Úspechy našich vodákov pramenia v Dunajci  

thumbnail

Odišiel zo Zamaguria a Pienin k hokejovým hviezdam v Kanade. Dušan BENICKÝ patrí medzi tridsaťtri úspešných Slovákov v Kanade. O ich životných osudoch  vyšla reprezentačná publikácia a je svedectvom toho, že aj keď pochádzajú z malej krajiny uprostred Európy, vo veľkom svete sa nestratili. Naopak, stali sa uznávanými odborníkmi v profesiách, ktoré si zvolili za svoju životnú cestu. Sú medzi nimi najpredávanejší maliar v Kanade Eduard Ambros či majster surrealizmu Ladislav Guderna. Alebo svetový expert na bitúmenové materiály Ľudovít Zanzott, barytonista Ján Vaculík, najlepšie platený manažér, ktorý v Kanade založil najväčšiu firmu na svete v oblasti sklených vlákien, Jozef Straus alebo uránový kráľ Štefan Boleslav Roman. Nechýba ani hollywoodsky režisér a producent Ivan Reitman či famózny sólista baletu Mário Radačovský. Pri mene Dušan Benický je uvedené: tréner hokejových hviezd.

  • Ako syn zakladateľa Medzinárodného pieninského slalomu ste dali prednosť hokeju. Odborníci vysoko hodnotia váš jedinečný systém prípravy športovcov, založený na využívaní dispozícií vlastného tela a na aktivácii všetkých svalov v súčinnosti s psychikou. Stali ste sa vyhľadávaným špecialistom. Ako sa vám to podarilo?

Ako emigrant v Kanade, aj keď som sa usadil, nemal som veľkú šancu presadiť sa ako tréner vo vrcholovom športe. Preto som sa začal venovať deťom z ulice, rozbehol som prácu s mládežou. Všimol si ma profesor z druhej najväčšej univerzity v Kanade – UBC. Diskutovali sme o všeličom, hovoril mi, ako robia výskum v rámci športu. Zarazila ho moja otázka, načo im bude výskum, keď ho neaplikujú v praxi. A to bol štart do  mojej vedeckej kariéry v Kanade.

  • Vráťme sa na Slovensko. Váš otec bol zakladateľom Medzinárodného pieninského slalomu. Vošiel do povedomia Slovákov ako gróf zamagurský. Nebolo to však pejoratívne pomenovanie, napokon váš rod má skutočne aristokratický pôvod. V čom sa vyznamenal?

Vyznamenal sa v bojoch proti hordám, čo chceli obsadiť územia, na ktorých naši predkovia žili. Kráľ Belo IV. (1235 – 1270) daroval dedine Benice práva slobodných pánov a šľachtický rod Benický, ktorý sa významným spôsobom podieľal na boji proti Tatárom,  sa stal slobodný. Ibaže táto sloboda bola spojená najmä so zodpovednosťou viažucou sa  k slobodným pánom a slobodnej šľachte v pravom zmysle slova. Táto zodpovednosť za ľudí, ktorí s nimi žili a pre nich pracovali, stala sa dedičnou a asi sa nám dostala do génov. Lebo otec to v plnej miere počas svojho života dokazoval.  Bral život zodpovedne nielen voči rodine, ale aj voči tým, s ktorými žil v susedstve, k práci, aj k športu.

  • Ako sa zmena režimu v roku 1948 podpísala pod ďalší osud rodiny?

Otec bol vzdelaný, mal dve univerzity, hovoril mnohými jazykmi.  Najmä tým, že žil v zahraničí, mal veľa kamarátov, ktorí odišli zo Slovenska. Posielali mu listy, v ktorých sa ho pýtali, prečo nejde tiež… Už svojím pôvodom sa pre režim stal personou non grata.  Aj to zrejme prispelo k tomu, že ho zatkli a po prepustení z väzby nakoniec skončil v Červenom Kláštore ako údržbár.

  • Po roku 1989 sa profesia kurič či údržbár stala dobrým odrazovým mostíkom ku kariére. Ako to bolo s otcom?

