Ukázali to najlepšie, čo v sebe majú

thumbnail

Výkony detí na súťaži Zo struny na strunu v Humennom si zaslúžia obdiv. Za sedemdesiatpäť rokov, čo žijem na tomto svete, som veľa času venoval premýšľaniu o tom, v čom a ako sa najintenzívnejšie prejavuje duša človeka žijúceho nielen na Slovensku, ale aj v iných, nám blízkych, no i vo veľmi vzdialených krajinách. Zvlášť ma zaujímali charakteristické prejavy duše ľudí žijúcich na východnom Slovensku, osobitne v jeho severovýchodnej časti, kde žijú popri sebe nielen slovenskí Sotáci, ale aj rusínski Lemkovia a Bojkovia.  Podľa mojich poznatkov sa títo ľudia dostali do týchto končín v 15. – 16. storočí z rumunského Valašska a z Ukrajiny (z Podkarpatskej Rusi) najmä ako pastieri oviec. Priniesli sem nové spôsoby spracovania ovčieho mlieka. Na pozvanie panovníka a zemepánov osídlili horské, najmenej úrodné oblasti spomínaného územia, keďže tie boli vhodné len na pasenie dobytka, nie na pestovanie obilnín. Od začiatku mali tvrdý život: ak si chceli prilepšiť (odpustením daní), boli nútení meniť horské oblasti na úrodnú pôdu mimoriadne namáhavým výrubným či žiarovým spôsobom. Aj napriek tomu, že im často išlo doslova o prežitie, zanechali tu po sebe kultúrne hodnoty v oblasti všetkých umení, ktoré sú dnes nesporným obohatením celoslovenského kultúrneho kontextu. Ba navyše sú viaceré ich prejavy na takej vysokej úrovni, že je v ich silách inšpirovať vznik nových umeleckých diel nielen slovenského etnika, ale aj iných etník žijúcich v Slovenskej republike a reprezentovať ju aj v zahraničí.

■  ROZOSPIEVANÝ KAŠTIEĽ

Tieto hodnoty najmä (aj) v oblasti folklórneho umenia úspešne udržujú a zveľaďujú ich potomkovia aj dnes. Spontánne, ale i metodicky poučene, cieľavedome vedení svojimi odbornými pedagógmi najmä na základných a umeleckých školách dievčenským, no aj chlapčenským spevom odovzdávajú svojim súčasníkom to najlepšie, čo v sebe majú. Markantne sa to prejavilo 21. apríla 2017 v koncertnej sieni v kaštieli v Humennom na speváckej súťaži Zo struny na strunu, kde súťažilo okolo osemdesiat účastníkov, skupín, jednotlivcov či dvojíc a trojíc, v drvivej väčšine dievčat, poskromne, no o to vzácnejšie aj chlapcov. Súťaž už tradične organizoval, metodicky viedol a moderátorsky  usmerňoval Mgr. Miroslav Kerekanič a výkony spevákov hodnotila trojčlenná odborná porota.

POZORUHODNÉ VÝKONY

Priznám sa, aj napriek tomu, že viem, že ide o dlhoročných odborných profesionálov, ktorých len tak niečo nezaskočí, nezávidím tejto porote jej rozhodovanie. O to ťažšie mi je (v oblasti folklóru v podstate len čiastočne poučenému divákovi) aspoň spomenúť niektorých pozoruhodných sólistov, dvojice či skupinu bez toho, aby sa  to nejako nedotklo iných pozoruhodných sólistov, dvojíc či skupín, na ktoré si moja nedokonalá pamäť konkrétne nespomenie. Lenže: ako nespomenúť dievčenskú spevácku skupinu Bosoročky, pôsobiacu pri FS Chemlon Humenné, vedenú Mgr. Miroslavom Kerekaničom? Podali excelentný, priamo profesionálny výkon dramaturgicky invenčne vybranými piesňami a strhli divákov k spontánnemu, do rytmu akordeónovej sprievodnej hudby skandujúcemu potlesku! Ako nespomenúť obe dievčenské spevácke skupiny FS Zelinka, pôsobiace pri ZŠ s MŠ v Papíne, vedené Mgr. Petrou Dolobáčovou, ich skvelé sólistky Betku Smetankovú, Dominiku a Sofiu Gabrikové, Radku Kušnírovú a sólistu so vzácne tmavým hlasom strieborného lesku Karola Dutkovského? Ako nespomenúť dvojspev Radky Kušnírovej a Betky Smetankovej? Pri spievaní ich ťahavej piesne Špivanočki mojo som videl celé naše krásne Slovensko a do očí sa mi tisli slzy. A napokon, ako nespomenúť, ako nevzdať  hold všetkým pedagógom a všetkým rodičom žiakov medzilaboreckého, sninského a humenského okresu, ktorí tieto mladé talenty objavujú, rozvíjajú a podporujú? Ich existenčné podmienky sú neraz na hraniciach ich možností...

NEZABUDNUTEĽNÉ ZÁŽITKY

Z humenského kaštieľa som sa vracal domov plný nezabudnuteľných zážitkov. Svietilo slnko, dul studený vietor. Kráčal som po chodníku popri Laborci a myslel na všetky tie vynikajúce folklórne spevácke skupiny, ktoré diváci poznajú len ako celok, a hoci ich svojím umením privádzajú zavše až do radostného nadšenia, mená, konkrétne mená ich jednotlivých členov sa nikdy nedozvedia, tie mená nikdy nezaznejú na javisku, zostanú pre nich navždy neznáme – podobne ako dávni tvorcovia ľudových piesní.

A prišli mi na um verše básne napísanej síce pri inej príležitosti, no svojou výpoveďou platné aj pre spomínané súbory: „Raz dobrý anjel priniesol mi zvesť / o láske v našom rozvadenom svete / a ja som sa dal jeho hlasom viesť / a vnímal všetko, čo je ľuďom sväté. / A moja duša túžbou nesená / hladila dlho jeho zlaté vlasy, / mysliac len na tých, ktorí bez mena / vytvoriť vedia toľko živej krásy. / Vy vzácni ľudia láskou vedení, / anjeli naši, iba srdcom známi, / ach, ako verne viete umením / milovať život a byť stále s nami!“

V prestávke mi Mgr. Michaela Vasilenková, nezabudnuteľná speváčka rusínskych ľudových, no aj autorských piesní, ktorá spolu s Mgr. M. Kerekaničom sprevádzala súťažiace deti na akordeóne, hovorila, že vzhľadom na chladné počasie má celkom studené ruky, že nemôže hýbať prstami tak, ako by chcela. No ja som v jej hre cítil onú božskú iskru, ktorá žiari aj v prípadnej temnote sveta a zapaľuje posvätný oheň umenia vo vnímavých ľudských srdciach...

Text a foto: Milan ZELINKA

Autor je spisovateľ.



Pridaj komentár