Veľká noc už pokukuje spoza rohu

thumbnail

Ľudové tradície sa podobne ako spoločnosť postupom času menia. Ľudia už odpradávna mali snahu pozorne sledovať plynutie času, životne dôležité striedanie ročných období a aby si kľúčové dátumy lepšie pamätali, spájali si ich s rôznymi rituálmi. Označujeme ich aj ako ľudové tradície a obsahujú v sebe fascinujúco inšpiratívnu zmes hudby, piesní, slova, výtvarného prejavu a dramatického umenia. Bolo to v polovici sedemdesiatych rokov posledný aprílový deň. Môj spolužiak, zasiahnutý čerstvou gymnaziálnou láskou, rozmýšľal, ako dať svojej láske najavo horúce city, ktoré k nej prechovával. Náhle dostal nápad a ráno na prvého mája bol na bráničke mladej dámy vztýčený máj. Tak ako sa patrí, nádherne zelený a ozdobený stužkami. V okresnom meste, kde si podobné tradície pamätali azda už iba naši rodičia, to medzi nami mládencami mimoriadne zarezonovalo a nasledujúce ráno sa nechali inšpirovať ešte traja Rómeovia. Tradícia na chvíľu vstala z popola...

MORENA ČI MAREK

Voľakedy príchod jari neavizoval len  štebot lastovičiek a čerstvá zeleň stromov. Naši predkovia si dali záležať najmä na rôznych rituáloch, ktoré mali pre nich mimoriadny význam a v neposlednom rade sa pri nich aj dobre zabavili.  Ešte pred samotnou Veľkou nocou ľudia nikdy nezabudli vyprevadiť zimu, a to tradičným pálením Moreny. Morena symbolizovala slovanskú bohyňu zimy a smrti, ľudia ju nosili po dedine a nakoniec podpálili a hodili do potoka. Verili, že takto odoženú od seba choroby, ba aj smrť. Tento zvyk si možno vykladať rôzne. Podľa jedných slamená figurína symbolizovala zimu, ktorej odchod mal otvoriť cestu pre nástup jari a po nej leta. Podľa iných bola Morena zosobnením smrti a jej likvidácia mala zabezpečiť prosperitu celej obci. A pre staré dievky bol tento zvyk veľmi dôležitý. Museli pozorne sledovať, na ktorú stranu Morena bude plávať a pri ktorej strane sa zastaví. Ak to bolo blízko nejakej chalupy a býval v nej slobodný mládenec, ten jej mal byť aj súdený.

Na vidieku ešte možno zažiť nefalšovanú šibačku – dokonca i v krojoch, čo je aj zásluha mimoriadne úspešného televízneho formátu Zem spieva.

Vraví sa, že na Juraja 24. apríla sa zem otvára. Na povrch vychádzajú rastliny, hady a iné živočíchy. Kto na Ďura stretne hada a odreže mu hlavu, získa účinný talizman. Aj na Juraja sa ľudia rôznymi magickými úkonmi usilovali prekaziť činnosť škodlivých síl. Uhlíkom vykiadzali stajne, kravám dávali cesnak, dobytok okiadzali zeleným žitom. Ženy opäť skoro ráno stierali rosu z cudzej lúky. Ohňami vyháňali zlé sily z chotára. Na Marka 25. apríla bolo svätenie ozimín. Z kostola vyšla procesia na čele s kňazom, dievčatá niesli sochu Panny Márie, mládenci zástavu a za nimi nasledovali ostatní účastníci sprievodu. Z posvätených ozimín dievčatá uvili vence a ozdobili nimi zástavy a sochu a každý si vzal niekoľko stebiel so sebou na ochranu pred bleskom.

EUROŠIBANIE

Vydajachtivé devy v regióne Nitry v noci pred Veľkým piatkom hľadali kaluže a sadali si do nich odriekajúc verše: „Kaluža, kaluža, dajže mi muža. Ak mi muža nedáš, na rok ma zas tu máš.“ Dodnes najviac tradícií badať na Veľkonočný pondelok. Vyšibanie a kúpačka mali priniesť zdravie a krásu a definitívne zažehnať zlých duchov. Polievači v minulosti dostávali kraslicu a stužku, peniažky putovali na spoločnú zábavu – prvú od konca fašiangov. A svoj priestor na malú veľkonočnú pomstu dostali aj dievčatá, keď v utorok ráno v nečakaných skrýšach čakali na mládencov s poriadnou nádielkou vody.

Ostatne, veľkonočná šibačka je jedným z tradičných zvykov, ktoré prežili pomerne najdlhšie aj v modifikovaných, sídliskovo-socialistických časoch. Stačí si prečítať skvostné spomienky Jula Satinského, ako bohémska umelecká chasa v Bratislave povýšila šibačku na skutočne úžasný happening. Na druhej strane, pokiaľ po novembri 1989 sa naše tradície začali prudko strácať v prospech Valentínov, tekvicovo-lebkových halloweenov či írskych svätých Patrickov, zdá sa, že Veľká noc už pokukuje spoza rohu. Mimoriadne úspešná šou Zem spieva priniesla renesanciu folklóru a mladí ľudia sa začínajú obzerať aj po ostatných prejavoch ľudových tradícií. Ešte pred dvoma desaťročiami najmä mladé „gender“ Európanky a Američanky upadli do ťažkého šoku, keď zistili, že u nás sa v rámci tradičných zvykov „bijú ženy“. Nedávno bola na istom rakúskom serveri uverejnená reportáž, kde autorka (!) s nadšením opisovala pôvodné, silou prírody podmienené tradície, ktoré v žiadnom prípade nie sú založené na násilí, ale na prapôvodnej túžbe po sile, zdraví a po láske. Hľa, možno sa dočkáme časov, keď devy budú hrdo nosiť odznak s vyobrazením korbáča – šibáka, a vajíčka s nápisom „Mňa tiež!“, čím dajú najavo, že sú žiaduce pre mužskú časť populácie a že si ctia  tradície.

Maroš M. Bančej – Foto: Štefan KAČENA

Viac aj v jarnej reportáži Jána Čomaja. 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.