V dejinách slovenského národa je aj štrnásty marec

thumbnail

Hviezdny deň slovenskej emancipácie. Od  čias Márie Terézie až do roku 1862 naši predkovia 14. marca slávili sviatok sv. Cyrila a Metoda.  Až v jubilejnom roku 1863  so súhlasom pápeža  sa  tento sviatok  začal sláviť  5. júla. Nebyť iniciatívy biskupa Štefana Moysesa a niekoľkých moravských, českých a chorvátskych cirkevných hodnostárov iste by  boli vládne  štruktúry  v nekonečnom pomykove: Ako si  uctiť pamiatku  vierozvestcov a vyhnúť  sa  spomienke  na Slovenský štát. Bolo to len náhodou,  osudom  alebo  vôľou  Prozreteľnosti, že práve štrnásteho marca 1939, teda v deň, keď si naši predkovia pripomínali oboch solúnskych bratov,  Snem Slovenskej krajiny odsúhlasil  našu prvú štátnu samostatnosť?  Na šesť rokov sa štrnásty marec  stal sviatočným dňom. Posledný raz  sa dôstojne oslávil v prítomnosti prezidenta, vlády, predstaviteľov verejného života  a diplomatického zboru v roku 1945. Žiaľ, už  za temného dunenia sovietskych  kanónov kdesi na východe.

ZAČIATOK KONCA

Potom prišli na program iné oslavy, ktoré s naším národom nemali nič spoločné. Štrnásty marec bol vyhlásený za čierny deň slovenskej histórie a mal byť navždy vymazaný z národnej pamäti. Nebola to náhoda, že po skončení hlavného pojednávania Národného súdu   v deň ôsmeho výročia vyhlásenia slovenskej samostatnosti vystúpil hlavný žalobca Anton Rašla a žiadal pre prezidenta Jozefa Tisa a neprítomného ministra zahraničia Ferdinanda Ďurčanského tresty  smrti obesením, pre ministra vnútra Alexandra Macha trest smrti zastrelením.

slovenský štát_snem-slovenskej-republiky_v-www.oskole.skNebola to náhoda, že  v roku 1958 práve  na štrnásty marec vtedajší minister vnútra Rudolf Barák zvolal do Bratislavy tlačovú konferenciu,  na ktorej  predviedol objavné dokumenty  dokazujúce  zločiny niektorých príslušníkov Hlinkovej gardy. Komunistami  zrežírovaný proces  mal  za cieľ udusiť na Slovensku  zvyšky ľudáctva, separatizmu, odsúdiť  fašizmus,  americký imperializmus a aj katolícku cirkev. Barákom  bombasticky  predstavené dokumenty  na procese  akosi  chýbali. Nasledovali  tresty väzenia aj nespravodlivé popravy a plošné perzekúcie  „ľudákov a ich pohrobkov“, ktoré  postihli  najmenej tritisíc ľudí. Kto by sa  za takejto ľudovodemokratickej slobody  odvážil  verejne či len v tichosti pripomenúť si štrnásty marec?

NEŽIADUCI SLOVÁCI

O desať rokov začalo svitať na lepšie časy. Práve štrnásteho marca 1968 Slovenská národná rada prijala zákon č. 43/1968, podľa ktorého sa Bratislava opäť stala hlavným mestom Slovenska.  Začali sa naprávať krivdy napáchané bezohľadným centralizmom a rozbehol sa zápas za obnovu národnej zvrchovanosti. Ten v polovici roka 1969  prerušil nástup normalizácie.

Druhý polčas tohto zápasu pokračoval  po dvadsaťročnej prestávke.  V prvých rokoch po novembrovej  zmene bolo dokonca  možné verejne si pripomínať  hviezdny deň slovenskej emancipácie – štrnásty  marec 1939.  Ale protivníci,  a nie hocijakí, dali hneď o sebe vedieť.  Na spomienkovom zhromaždení pri príležitosti päťdesiateho druhého výročia vzniku Slovenského štátu štrnásteho marca 1991 sa na Námestí SNP v Bratislave sčista-jasna objavil nepozvaný návštevník – prezident Česko-Slovenska Václav Havel. Členovia jeho mnohopočetnej ochranky hrubo  napadli poväčšine postarších  účastníkov zhromaždenia.  Cieľom tejto pripravenej provokácie bolo vytvoriť pre svetové  média podľa možnosti  čo najzápornejší  obraz o slovenskom emancipačnom hnutí.tiso_ženy

Odvtedy už uplynulo takmer štvrťstoročie a pamätníci marcových udalostí spred sedemdesiatich šiestich rokov pomaly vymierajú.  Súčasné generácie masírované médiami, publicistami a tiežhistorikmi  majú  málo odhodlania  verejne si pripomenúť štrnásty marec 1939. Oficiálna štátna doktrína  dôsledne  obchádza tento dátum,  aj keď bez šiestich rokov prvej štátnej samostatnosti sotva by mohla  vzniknúť aj súčasná Slovenská republika

Ivan MRVA ‒ Foto: archív SNN. Autor je historik.