Najskôr sa musel vyrovnať s vynúteným odchodom zo svojho rodného kraja. Na polícii sa musel hlásiť pred začiatkom pracovného času aj po ňom. Proste, boli to časy teroru a duševného týrania. Neviem, kde otec našiel vnútornú silu, ale podstatné je, že ju našiel a dokázal zmeniť negatívnu energiu na dar Zamaguriu. Dokonca ešte počas bývalého režimu mu odovzdali čestné občianstvo Zamaguria. Dôvod?  Za úspech v boji proti alkoholizmu! Dunajec ako pohraničná rieka spájajúca Poľsko a Slovensko bola „rajom“ na pašovanie  alkoholu. Alkohol – a najmä čistý špiritus, bol v Poľsku veľmi lacný a život v Zamagurí veľmi ťažký. Otec vedel ľudí povzniesť, dokázal ich skĺbiť a nadchnúť pre prírodu, šport.  Prostredie Zamaguria a Dunajec boli priam predurčené na vodné športy. Otec prišiel s iniciatívou Medzinárodného pieninského slalomu (MPS) a tento krásny šport – vodný slalom, mnohých zachránil od alkoholizmu. Prostredníctvom športu si našli  cestu k ľudským hodnotám. Lebo športové kluby sa etablovali na vzdelávacie centrá ľudskosti. Navyše,  MPS sa stal spoločenskou udalosťou Zamaguria.  V spolupráci s mnohými priateľmi, napríklad Vojsovičom, Minčíkom, Rozmusom, Cibákom, Maurovicom, Daštinským, Weberom a mnohými ďalšími, ktorých zoznam  by predstavoval dlhý rad  mien,  vytvorili podmienky na vznik jedného z najúspešnejších športov na Slovensku.

  • Vás však zrejme tento šport neoslovil...

            Ale vzťah k športu vo mne prebudil, veď som študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu.

Pri nedávnej návšteve Liptovského Mikuláša som sa stretol s Michalom Martikánom, ktorý mi povedal, že jeho otec tiež chodil na Pieniny a MPS bol pre neho oslavou krásneho športu v perejach… Ľudia sa tešili na pieninský slalom, ale ešte viac na atmosféru čistých ľudských vzťahov. Neviem, ako sa to otcovi podarilo, ale asi tým, ako sa na ľudí pozeral a ako ich vnímal. Hovorieval: Nikto nie je lepší ani horší…, ale nie každý dokáže zo seba dostať to, čo svet potrebuje. On bol ten, kto dokázal ľuďom otvoriť cestu sebapoznania a viery, korektnosti a medziľudských vzťahov, ktoré tu dodnes pretrvávajú. Keď som prechádzal ťažkým obdobím, vždy som si kládol otázku, ako by to riešil otec, a nestalo sa, aby mi to nepomohlo.

  • Z toho, ako spomínate na otca, vyplýva, že bol mužom činu. Že sa neutápal v žiali za stratenou kariérou. Dokonca si vybudoval novú...

benicky-dusanO tom, že môj otec pieninským slalomom odštartoval nielen krásnu tradíciu, ale najmä naučil ľudí milovať vodný slalom a prispel k odštartovaniu jedného z najúspešnejších športov v Slovenskej republike, svedčí esemes správa. Prišla mi po veľkom úspechu na OH v brazílskom Riu od trénera olympijských víťazov Juraja Minčíka. On ani v eufórii z veľkého víťazstva nezabudol,  kto sa zaslúžil, že slovenský vodný slalom je svetový. Tak jeho rodina, ako aj Škantárovci sú odchovancami môjho otca a Zamaguria a zajatci divokej vody. Mal som slzy v očiach, aj keď to nebola správa ani tak pre mňa ako pre môjho otca. Preto som mu aj odpísal, že to je poďakovanie môjmu otcovi. A otcovi som odkázal: „Otec, vidíš, čo si urobil svojou láskou k Zamaguriu.“ Znova sa naplnili jeho slová, ktoré opakoval celý život: že komunisti ani nevedeli, aký mu dali krásny dar tým, že ho poslali „do vyhnanstva“.  Na Zamagurie, Pieniny, medzi čistých ľudí…všetci sme dostali dary a je len na nás, ako ich dokážeme vniesť do života.  Preto si myslím, že otcov odkaz a príklad by mali byť poučením. A azda najkrajšie by bolo, keby podobné počiny sa každoročne hľadali a ohodnocovali. Lebo skutočne ide o kultiváciu ľudí, o pomoc pri  hľadaní zmyslu života v duchu ušľachtilých hodnôt.

  • Čo považoval za určujúce v živote človeka?

Otec vždy tvrdil, že neexistujú objektívne príčiny, prečo sa niečo nedá. Jestvuje len ľudská inteligencia a pozitívny pohľad, ktorý nemá hranice. Je to často cesta veľmi náročná, ale o to bohatšia, ktorá  vždy vedie k riešeniu a pravému naplneniu ľudskej dôstojnosti, teda k aplikácii lásky. Existujú dve emócie, ktoré sú súčasťou našej cesty životom. Láska a strach. Ale iba láska má v živote zmysel.

  • Vy ste dokončili vysokú školu, nemali ste kádrové problémy?

Mal som. Po skončení strednej priemyselnej školy strojníckej som dostal kádrový posudok,  v ktorom škola neodporúčala moje ďalšie štúdium. Dokument sa, našťastie, stratil, lebo jeden z otcových kamarátov, ktorý bol členom strany, tomu pomohol. A tak som sa dostal na FTVŠ.

  • Čo vás prinútilo emigrovať?

