Tak sme bojovali s komunizmom

thumbnail

Už  máme na Slovensku „festival slobody“. Toho roku prebiehal v Bratislave od 9. do 15. novembra ako taká ouvertúra pred 17. novembrom – Dňom boja za slobodu a demokraciu. Dňom, keď sme začali vyštrngávať komunistov a komunizmus do prepadliska dejín. To, že tu máme tento festival, je samo osebe dobrá vec. No tí, ktorí „intenzívnejšie“ zažili komunistické časy a stále ešte vedia veľmi dobre čítať aj medzi riadkami, tí z neho nie sú nejako mimoriadne nadšení. Hneď prvá vec, ktorá udrie do očí, je, že práve  o komunistickom terore, vraždách, zatýkaniach na dlhé desaťročia tam nenájdeme skoro nič. Veď vraždy nepohodlných kňazov sme tu mali ešte v osemdesiatych rokoch! Takzvané protikomunistické témy sa nesú skôr v rovine zamyslenia sa nad slobodou slova, nad každodenným životom alebo sa hovorí o pašovaní náboženskej literatúry či o rockovej hudbe. Ako keby tu vlastne bolo iba tak trochu nepohodlne, asi ako keď vás tlačia topánky. Najmä aby sme veľmi nedráždili súdruhov, ktorí sú evidentne stále pri moci.

POMÝLENÁ  DRAMATURGIA

Ďalšia vec, ktorú si človek nemôže nevšimnúť, je pribúdanie tém s prenasledovaním Židov počas druhej svetovej vojny. Tieto by sa však skôr hodili na iné podujatia, veď všelijakých výročí, kde je táto traumatická téma namieste, sa do roka nájde dosť. Pričom na prenasledovanie Židov počas komunistického režimu sa nejako zabúda. Ale prosím, my nie sme fundamentalisti ako niektorí Židia, ktorí do Osvienčimu nechceli ani kresťanský kríž, a zoberieme aj takéto témy. Veď medzi Slovákmi je percentuálne najviac ľudí, ktorí prichýlili Židov počas druhej svetovej vojny. Žeby však práve otvárací film festivalu na výročie pádu komunizmu mal byť na túto tému, to nesedí minimálne dramaturgicky.

Tu však zrejme ide o niečo iné. Náhle pribúdanie týchto tém v ostatných rokoch vyzerá skôr ako taktika boľševických synkov a dcér, aby týmto prehlušili krvavé a neľudské zločiny svojich otcov. A určite aj sponzor sa nájde oveľa skôr ako na nejakú antikomunistickú tému. To naši „tvorcovia“ dokážu veľmi dobre zavoňať. Teda pamäť národa funguje veľmi selektívne.

AKCIA PAVÚK

Ale aby som len nekritizoval, ponúkam tip: ak sa už naši smelí tvorcovia akosi nepamätajú na päťdesiate roky a na procesy so „sionistickými a trockisticko-kozmopolitickými zradcami“, ktorí spravidla končili na šibenici, stále sa ešte môžu sústrediť na celoštátnu akciu s krycím názvom Pavúk, keď ešte celkom nedávno objektom sledovania ŠtB boli osoby židovského pôvodu. Zaujímavé, že s touto akciou sa dodnes naše osvedčené revolučné kádre nejako veľmi nechvália. Možno by sme sa dozvedeli, kto vie, že práve súdruhovia, ktorí viedli túto akciu, teraz robia obchody akurát s americkými či európskymi židovskými podnikateľmi. No a to by mohol byť trapas ako hrom. Určite aj obchodom by to mohlo ublížiť. Takže asi aj preto sa nikto do takýchto tém nehrnie...

SNP_slideČo však na festival, ktorý sa hrdí vznešeným slovom Sloboda, v nijakom prípade nepatrí, je glorifikácia udalostí s názvom SNP. To, že si komunisti všelijakým handlovaním a využitím nedokonalosti demokracie v parlamente vydobyli, že sa to odsúhlasilo ako štátny sviatok, ešte neznamená, aby sme si ho ako taký uctili na nota bene protikomunistickej akcii. Alebo 17. november nebol bojom proti komunizmu? Veď počas SNP nás komunistickí partizáni prvýkrát začali vraždiť, popáchali dokonca masové vraždy civilného obyvateľstva! Iste, naši súdruhovia sú chytráci, a tak nám stále otrieskavajú o hlavu, že veď je to „štátny sviatok“. No že to je iba pre neveľkú menšinu národa, ktorá tu vtedy spustila červený teror, a aké to prinieslo nešťastie, to už zabudnú pripomenúť. (Armádu z toho vynechávam, to už je zložitejšia otázka, no predsa len  bývalí vojaci, pokiaľ ich tiež nezomlela komunistická justícia, sú radšej ticho.) A členovia našej organizácie PV ZPKO, no nielen oni, si ešte veľmi dobre pamätajú, že v začiatkoch najväčšieho krvavého teroru boli aj nenávistné vyhlásenia Zväzu slovenských partizánov, ktorí žiadali smrť pre nevinných ľudí, ktorí im nikdy nič nespravili, len zato, že nesúhlasili s chorými komunistickými myšlienkami. Toto má byť festival „slobody“? Ku komunistickým chytrákom ešte toľko – keďže napríklad aj sviatok sv. Cyrila a sv. Metoda je štátnym sviatkom, tak teraz prikážeme všetkým boľševikom povinnú dochádzku do kostola a zákaz písania akýchkoľvek ateistických článkov?

