Zdravý ako buk, mocný ako dub, rovný ako jedľa – vraveli naši predkovia, ktorí boli ešte tuho zrastení s lesom aj so stromami v ňom. Ale tie bratské putá sa dajako pretrhávajú, slabnú. Stačí, že ženúc sa autom krajinou zdá sa nám z diaľky les ešte zelený, zdravý. Ale je to klamné. Lebo mnohé stromy sú už pacientmi a mnohé, napríklad tatranské smreky, umierajú choré postojačky. A nasleduje ich veľmi vzácna borovica limba – drahokam lesa našich veľhôr, ba už aj kosodrevina na hornej hranici lesa. Výkyvy počasia, nadmerné suchá, horúčavy, podkôrový hmyz, výfukové plyny áut i lietadiel aj diaľkové prenosy exhalátov z fabrík premieňajú celé lesné stráne na lazarety a cintoríny. Mám to z prvej ruky, v Tatrách i na mnohých iných miestach som ako turista často a ako lesník dôchodca to vidím aj odbornými očami. Zamrazilo ma, keď som donedávna zelené smrekové stráne v okolí vrchu Muráň v Javorovej doline lanskej jesene zhliadol vo farbe prašivej líšky. Zryšaveli však už aj smrekové lesy v Nízkych Tatrách, na Orave, Kysuciach, vo Veľkej i v Malej Fatre, v Slovenskom rudohorí...
■ LESNÍCI SMÚTIA
Vo veľkom smútku, hraničiacom s beznádejou, sú slovenskí lesníci. Ale... ešte celkom prehraté to nemajú, v zápase o pretrvanie „svojho“ lesa to nevzdávajú. Aké sú teda riešenia? Ihličnatá drevina – smrek obyčajný – mal v našich lesoch najmä pre kvalitné drevo dlhé obdobie výsadné postavenie, no zdá sa, že je na ústupe, že osud aj jeho samotného jestvovania je najmenej v stredoeurópskom meradle neistý, ak nie celkom spečatený. Súčasné civilizačné ataky možno neprežije.
Jedným z lesníckych riešení je zamerať sa viac a cieľavedomejšie na iné lesné dreviny, povedzme na prapôvodný strom slovenského lesa – jedľu bielu. Bola a stále je. Rovná, krásna, mohutná, zdravá. Volám ju kňažná slovenského lesa a hovorím, že nadišiel jej čas vymaniť sa z tieňa smreka. Potvrdila a stále potvrdzuje, že vie lepšie odolávať nežičlivým ekologickým podmienkam. Často prídem opakovane na miesto, kde skupinky osemdesiatročných, pekne zelených zdravých jedlí stále stoja, no smreky okolo nich sú buď vyvrátené vetrom, alebo sa dívajú do neba, no už sú suché, bez kôry, na holom drieku so známkami – mapami žeru, čo značí, že ich skántril podkôrnik – lykožrút smrekový.
Jedľa je v drieku i v koreňoch pevnejšia voči vetru, snehu i námraze, má aj menej škodcov. Kvalitou dreva, meranou ekonomickým efektom, za smrekom síce trochu zaostáva, no je trvácnejšie. Drevené artikulárne kostolíky na severovýchodnom Slovensku sa stavali zväčša z jedľových trámov. Keď som v roku 1985 búral starý dom mojich predkov, stropné trámy z jedle v izbe boli ešte úplne zdravé, pričom na jednom z nich bol dlátom vysekaný rok 1770!