Aj na Slovensku sa už konečne učíme vyslovovať slovo vlasť. Na otázku: „Do akej miery ste hrdý na to, že ste Slovák/Slovenka?“ odpovedalo podľa najnovšieho prieskumu Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied  „veľmi hrdí“ 34 percent respondentov slovenskej národnosti. Ďalších 54,5 percenta odpovedalo „pomerne hrdí“. „Nie veľmi hrdých“ na to, že sú Slováci, bolo 9,5 percenta opýtaných respondentov. Dve percentá respondentov slovenskej národnosti odpovedalo „vôbec nie hrdí“.

tiso_vojaci BBNapriek tomu je stále dátum štrnásty marec 1939 zapísaný v mysliach mnohých – hoci aj na Slovensko hrdých Slovákov –  ako temný bod našej histórie. Vysvetlenie čitateľom Slovenských národných novín ponúka historik Anton Hrnko: „Všetko súvisí s vývinom po roku 1945, keď sa obnovila Česko-Slovenská republika a keď sa všetky udalosti odporujúce ideológii jednotného „československého“ štátu posunuli do roviny negatívnych udalostí. Tento prístup sa zakotvil aj v tzv. národnom súdnictve, ktorý pôsobenie proti idei tohto štátu označil za najťažší zločin, ťažší ako napríklad rasové prenasledovanie, účasť na vojne atď. V jednotnom „československom“ štáte to ani inak nemohlo byť. Po roku 1989 sa síce podnikli pokusy o vecné zhodnotenie udalostí z rokov 1938 ‒ 1939, ale boli prekryté politickými zápasmi o novú podobu slovenskej štátnosti, ktorá objektívne i vecne vychádzala z iného hodnotového sveta ako prvá Slovenská republika. Vecné zhodnotenie udalostí zo stredu minulého storočia sa tak neuskutočnilo, nuž a v rozdelenej slovenskej spoločnosti nie je ochota pustiť sa do seriózneho výskumu. Tak sa stalo, že sa výkladu aj štrnásteho marca 1939 ujali extrémne sily na oboch krajných póloch.“

■ AKTUÁLNY PARADOX

tiso_portret štvorecSlovné spojenie „slovenský štát“ je často (aj napriek poznatkom zo spomínaného prieskumu SAV) vnímané ako historické negatívum ‒ je to opodstatnené? Podľa Antona Hrnka je tento termín neutrálny aj vo vzťahu k prvej, aj vo vzťahu k druhej Slovenskej republike.

„Dejiny nemožno hodnotiť čierno-bielo, ony v každom svojom úseku majú všetky odtiene spektra. Najväčšou tragédiou pre Slovákov bolo, že do stavu, keď mohli prevziať plnú zodpovednosť za svoje osudy, sa nedopracovali už v roku 1918, keď oslobodzovanie národov bolo spojené so všeobecnou demokratizáciou pomerov v Európe, ale až o dvadsať rokov neskôr, keď sa v Európe drali k moci tie najreakčnejšie politické sily. To vytvorilo vonkajšie okolnosti vzniku Slovenského štátu a, žiaľ, podmienilo aj jeho vnútorný režim. Nemožno však nevidieť aj niektoré pozitívne vplyvy vývinu v prvej polovici štyridsiatych rokov minulého storočia. Najdôležitejším z nich bolo získanie presvedčenia, že Slováci sú schopní spravovať si svoje veci samostatne, že majú sily a vedia si spravovať svoj štát,“ myslí si historik Anton Hrnko.

■ VECNÝ POHĽAD

Normalizačná výučba tvrdila, že demokraciu zažili Slováci až po februárových udalostiach. Mnohí zas vyzdvihujú úroveň demokracie počas prvej Slovenskej republiky. Historik Anton Hrnko v tejto súvislosti hovorí: „V každom prípade prvá Slovenská republika nebola demokratický štát. O jej režime sa nedá hovoriť rovnako vo všetkých fázach jej existencie. Všeobecne však možno povedať, že bola autoritárskym štátom, v daných pomeroch pomerne miernym vo vzťahu k slovenskému kresťanskému obyvateľstvu.“ Určite teda bude mať historická veda ešte veľa rokov naplnených bádaním a triedením pozitív a negatív prvej Slovenskej republiky, ktorá vznikla štrnásteho marca 1939.

Ján ČERNÝ


lacko martin_historik_300x2003 OTÁZKY PRE: historika Martina LACKA, pracovníka Ústavu pamäti národa

Škrt plánom na rozdelenie Slovenska

  • Za aký dátum považujete štrnásty marec 1939?

