudských práv kandidátov mal Ústavný súd SR zamietnuť – ich právo uchádzať sa o funkciu porušené nebolo – a konaním prezidenta sa vôbec nemal zaoberať. Mimochodom, ak si prezident zo šiestich navrhnutých mal vybrať troch a vybral si len jedného, tak u ktorých dvoch vraj porušil ich ľudské práva a u ktorých troch už nie?! V záujme právnej istoty a v súlade s ústavou však treba problém, čo prezident môže a čo musí, riešiť zákonom, teda v Národnej rade SR, a nie na Ústavnom súde SR.

Ústava SR - zdroj SNM - 650x415Častou námietkou proti návrhu zákonnej úpravy je jej údajná retroaktivita. Táto zásada však striktne platí iba v trestnom práve. Ale aj tam ju ústava pripúšťa, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.  Námietky sa objavili napríklad v súvislosti so snahou obmedziť výšku dôchodkov. Ale neboli opodstatnené. Veď ak sa niečo stanoví – obrazne povedané – od zajtra, tak nezáleží na tom, čo bolo doteraz. Retroaktívne by bolo, ak by sa vysoké dôchodky znížili so spätnou platnosťou a vzniknutý rozdiel by sa musel vrátiť.

NEZÁVISLOSŤ SÚDNICTVA   

Podľa ústavy je nezávislá súdna moc, teda jej výkon. A sudcovia sú nezávislí len v rozhodovaní. Ale ani to neplatí absolútne. Napríklad súd je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, nálezom ústavného súdu, pri namietnutí predpojatosti sa musí konanie prerušiť.

Súčasné súdy a sudcovia majú zlú povesť, málokto im dôveruje, ale nikto si to s nimi nechce rozhádzať. A tak sa pod rúškom nezávislosti stala zo sudcov uzavretá privilegovaná kasta. Ústava však nepripúšťa, aby bol niekto pre jeho postavenie zvýhodňovaný. Explicitne v nej bolo uvedené, že „postavenie, práva a povinnosti sudcov ustanoví zákon“. To sa v roku 2001 účelovo vypustilo, ale aj tak sa nič nezmenilo, pretože napríklad hmotné zabezpečenie ústavných činiteľov, teda aj sudcov, je v zákonoch, a nie v ústave. A sudcovia nestoja nad zákonmi. Takže zmrazenie platov ústavných činiteľov malo platiť aj pre nich. Netýkalo sa to predsa súdneho konania, a teda nezasahovalo to ani do ich nezávislosti. Prípad platov sudcov sa znova dostáva pred Ústavný súd SR, ako keby rozhodovanie v súdnom konaní záviselo od výšky platov sudcov. Alebo ak sa im nezvýši plat, tak budú rozhodovať inak?!

(NE)DISKRIMINÁCIA

Ak má sudca všeobecného súdu nižší tarifný plat ako sudca špecializovaného súdu, tak je to vraj diskriminácia. Ak má zdravotná sestra v súkromnom zdravotníckom zariadení nižší tarifný plat ako sestra s takou istou pracovnou náplňou v štátnom zariadení, tak to vraj diskriminácia nie je. Dokonca stanovenie rovnakých platov by údajne bolo protiústavné!? Takéto používanie dvojakého metra však neprospieva kreditu ústavného súdu. Ale ak sa už na základe jeho verdiktu sudcom niečo doplácalo, malo to byť z ich bežného rozpočtu, napríklad na úkor trinásteho a štrnásteho platu.

Podľa súdnej praxe sa mzdové nároky zamestnanca posudzujú podľa platového dekrétu a podľa platných mzdových taríf. Inak je to s odmenami. Ak sa napríklad na nejakom ministerstve koncom roka rozdeľujú úspory formou takzvaných mimoriadnych odmien, a aj keď len jedného jediného jednoducho vynechajú, netreba mu nič zdôvodňovať. Ani na súde nič nedosiahne, pretože na odmenu nie je právny nárok. Dokonca štátny zamestnanec nemôže namietať ani porušovanie základných článkov Zákonníka práce, pretože v štátnej a verejnej správe platia osobitné zákony. Je to nelogické a de facto diskriminačné, ale de iure nie.

SLOVO K INAKOSTI

Diskriminovaní sa cítia byť aj homosexuáli. Ale neprávom, pretože nijaké právo im nie je odopreté. Tak ako nie je odopreté ani takzvaným starým mládencom a starým dievkam. Podľa rodinného stavu sú slobodní, a tak by to malo aj ostať. Nemali by zbytočne na seba upozorňovať, provokovať a predvádzať sa ako maškary v takzvaných dúhových pochodoch. A nemali by ani žiadať osobitné práva, teda vlastne nadpráva. Veď na riešenie ich hlavných problémov úplne stačí súčasný právny stav. Napríklad dedenie môžu riešiť závetom a slávnostné spečatenie a registrovanie spolužitia si môžu vykonať v rámci svojho občianskeho združenia Inakosť.

PILIER ALEBO PALICA

Najnovšie sa Ústavný súd SR má zaoberať otázkou, či zákon o minimálnom dôchodku nie je diskriminačný voči takzvaným sporiteľom v druhom pilieri. Už predtým sa opozícia usilovala zabetónovať druhý pilier v ústave a teraz vláda pripúšťa možnosť prípravy ústavného zákona. Ale ani ústava, ani ústavný súd nie sú na to, aby zachraňovali pochybné projekty, ktoré sa aj tak napokon budú musieť zrušiť. Pretože druhý pilier, vymyslený pre bohatých, je iba kanálom na nezmyselné púšťanie žilou Sociálnej poisťovni, a tým aj štátnemu rozpočtu. Veď takzvané odkladanie si na staré kolená sa nikdy nevyplatilo a mnohým nakoniec zostala iba žobrácka palica. Ale ústava na to už pamätá, pretože ak „sporiteľom“ hazard v druhom pilieri nevyjde a ich príjem v starobe nedosiahne životné minimum, budú môcť požiadať o sociálne dávky.

Ctirad KRISTIN



Pridaj komentár