Na Slovensku sa už od začiatku deväťdesiatych rokov udomácnila tragikomická tradícia, že čokoľvek sa ukázalo v našej kultúre funkčné, vždy sa objavili snahy, ako to „zreformovať“, rozumej znefunkčniť. Začalo sa to jednotlivými umeleckými organizáciami. Hneď začiatkom deväťdesiatych rokov sa politici naprieč politickým spektrom začali zaujímať o niektorých tvorivých ľudí, ktorí okrem väčších či menších umeleckých ambícií mali aj ambície takpovediac organizačné. Stačilo ich v prvom kole rozdeliť na pronárodne orientovaných a „nie pronárodne orientovaných“, teda tých, ktorí deklarovali liberálne európanstvo až svetoobčianstvo. Pôvodne akcieschopné umelecké organizácie sa roztrieštili na množstvo subjektov, navzájom často znesvárených, ktoré sa začali ruvať o dotácie a granty a v konečnom dôsledku napokon prišli aj o tie majetky, ktoré si preniesli z prednovembrovej éry do nových „demokratických“ pomerov. Niekomu tu mimoriadne záležalo na tom, aby neexistovala jednotná, nadstranícka a nadkonfesionálna platforma tvorivých ľudí, ktorá by mohla pohnúť verejnou mienkou v kľúčových otázkach nášho národného bytia.
Poslanec za SNS Anton Hrnko nedávno na istej sociálnej sieti napísal: „Už v svojom prejave pred Národnou radou SR som podotkol, že návrhy na zrušenie dvojpercentného príspevku z honorárov do Literárneho fondu sa v Slovenskom parlamente opakujú rovnako často ako striedanie ročných období. Niekomu veľmi záleží na tom, aby autentická slovenská umelecká a vedecká tvorba stratila aspoň aké-také prostriedky na podporu. Na tejto schôdzi NR SR s návrhom prišla SaS a priam zúrivo ju podporovalo OĽaNO, teda strana, ktorej predseda si sotva všimne na svojom účte, keď sa mu tam hýbe desať miliónov eur. Predkladateľovi návrhu poslancovi Mihálovi sa len tak sypali argumenty o miliónoch eur, ktoré vraj tečú do fondu a výsledok vraj nevidieť. Zostávajú údajne len poškodení autori, ktorí sú vraj za svoje úsilie penalizovaní štátom, že musia prispievať na niečo tak ‚zbytočné‘, ako je autentická slovenská tvorba. Veď hej, mnohí si myslia, že Slovákom stačia výtvory typu Farma, Mafstory a podobné debilizujúce ‚majsterštyky‘, a urobili by neviem čo za to, aby žiadna iná tvorba na Slovensku nevznikla.“
Toľko slová poslanca a historika Antona Hrnka a ja len nadviažem na svoj úvodný povzdych. Neustále „vylepšovanie“ legislatívneho aj organizačného fundamentu slovenskej kultúry sa ukazuje ako jeho čoraz menej sofistikovaná demontáž. Médiá, viac či menej transparentne vlastnené niekoľkými záujmovými skupinami, už ani netaja, že kultúra s prívlastkom „národná“ (teda slovenská) je dopredu odsúdená na mediálne mlčanie. Myslím tým skutočné kultúrne počiny, a nie napríklad slovenské klony globálnej popkultúry, ktoré sú komerčne využiteľné, a teda mediálne oslavované. Slovenský literárny fond patrí medzi nemnohé organizácie, ktoré sa usilujú pomáhať tvorcom bez rozdielu príslušnosti k tej či onej stavovskej organizácii, pomáhať rozvoju našej národnej kultúry. Z tohto pohľadu sú periodické útoky na jeho podstatu pochopiteľné. Len čo by prevzali jeho agendu rôzne „neziskové“ organizácie, financované z čudesných zahraničných fondov, tak by sa konečne aj tých zopár tvorivých ľudí so vzťahom k národnej kultúre podarilo umravniť.
Maroš M. BANČEJ