Novohradčania k sto päťdesiatemu výročiu narodenia spisovateľky Boženy Slančíkovej. Spisovateľka, prozaička, autorka poviedok, noviel a dramatických diel, sa narodila pred sto päťdesiatimi rokmi 2. októbra 1867 v novohradskej vrchárskej obci Polichno v rodine evanjelického farára Pavla Slančíka, ktorý mal jedenásť detí, ale len šesť z nich sa dožilo dospelého veku. Pavel Slančík bol národne uvedomelý Slovák – v roku 1863 na počesť pokresťančovania Slovanov a založenia Matice slovenskej, ktorej bol zakladajúcim členom, zasadil pred kostolom lipu. Táto lipa dodnes skrášľuje prostredie pri polichnianskom kostole. Božena Slančíková dve zimy chodila do školy, kde ju učil Daniel Bazovský. Základy však dostala od otca Pavla, ktorý denne učil svoje deti od 9. do 11. hodiny čítať, písať, rátať, zemepis, dejepis a okrem slovenčiny aj po nemecky a maďarsky.
■ NA DOBRÝCH ZÁKLADOCH
Na konci každého školského roka chodili deti na exámen (záverečné skúšky). Po týchto edukačných základoch sa učili z kníh riadne ako v škole. Do štvrtej meštianskej už Božena chodila do Orphanidesovej školy v Banskej Bystrici. Najradšej však bola doma a ako farárske dieťa sa sústavne vzdelávala, čítala a venovala domácim prácam. Do svojich dvadsiatich rokov prečítala desiatky diel od vtedajších slovenských autorov a z časopisov čítala najmä Slovenské pohľady. Krátkou prózou sa najskôr uviedla v peštianskych Slovenských novinách. V roku 1895 ju oslovil Jozef Škultéty, redaktor Slovenských pohľadov, a hneď v roku 1896 napísala novelu Pomocník. Už v roku 1895 darovala Živene tri handričkové bábiky v polichnianskom kroji. Keď v roku 1898 za príspevky v Slovenských pohľadoch dostala prvý honorár, dala v Polichne za dva dukáty pozlátiť ošúchaný bohoslužobný kalich. Za zmienku však stojí, že v Polichne 20. marca 1887 vyšiel rukopisný časopis vydávaný dcérami Pavla Slančíka a mal názov Ratolesť.
■ PSEUDONYM TIMRAVA
Od roku 1898 začala už používať pseudonym Timrava – od názvu studničky (Cimrava) v polichnianskom chotári. Ako sama uviedla, písať literárne začala v dvadsiatom treťom roku veku. Po smrti otca, ktorý zomrel v nemocnici v Balašských Ďarmotách, v čase keď aj ona tam ležala, s matkou sa v roku 1909 presťahovala do susednej Ábelovej, kde jej brat Bohuslav, dvojča, bol farárom. Po prevrate v roku 1919 začala pracovať ako opatrovateľka v ábelovskej detskej opatrovni – materskej škole, do ktorej sa v roku 1929 presťahovala. V tejto budove je teraz Timravin dom. Nikdy sa nevydala. Až do svadby svojho brata Pavla mu viedla domácnosť v Slovákmi obývaných Teranoch (Terény), kde bol farárom. Aj on počas pobytu v Polichne literárne tvoril. V pozostalosti jeho sestry Boženy sa zachoval zošit pod názvom Práce Pavla Slančíka 1883, kde okrem básní sú v ňom aj dve veselohry: Zlý začiatok, dobrý koniec a Dnes žiak, zajtra vojak. Božena Slančíková-Timrava odišla do dôchodku v roku 1929, no v Ábelovej žila až do októbra 1945, keď sa presťahovala k neteri Zlate Petrivaldskej-Slančíkovej do Lučenca. Tá bola dcérou jej brata Bohuslava.
■ VRCHÁRSKE DEDINKY
Spisovateľka celé tvorivé obdobie však prežila v dvoch vrchárskych dedinkách Polichno a Ábelová. Keď som Zlatu Petrivaldskú v apríli v roku 2010 navštívil v jej lučenskom byte, mala deväťdesiatšesť rokov...
„Do roku 1945 sme s ňou v Ábelovej žili v susedstve, ona v budove bývalej materskej školy a my v učiteľskom byte v budove školy. To znamená, že sme boli spolu denne. Keď po skončení vojny v roku 1945 sa Lučenec opäť vrátil do Československej republiky, hneď na jar sme sa presťahovali do Lučenca, kde manžel učil na učiteľskom ústave. Tetu Boženu sme volali, aby sa hneď s nami presťahovala aj ona. Jej sa však nechcelo, lebo toto mesto považovala stále ako maďarské. Až na jeseň, keď prichádzala zima a nemala s čím v byte kúriť, neraz bola nútená prikurovať aj svojimi knihami, rozhodla sa prísť za nami. Starostlivosť o ňu pripadla v susednom byte nám, a tak ja som sa o ňu denne starala až do jej smrti v roku 1951. Až potom som aj ja ako učiteľka mohla nastúpiť do zamestnania. Teta len prespávala vo svojom byte a cez deň bola u nás, kde sa aj stravovala. Bola však veľmi uzavretá a veľmi málo o sebe a svojom diele rozprávala. Ťažko znášala, že sa synovia jej brata Pavla Slančíka pomaďarčili aj priezviskom. Rok po smrti otca si jeden zmenil priezvisko na Szentpáli a druhý na Szanday. Keď sa tety naše deti na niečo z jej tvorby pýtali, ona odpovedala: ‚Ja som už zložila svoje pero a teraz ho nechávam vám.‘ Dobré vzťahy mala aj so svojím bratom Bohuslavom, ktorý tiež od dôchodkového veku žil v Lučenci,“ zaspomínala si pani Zlatka, v tom čase najstarší žijúci potomok slančíkovského rodu na Slovensku. Ďalší potomkovia po Szentpáliovcoch a Szandayovcoch žijú v Maďarsku a Nórsku a po Bohuslavovi okrem Slovenska aj v Paraguaji.