■ NIET NA VÝBER
Ťažbová zrelosť, čiže vhodnosť na vyrúbanie, má pri jedli okolo sto rokov – podobne ako smrek, no ten sa v súčasnosti takého veku takmer vôbec nedožíva. Jedľa má v rubnom veku sto rokov približne rovnakú hmotnosť ako smrek, na vhodných stanovištiach sa však v plnom zdraví a plodnosti dožíva aj tristo až štyristo rokov a dorastá do výšky tridsať až štyridsať metrov. Darí sa jej v nadmorskej výške od 480 do 1200 až 1300 metrov. Kvality tohto aj na vzhľad pekného ihličnatého stromu by mali inšpirovať k väčšiemu záujmu o ňu. Vlastne iná možnosť ani nie je, lebo ostatné ihličnaté dreviny – smrekovec (červený smrek) a niekoľko druhov borovíc, nemajú v slovenskom lese výraznejšie zastúpenie ani väčší hospodársky význam. Venovať sa oveľa viac pestovaniu jedle je pre slovenské lesníctvo vskutku strategická úloha! Spomínané výsadné postavenie smreka totiž spôsobilo, že jedľa má v lesných porastoch u nás nateraz iba štvorpercentné zastúpenie. Potenciál vhodných stanovíšť na jej pestovanie je však určite oveľa väčší.
■ RADOSŤ Z JEDLIČIEK
Dosť chodím, a tak vidím, že na mnohých miestach Slovenska sa jej darí. Na východnom Slovensku, napríklad v Čergovskom pohorí v hornom Šariši i v Hnileckej doline, pekné jedľové porasty sú v Poloninských Karpatoch, v okolí Duklianskeho priesmyku vo Vyšnom Komárniku, v mestských lesoch – Gelnica, Košice i Dobšiná, v obecných lesoch – Smolník, Mníšek nad Hnilcom, Rejdová a inde. Dôkazy, že jedľa je v slovenských lesoch doma. Najväčšiu radosť však mám, keď naďabím na zelenú stráň mladých jedličiek, pochádzajúcich z prirodzeného zmladenia – z náletu semena dospelých jedlí. Tak je to trebárs v štátnom lese Lesného závodu Košice, lesného obvodu Rumanová, kde je už desať rokov lesníkom Roland Filčák. Jeho úsek patrí pod Lesnú správu Poproč s vedúcim Ivanom Sopkom, kde sa smrek z porastov tiež akoby vytrácal. Preto tu berú úlohu viac sa venovať jedli za jednu z priorít. Pri podpore jej prirodzeného zmladzovania, no aj pri umelom zalesňovaní. A darí sa im. Kolektív horárov tejto lesnej správy z Volovských vrchov však s veľkým dôrazom tvrdí, že má profesionálne na viac a že lesu treba aj dať určite viac! Problém však je, že slovenskí lesníci sú takmer celé obdobie po novembri 1989 vo svojom odbornom pracovnom úsilí – mať kvalitný les – blokovaní nedostatkom štátnych dotácií na pestovaciu činnosť. Nezaujato, no neskromne si myslím, že potreba ozdraviť les aj cez väčšiu pozornosť pestovaniu jedle ako jednej z hlavných drevín v najperspektívnejšom – druhovo odolnejšom – zmiešanom lese by mohla dostať punc celospoločenskej, celoslovenskej objednávky.
■ SVIEŽI VETRÍK
Slovenský vidiek pozitívne vníma svieži vetrík, ktorý teraz rozdúchava vedenie rezortu pôdohospodárstva na čele s ministerkou Gabrielou Matečnou – mať viac chleba z vlastného gruntu. Slovenskí lesníci sa k tomu pridávajú a dodávajú: Treba nám nielen jesť, ale aj dýchať. Stromy ako továrne na kyslík nevyhnutne potrebujeme. Slovenský les však v mnohých oblastiach krajiny chorľavie. Nie je to ešte na resuscitáciu, ale na infúziu už áno. Naše lesy sú akoby od macochy už takmer tridsať rokov. V položke „podpora celospoločenských funkcií lesa“ im dlhujeme už milióny. Preto možno puncom celospoločenskej naliehavosti označiť úlohu rozvoja vidieka aj cez väčšiu podporu lesného hospodárstva vo sfére pestovania lesa, kde by sa mohli zamestnať tisíce žien zo slovenských dedín – tak ako to bolo donedávna. A odpradávna. A tak by sa aj kňažnej slovenského lesa – jedli, zväčšila nádej na skorú korunováciu...
Text a foto: Ladislav MALÁK