Tisícdvesto strán svedectiev a analýz

thumbnail

Sedem rokov zrela doteraz najobsiahlejšia práca o slovenskom vývoji po roku 1989, ojedinelá v tom, že spája pohľad priamych účastníkov politického diania, ktorí sú zároveň vedcami historikmi. V týchto dňoch na pôde Univerzitnej knižnice predstavili prácu Miroslava Pekníka a kolektívu Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 z Ústavu politických vied Slovenskej akadémie vied. Je to úplne špecifický žáner, ide o vedeckú reflexiu pamätníkov – aktérov udalostí, ktoré mnohé z nich boli prelomové, vedúcich k vzniku dvoch samostatných štátov a súčasne k zániku jednej z troch slovanských mnohonárodných federácií v Európe. A zároveň je prepojená prácami vedcov rôznych generácií v širokom spektre spoločenských vied. Ponúka podrobný obraz, ako sa formovala slovenská politika.

■ NENAHRADITEĽNÝ ZDROJ

Primerane rozsahu dvojdielnej, tisícdvestostranovej práce Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989 trvala i niekoľkohodinová rozprava na pôde Univerzitnej knižnice pod vedením vytrvalého manažéra kolektívnej vedeckej práce v oblasti politických vied Miroslava Pekníka. Už vopred možno povedať, že sa stane nenahraditeľným zdrojom nielen pre odborníkov, ale i laikov. Publikované štúdie sú v niektorých prípadoch v rozsahu samostatnej knihy. Osobitne sa to týka analýzy a svedectva prof. I. Laluhu, ale aj, ako pripomenul na besede, na nosičoch zaznamenanom a zachovanom príspevku prof. M. Čiča.

V prípade I. Laluhu si musíme uvedomiť, že sa dotýkame samotných základov moderného myslenia o národe, demokracii a suverenite. Tak sa totiž menovala jeho stať z marca roku 1968 uverejnená  na slovenské i čs. pomery v revolučnom manifeste skupiny Galandovcov. Ak vtedy – vo februári a v marci 1968, s energiou doby a skúsenosti svojej generácie  I. Laluha formuloval záver: „Náš národ za svoju trpkú minulosť i prácu dneška si zaslúži svoju vlastnú slovenskú kultivovanú progresívnu vládu,“ možno povedať, že to platí dodnes! Preto je nedoceniteľná jeho účasť na projekte Ústavu politických vied SAV.

V podstate od čias Milana Hodžu nemáme veľa politikov, ktorí by spájali v sebe zároveň vedcov a politikov a vydali o tom kontinuálne svedectvo, ako to robí na prahu osemdesiatich piatich rokov stále intelektuálne veľmi svieži a výkonný profesor Laluha. Mimoriadne prínosný na jeho práci je vecný prístup k celému procesu politických zmien, zániku federácie a vzniku požiadavky zvrchovanosti. Poskytuje nám korektné, overiteľné fakty, na základe ktorých sami môžeme posúdiť závery toho poslanca bývalého federálneho a potom slovenského parlamentu. Bol pri tom...

■ GENERAČNÁ KONFRONTÁCIA     

Hodnota tejto dvojdielnej práce spočíva práve v onej generačnej konfrontácii vedcov, v tom je jej špecifický prínos, sú tam rôzne práce nielen z oblasti histórie, ako aj politológie, z rôznych oblastí spoločenských vied. Je to počin! Veď od roku 1989 uplynulo už dvadsaťosem rokov! Slovenská republika jestvuje dlhšie, ako jestvovala prvá čs. republika 1918 – 1938. A tu si treba uvedomiť rozdiel v tom rozsahu literatúry o spomínaných historických obdobiach. Fascinujúce na tých tisícdvesto stranách je, že vidíme ako v spätnom zrkadle tú nesmiernu dynamiku spoločenského vývoja, ako sa to prudko všetko rozbiehalo tak na domácom, ako aj medzinárodnom poli, keď sa vývoj na Slovensku a v Čechách porovnáva s medzinárodnými pomermi. A osobitne keď sa porovnávajú medzinárodné pomery počas dvoch desaťročí jestvovania prvej čs. republiky s vývojom po roku 1989, ale najmä po roku 1993. Práve na tento nevyhnutný historický nadhľad upozornil v originálnom vystúpení jeden z recenzentov diela Dr. P. Zelenák. Už úvodná práca M. Pekníka je vynikajúcim dokladom aj obrovským rozsahom, rešeršou zdrojov; je podnetná a inšpirujúca pre každého, kto sa bude zaoberať či už ako vedec alebo ako publicista tým, čo formovalo verejnú mienku, aké boli mediálne kampane a ako to všetko presahuje do dneška.  Taký rozsah citácie zdrojov umožňuje dobrú orientáciu v premenách slovenskej politiky.

NEPOTREBNÉ REFERENDUM

V inej časti Ladislav Hodoš o. i. upozorňuje na to, že správny názov štátu bol Česko-Slovensko, ale sa to nepoužívalo. Zdôrazňuje, že našu minulosť nemôžeme prepisovať, a teda niet dôvodu popierať, že Slovenská republika, ktorá vznikla 1. januára 1993, má určitú historickú kontinuitu. Autor rozoberá otázky legality a legitimity vzniku štátu a zdôrazňuje nezmyselnosť debaty o absencii referenda o zániku spoločného štátu, lebo „najlepším východiskom bola dohoda o rozdelení, ktorá sa uskutočnila pokojnou cestou a s odstupom času sa interpretuje ako vzor demokratického riešenia štátoprávneho konfliktu. Vyriešil sa tak rozpor, ktorý nastal už pri vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 a napriek historickým peripetiám sa ho nepodarilo vyriešiť počas celej existencie štátu.

To, že má význam o týchto otázkach hovoriť, sa napokon výrazne ukázalo počas diskusie autorov a publika na cennej pôde Univerzitnej knižnice. Jedným z významných svedectiev z obdobia prvých piatich-šiestich rokov je aj text najstaršieho matičiara a autora SNN, niekdajšieho člena poradného zboru prezidenta SR doc. JUDr. P. Polláka v spolupráci s E. Petrovičovou z Ústavu politických vied SAV o vytváraní vlády národného porozumenia a príprav prvých demokratických volieb, ako aj tvorby novej ústavy SR. K jednotlivým častiam práce, ktorá je prvým rozsiahlejším dielom z rôznych vedeckých disciplín o prevratných zmenách našej spoločnosti, sa nevyhnutne budeme vracať. Jednou z oblastí, ktoré, žiaľ, práca podrobne nerozoberá, je pohľad na diplomatické a spravodajské hodnotenie nášho vývoja a úlohu zahraničnej tlače, médií v tomto procese.

 

Dušan D. KERNÝ

 



Pridaj komentár