POZNÁMKA
Náš ešte stále relatívne mladý štát sa vyznačuje, okrem iného, veľkým počtom štátnych sviatkov a pamätných dní. Je ich toľko, že aj cudzí národohospodári nad tým krútia hlavou a kladú si otázku, ako dlho ešte slovenská ekonomika utiahne to mrhanie závratným počtom neodpracovaných hodín a dní?
Oživuje mi to spomienku na sedemdesiate roky uplynulého storočia, keď sovietska propaganda šírila do sveta štatistické údaje o závratnom raste ekonomických indexov ZSSR. Na ich základe podaktorí prognostici už aj určovali čas – ak sa nemýlim, mal to byť rok 1978 – keď Sovietsky zväz prekoná kapitalistický svet v produkcii ocele a energetických zdrojov. V intelektuálnych ľavicových kruhoch európskych demokratických štátov, nevynímajúc niektoré skupinky takzvaných „katolkomunistov“, sa už viditeľne šírila nálada konečného víťazstva socializmu. Jeden z mojich priateľov, ináč tvrdý stalinista, ale pritom uznávaný odborník v ekonomických vedách, s ktorým sme často diskutovali o politických otázkach, mi po otázke na jeho názor celkom dôverne povedal: Vieš, ako by som sa tomu tešil, ale počas mojich opätovných študijných pobytov v ZSSR som dennodenne pred najrozličnejšími obchodmi aj s tými najzákladnejšími predmetmi životnej potreby videl dlhé hodiny vystávať stovky občanov všetkých vekových skupín. Ak to premietnem do celoštátnych rozmerov, tak to znamená každý deň milióny a milióny premárnených pracovných hodín, o ktoré prichádza štát. Pridaj k tomu ďalšie astronomické finančné čiastky, ktoré ZSSR záväzne a väčšinou nenávratne investuje do nespočetných štátov nielen tretieho sveta. Bojím sa, že nijaký ekonomický systém nebude môcť dlhší čas zvládnuť takéto šafárenie s produktom svojej čo ako úspešnej ekonomiky. Neviem, či sa môj priateľ zveril s týmito obavami aj svojim ideologickým kolegom. Ale o asi o desať rokov neskôr sme všetci začali pozorovať rozpad Sovietskeho zväzu, ktorý potvrdil opodstatnenosť jeho obavy...
Prepáčte odbočenie, ale myslím si, že správne organizovaný štát by nemal až natoľko šafáriť s pracovným časom. Lebo aj naša ľudová múdrosť hovorí, že aj dobrého veľa škodí. Ak sa pozrieme do nášho slovenského kalendára, ľahko porátame, že v každom roku máme celých pätnásť „dní pracovného pokoja“. Z nich osem je štátom uznávaných a stáročnou tradíciou vžitých hlavných cirkevných sviatkov, ale k tomu sa u nás pridáva ešte sedem ďalších „civilných“ dní pracovného pokoja. Taký počet sviatočných dní nenachádzame v nijakom inom európskom štáte. Česko a Rakúsko majú trinásť sviatkov, Poľsko a Španielsko jedenásť, ale Taliansku stačí desať a Veľkej Británii osem sviatkov. My sme až takí bohatí, že si ich môžeme dovoliť pätnásť? Veď každý takýto deň znamená pre hospodárstvo štátu stratu miliónov pracovných hodín. Prečo u nás máme až sedem štátnych sviatkov, keď inde stačí jeden: deň založenia štátu alebo ešte jedno podobne dôležité výročie historickej udalosti. Podľa tohto nazerania úplne by nám stačil 1. január a 1. september. Tým by sme sa zaradili medzi vážne európske štáty, ktoré nemrhajú miliónmi pracovných hodín pre neraz bezvýznamné a nezodpovedne mýtizované minulé udalosti. Videant consules ‒ uvažujte o tom, zodpovední!
Milan S. ĎURICA