POGROMY A INÉ AKCIE

Na záver pridám pre organizátorov podujatia ešte zo dva tipy, ako by sa predsa len nenásilne, ale zato veľmi výstižne a funkčne dala skĺbiť téma prenasledovania Židov a „SNP“. Pre festival „slobody“ ako šité na mieru. Veľmi dobre by sa v programovej skladbe povedzme vynímal dokumentárny filmík o „nenápadných hrdinoch“, ktorí na prvom celoslovenskom zjazde partizánov (2. ‒ 4. august 1946) vyvolali v Bratislave protižidovský pogrom. Dobrý režisér by určite vedel navodiť sugestívnu náladu zo scén, keď niektorým chlapom kázali vyzliecť si nohavice, aby skontrolovali, či nie sú obrezaní. A mohli by sa spomenúť aj heslá z ich transparentov, ako „Židia von!“, „Chceme kúščok raja, židia do Dunaja!“, prípadne uviesť, koľko bolo vyplienených židovských domácností, vrátane zdemolovanej židovskej kuchyne, či koľko bolo ľahko a koľko ťažko ranených .holokaust Klimáček.. Druhý tip je trochu náročnejší. Keď sme už spomínali krvavé päťdesiate roky, treba priznať, že ani so Židmi za prvej Slovenskej republiky sa nezaobchádzalo v rukavičkách, pretože boli okradnutí a ponížení. Tu však treba dodať, že spomínať v tejto súvislosti „holokaust“ vôbec nie je namieste, pretože je dostatok relevantných dôkazov, že o tom, čo sa so Židmi dialo naozaj, tu nikto nevedel. Tak ako aj v ostatnej Európe. Veď Vrba s Wetzlerom, ktorí prví priniesli spoľahlivé správy o vyvražďovaní Židov, ušli z koncentráku až v roku 1944 a Mach s Tukom zastavili transporty už len pri pochybnostiach o ich osude v roku 1942. Ešte pred Stalingradom! Takže dávať prvú Slovenskú republiku do súvislosti s vraždením Židov, je už nebezpečne na hranici šírenia rasovej a národnostnej nenávisti. Je totiž obrovský rozdiel, či niekoho obviníme z vraždy, alebo z krádeže. Ale nikto sa, žiaľ, nerozpakuje a najmä nebojí takúto nenávisť šíriť, keďže naši sudcovia a prokurátori sú predsa staré osvedčené kádre, zocelené ešte v triednom boji. Doteraz som nepočul, žeby niekoho chceli súdiť za rozširovanie protislovenskej nenávisti, aj tej tu máme požehnane.

Na druhej strane treba oceniť, že v programe tohoročného Festivalu slobody sa napriek židovským témam slovo holokaust nevyskytuje. Totiž ak Urválkovo vražedné besnenie v procesoch so „sionistami“ prenecháme Čechom, pretože aj Československo bolo iba ich záležitosťou, potom jediní, ktorí na Slovensku naozajstne fyzicky vraždili Židov, boli partizáni. Aj keď nie vo veľkom. Tu by sa možno tiež hodil nejaký sugestívny film, dráma alebo literárne pásmo, pretože iba jednoduché vypočítavanie tých, ktorých naši hrdinovia pokroku povraždili, by bola dosť suchá záležitosť. Dokonca pre odvážnych tvorcov by som mal aj jeden konkrétny tip – keď 10. decembra 1944 v horách nad Ladcami partizáni postrieľali a orabovali tri židovské rodiny, ktoré sa tam skrývali pred Nemcami. Aj s deťmi, vrátane povylamovania zlatých zubov. All inclusive. No kým sa dočkáme, že aj takéto témy sa objavia na „festivale slobody“, asi pretečie ešte veľa vody Dunajom. Zatiaľ je trend taký, že skôr sa dočkáme predstavení o Trati mládeže alebo o pevnom postoji Vasiľa Biľaka...

Ján LITECKÝ ŠVEDA ‒ Karikatúra: Andrej MIŠANEK



Pridaj komentár