Príkladný odkaz sochára Jána Kulicha ponad našskú súčasnosť. Keď som zastal pred nedávno otvorenou Galériou Jána Kulicha vo Zvolenskej Slatine, spomenul som si na rodičovský dom sochára Vladimíra Kompánka v Rajci, na vilku maliara Ernesta Zmetáka nad Bratislavou neďaleko Slavína, na rad susediacich obytných ateliérov Galandovcov na bratislavskej Drotárskej ceste. Títo a ďalší umelci na iných miestach zanechali v nich diela, prostredníctvom ktorých sa mohli stať trvalými objektmi sprístupňujúcimi odkazy na ich život a tvorbu verejnosti. Galéria v podpolianskom kraji je na Slovensku prvým príkladom toho, ako na to myslel sám umelec už za svojho života a povezme, že viedol aj svojich potomkov k tomu, aby sa stali starostliví opatrovatelia tohto dedičstva. Tým, čo poznajú tvorbu Jána Kulicha, netreba zdôrazňovať jej národné posolstvo a umeleckú kvalitu presahujúcu ponad priestor Slovenska, v ktorom vznikali. Nemá preto zmysel laicky obraňovať umelca pred tými, čo ho už štvrťstoročie mediálne odpisujú ako nomenklatúrny káder totalitného režimu.
■ PILIERE A KLENBY
Cez tieto umelo a zaujato upchaté kanály sa nedočítate nič o tom, že absolvoval pražskú Akadémiu výtvarných umení u Otakara Španiela, sochára európskeho významu, ani hodnotenie jeho tvorivého vývinu. Priam vyžadujú od vás, aby ste dôverčivo uverili kritike Kulichovho verejného pôsobenia. Pri soche kráľa Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu konali tak nástojčivo, až vzbudili podozrenie, že najväčším prehrešením bol jeho vytrvalý príklon k výsostne národným témam.
Posledná komplexnejšia prezentácia diela Jána Kulicha v Bratislave (po mnohých „pôstnych“ rokoch) bola pred piatimi rokmi na západnej terase Bratislavského hradu a bola to nepopierateľne kultúrna udalosť. Verme, že prvý výstavný celok vo Zvolenskej Slatine, nazvaný Piliere a klenby národnej kultúry Slovenska v sochárskom a medailérskom diele Jána Kulicha, sa stal nadčasovým pozvaním pre všetkých, ktorí si chcú vytvoriť na tvorbu umelca vlastný názor.
■ GALÉRIA V RODISKU
Ako nás informovala riaditeľka galérie Mária Molčanová – umelcova dcéra – galéria vznikla v jeho rodisku prirodzeným vývojom udalostí. Uprostred Zvolenskej Slatiny sa naskytla príležitosť odkúpiť pozemok medzi školou a evanjelickým kostolom. Galériu sa podarilo postaviť s významnou pomocou Podbrezovských železiarní. Za pozornosť stojí už architektúra a koncept samotnej budovy, ale podstata je vo vnútri. Súčasťou výstavy sú krátke digitálne prezentácie súborov diel v komponovaných celkoch dotvorených hudbou: krátke svedectvo o vzniku súťaže výrobcov ľudových nástrojov Instrumentum Excellens a vklad Jána Kulicha do vzniku a priebehu tejto súťaže, Svadbenie, prezentácia vyše tridsiatich reliéfov v súzvuku s hudbou Svetozára Stračinu a Zrod sochy, časozberný fotodokument o vzniku jazdeckej sochy Svätopluka s hudbou Vladimíra Godára. Pre deti pripravili zábavnú vedomostnú hru Detektív v galérii a čoskoro pribudnú ďalšie aktivity.
■ STROFY SOCHY
Ak by som z bohatej tvorby mal vybrať jediné výrazné dielo, bola by to socha Milana Rúfusa. Mám na zreteli monumentálnu plastiku na nádvorí galérie, lebo v interiéri je ešte komorná plastika sediaceho básnika i jeho busta. Veľkosťou možno k Rúfusovej prirovnať Hviezdoslavovu sochu na bratislavskom rovnomennom námestí, ale rozmery sôch sú iba informatívnym elementom. Kulich je majstrom detailu, veršovníkom hmoty – tvorca ideových monumentov bol aj trpezlivý miniaturista. Ak sa podujal stvárniť postavu svojho vrstovníka v nadživotnej veľkosti (a sochársky citlivej robustnej hmotnosti), vnímam to ako úctivé (a zároveň podporné) pripomenutie významného národovca súčasnosti. A cez neho upozornenie na našu prítomnosť, keď sa ľudské hodnoty až morbídne prekrývajú novodobou ideológiou, navyše podstatne rafinovanejšie, ako bola tá predchádzajúca.
- POHĽAD NA EXPONÁTY
Kým sami vojdete do Galérie Jána Kulicha vo Zvolenskej Slatine, ktorá býva otvorená s výnimkou pondelkov celé popoludnia, ostanem na jej nádvorí. Na okraji galerijného priestoru (ale bytostne rovno zo srdca autora) je súsošie jeho otca a matky. Pravda, aj tento motív sa dá mediálne spochybniť, rodina v súdobých globalizačných stratégiách sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Ale stačí si vybaviť chlapskú postavu sochára sediaceho v charakteristickom klobúku na lavici pred pódiom detvianskeho amfiteátra a usilovne skicujúceho dynamické výjavy zo života ľudí v Podpoľaní a iných častiach Slovenska. Vyjavia sa nám všeľudské hodnoty, podporované životaschopnou silou mužov a žien, a sebavedomie ich súčasných potomkov. Teraz je výsostne na nich, či sa budú aktívne starať o pretrvávanie toho, čo sa dlhodobo označuje ako tradícia, alebo ľahostajne zveria svoju budúcnosť virtuálnym prísľubom krytým (nateraz) povrchnými konzumnými ponukami.
Dušan MIKOLAJ – Foto: autor