Bol to spôsob riadenia spoločnosti.  Po ukončení základnej vojenskej služby v Hodoníne som sa zamestnal v Bratislave ako učiteľ a hlavný tréner hokejových tried Slovana na Kalinčiakovej ulici. Bola to časovo náročná práca, ale  vyhovovala mi.  Mal som na starosti štyri hokejové triedy a jednu som aj sám trénoval. Čiže práca na sedem dní v týždni. Po návšteve inšpektora sa moja situácia v škole skomplikovala. Vyčítal mi, že sa nechávam oslovovať pán tréner, na čo som reagoval poznámkou, že väčším problémom je, keď školníka oslovujú pán školník, hoci je členom strany. To, pravda, nezostalo bez následkov.  Dostal som príkaz navštevovať politické školenia a podobné veci, ktoré mali zo mňa urobiť súdruha. To rozhodlo o odchode mojej rodiny z vtedajšieho Česko-Slovenska. Po dlho pripravovaných plánoch nám napokon odchod šťastne vyšiel. Kanada je hokej a hokej je Kanada, takže  som nemusel veľa uvažovať, kam odísť.

  • V Kanade ste sa nestratili. Čo alebo kto bol vaším životným vzorom?

Začiatočné obdobie v emigrácii je najkrajšie práve tým, že je aj najťažšie. Je zložité, no zároveň veľmi bohaté na vytváranie  vzťahov. A tým, že som sa už po niekoľkých mesiacoch pobytu začal obzerať po  hokeji, sa ukázalo ako správny krok v mojom živote. Otvorilo mi to cestu k mnohým krásnym priateľstvám. A životný vzor?  No predsa otec...

  • O Slovákoch sa hovorí, že sú religiózni, že ich v dejinách sa zachovala viera v Boha. Čo považujete v živote človeka za dôležité?

Láska je vlastne viera v hodnoty, ktoré nám ukázal sám Ježiš. On nám preukázal lásku bez hraníc. Problém je, že ju mnohí nechceme pochopiť. A radšej si kupujeme šťastie, ktoré vlastne neexistuje. Lebo kúpené šťastie je vlastne klamanie seba samého. Kúpa šťastia predstavuje zámenu finančných prostriedkov na krátkodobú sebaodmenu. Za krátky čas je to preč a my padáme do ešte hlbšej diery závislosti od sebaklamu.

  • Aj vás po úteku za hranice odsúdili, čím ste sa stali politicky prenasledovaným. Vnímali ste túto skutočnosť?

Áno,  myslím si, že som bol odsúdený na dvadsaťštyri mesiacov alebo tak nejako za nelegálne opustenie ČSSR. Vnímal som to ako nezmysel vtedajšej doby. Naozajstné hodnoty, o ktorých sa hovorilo, boli v praxi vysvetľované úplne inak a použité na úplne iné zámery.

  • Dlhodobo žijete v Kanade, ale neprestali ste byť Slovákom. Vo vlani vydanej publikácii Úspešní Slováci v Kanade vás uvádzajú ako trénera hokejových hviezd. Ako ste sa k takejto práci dostali?

benicky-dusan_2Ako som spomenul, tá práca si našla skôr mňa (hahaha...).  Už je to tridsaťšesť rokov, čo sme odišli, veru, čas beží… Skôr by som to definoval tak, že som neprestal byť jedným z Benických. Iste otcov príklad a rodové DNA niečo vo mne zanechali. Náš rod vždy ochraňoval ľudí žijúcich na tomto území pred násilím a krivdou. Dnes sa tej krivdy deje viac, najmä tej duševnej a mamonárskej…

  • Pomysleli ste si niekedy, žeby Slovensko mohlo byť samostatným štátom?

Aby štát mohol byť slobodným, najprv musia byť samostatní a zrelí ľudia. A k tomu nám ešte dosť chýba…

  • Venujete pozornosť politike?

Nie, len veľmi okrajovo. Moja svokra bola Španielka a jej postoj je mi stále veľmi blízky. Zvykla hovoriť: Rovnakí psi, len s iným obojkom. Žiaľ, časy Milana Rastislava Štefánika sa dosť zmenili. A zmenili sa aj politici

  • Čo sa vám na súčasnom Slovensku páči a čo nie?

Slovensko je nádherná krajina, s krásnou a bohatou prírodou, má hodnotných ľudí, žiaľ, nikto ich nechce počúvať a nedokážeme ich oceniť v správny čas a na mnohých aj trestuhodne zabúdame. Ak sa nenaučíme vážiť si prácu tých, ktorí ju robia správne, posúvajú naše i svetové  hranice, nechcime, aby to robili iní. Nevážime si vlastné dejiny, nevieme sa na ne pozerať objektívne, všetko chceme mať biele alebo čierne. To je škoda. Naučme sa vnímať svet farebne, s láskou a so vzájomnou úctou, nepodporujme zlo a zlých ľudí. Naučme sa chrániť svoju krajinu a prírodu.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív autorky



Pridaj komentár