■ POVIEDKY A NOVELY
Literárne dielo Boženy Slančíkovej-Timravy okrem začínajúcej poézie a rukopisných pesničiek spočíva najmä v próze, v ktorej do roku 1956 vyšlo knižne z jej pera tridsaťdva poviedok a noviel. Novela Všetko za národ je autobiografickým zhrnutím príhod v rodine, kde sa jej túžba pracovať pre národ po svojich začiatočných pochybnostiach splní tým, že si nachádza miesto na národnom poli, stáva sa spisovateľkou a osvojuje si heslo, ktoré je názvom novely. Medzi poviedky z dedinského prostredia patria napríklad Skon Paľa Ročku, Na jednom dvore, Márnosť všetko, Žiadna radosť... a medzi „pánske poviedky“ Ťažké položenie. V próze so sarkazmom zobrazovala pomery v slovenskej národne orientovanej spoločnosti a kriticky opísala jej malomeštiacke móresy. Dielo spisovateľky sa zaraďuje do druhej vlny literárneho realizmu.
Posledné leto bola Timrava v kúpeľoch Sliač. Dvadsiateho novembra 1951 dopoludnia ju u Petrivaldských postihla prvá mozgová príhoda. Po týždennom zápase 27. novembra 1951 umrela. Pohreb sa konal 30. novembra a rečníkmi na ňom boli Ondrej Klokoč a Michal Lajčiak. Pozostalosť po spisovateľke Božene Slančíkovej-Timrave prevzal pre Literárny archív Matice slovenskej Ivan Kusý. Pri príležitosti osemdesiatych narodenín (1947) spisovateľke udelili titul národná umelkyňa. V roku 1949 lučenské gymnázium pomenovali jej menom. Jej meno nesú aj ulice vo viacerých slovenských mestách.
■ TIMRAVIN ROK
Polichno má dnes iba stodvadsať obyvateľov, ale o spisovateľkinu rodnú budovu fary, budovu školy a pamätnú studničku Timrava sa obec na čele s jej starostom Pavlom Kyseľom príkladne stará – rovnako i MO MS, ktorý tu má aj matičný dom. V ňom prezentuje kultúrne dedičstvo predkov. Obec Polichno a Novohradské osvetové stredisko v Lučenci k sto päťdesiatemu výročiu narodenia spisovateľky vypracovali projekt na pripomenutie si jej života a diela, ktorý podali na Fond na podporu umenia. Rok 2017 nazvali Rokom Timravy. Projekt po schválení umožňuje organizátorom uskutočniť v priebehu roka cyklus rôznych kultúrno-spoločenských, výchovných a odborných podujatí. Jedno z prvých sa uskutočnilo v prvom májovom týždni v prírodnom prostredí pri prameni – studničke Timrava. V programe pred množstvom prítomných účastníkov účinkovali aj organizátori: Mária Ambrušová, riaditeľka NOS, a Pavel Kyseľ, starosta Polichna, v moderovaní, diškurze – debate o živote, tvorbe a stretnutiach s Timravou, vystúpili jazykovedec a spisovateľ Július Lomenčík, spisovateľka Hana Košková, režisér a herec Divadelného súboru Timrava Arpád Szabó, herec a režisér DS Timrava, v roku 1991 aj dramaturg a režisér poviedky Záplava, Pavel Jaroslav Králik i oddaný matičiar a národovec Dušan Kubinec z Utekáča. Na poučnom spomienkovom podujatí spevom a hudbou program oživil folklórny súbor Dubkáčik z Buzitky. Obec Polichno, MO MS a Klub turistov spestrili záver podujatia inscenovaným prvomájovým sprievodom, ktorý smeroval od studničky po hostinec s dobovým názvom U Ťapákov 1914, kde návštevníkov pohostili guľášom, kofolou a krčahom vody z Timravinej studničky.
Už od februára sa na stránkach printového spravodajcu REKUS a na web stránke NOS uverejňujú články zo života a z tvorby spisovateľky. V júni a septembri organizátori pripravujú čítačky z diel spisovateľky, začiatkom októbra (6. 10.) seminár na tému Život a dielo B. S. Timravy, na ktorom už potvrdili účasť poprední jazykovedci a literárni vedci z UMB Banská Bystrica, FF UK, Jazykovedného ústavu ĽŠ, Literárneho ústavu Matice slovenskej. V sobotu 7. 10. je plánovaná výtvarná súťaž Maľujeme Timravu a literárno-turistické podujatie Timravin chodníček, ktorý už tradične organizuje Dom MS v Lučenci. Koncom októbra pripravuje Živena v Lučenci vedeckú konferenciu. Taktiež slovenská pošta má v emisnom pláne vydať 2. 10. známku tejto významnej literárnej osobnosti.
Ján JANČOVIC – Foto: autor