Slovensko sa vtedy zachránilo pred rozdelením či okupáciou. Súčasne sa tento deň naplnilo samourčovacie právo slovenského národa, keď  získal štátnu samostatnosť. To je kľúčové. Všetko ostatné je podružné. Už preto štrnásty marec 1939 prirodzene patrí medzi najvýznamnejšie dni našich dejín. Bez ohľadu na to, čo chrlia agresívne protislovenské médiá alebo papagájujú ustráchaní politici. Nech si však uvedomia jedno, nemenným cieľom Budapešti bola anexia Slovenska, prípadne – s podporou Poľska – jeho podelenie. Štrnásty marec spravil týmto plánom škrt. Alebo sa máme ospravedlňovať za to, že naši predkovia dali prednosť samostatnosti pred rozdelením medzi susedov?

  • Aké je poučenie zo štrnásteho marca, pripomínajú si pozitívne vznik Slovenského štátu v roku 1939 skutočne len neofašisti a neoľudáci?

Jedno je možno v tom, že na existenciu Slovenska je potrebné tak medzinárodné krytie, ako aj odhodlanie elít a súdržnosť národa. Podkarpatská Rus darmo v tom istom čase vyhlásila samostatnosť, keď nemala garanta. Pripadla ako korisť Maďarom. Dnes sa znova blížime k bodu, keď sa rozhoduje o existencii SR. Žiaľ, vnútorne je na tom náš štát dnes oveľa horšie a na rozdiel od marca 1939 už nemá na čele sebavedomých a statočných politikov, pre ktorých je dobro národa najvyšším zákonom. Prevládla sebazničujúca servilnosť voči záujmom západného kapitálu, a osobitne USA, snažiacich sa o rozvrat Európy, ba vyvolanie vojny.

  • Odmietanie štrnásteho marca sa dnes odôvodňuje zápasom o charakter spoločnosti, ktorá musí stáť na pilieroch antifašizmu. Akým bol vlastne vznik Slovenského štátu?

Po Mníchove, v marci 1939, sa hralo o to, či sa Slovensko existenčne vôbec udrží. Nehralo sa o demokraciu v zmysle straníckej plurality. Tú v našom priestore odsúdil na zánik Mníchov.

            Zhováral sa Dušan D. KERNÝ    Foto: archív SNN


tkáč a kameraSLOVO O SLOVENSKU

Keď som v januári položil v mene Matice slovenskej vence k pomníkom obetí druhej svetovej vojny v Kľaku a Ostrom Grúni, boli aj takí, ktorí sa čudovali: Matica a tu? Nuž, Matica nechce zatvárať oči pred nijakou udalosťou z našej histórie. Či máme a smieme našu minulosť dodatočne meniť? Naopak, učme sa z nej takej, ako sa v konkrétnom čase udiala, lebo história „magistra vitae est“ (je učiteľkou života). Pravdaže, jedny udalosti si pripomíname ako hodné nasledovania, iné na výstrahu, aby sa nezopakovali.

Kam zaradiť štrnásty marec 1939? Je to deň, ktorý nechceme, aby sa opakoval: jednak preto, že svoj štát už máme a nanovo ho zakladať nechceme. Ale aj preto, aby sme už nikdy nemuseli konať pod nátlakom cudzej moci. Pozor, priatelia, taká hrozba tu visí aj dnes! A tiež nechceme, aby sa opakovalo prenasledovanie časti nevinných obyvateľov, ktoré k nám prišlo po štrnástom marci 1939 – aj keď nie práve vinou tohto dňa. Pozor, svedkami krutého násilia sme, žiaľ, aj v tejto chvíli ďaleko, ale i neďaleko od nás!

A čo je hodné nasledovania? Ten deň v tieni jedného z najväčších diktátorov sveta správalo sa Slovensko demokraticky, vznik štátu odhlasoval slovenský snem, zvolený 18. decembra 1938. Je to aj dnes v treťom tisícročí také jednoznačné vo svete blízkom i ďalekom? Nasledovaniahodná je aj vlastná hospodárska politika, zohľadňujúca slovenské podmienky a potreby, ktorej výsledkom bola – až kým k nám neprišla vojna – kvalitná slovenská mena. Dokonca aj klasickému lístkovému prídelovému systému sa u nás vzdorovalo až do konca vojny: zaviedli ho až po zániku slovenskej koruny 1. novembra 1945! To je fakt, za ktorý prenasledovalo gestapo guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša. Priatelia, a ako je to dnes: smieme a robíme vlastnú politiku v záujme občanov nášho štátu?

Marián TKÁČ, predseda MS

 



Pridaj komentár