Vladimír MEČIAR po šiestich rokoch mlčania exkluzívne pre SNN

thumbnail

Proces k samostatnosti  bol najúspešnejší v strednej Európe. Od roku 1991 do roku 2013 stál  Vladimír Mečiar na čele HZDS, ktoré zohralo hlavnú úlohu v emancipačnom procese Slovákov k štátnej samostatnosti. Verejnosť dodnes nepozná všetky okolnosti, ktoré vznik štátu sprevádzali. Keď sa kládli základy nového štátu, spoločnosť prechádzala masívnymi, politicko-hospodárskymi zmenami. Bolo to dramatické obdobie. Nijaký novodobý politik neurobil pre  Slovensko viac. Vari preto mu médiá a sokovia z politiky nevedia prísť na meno a na jeho diskreditáciu vytvorili pojem mečiarizmus. HZDS štyrikrát vyhralo parlamentné voľby, Mečiar bol trikrát predsedom vlády. Po vyše šesťročnej odmlke poskytol rozhovor našim novinám.

  • Boli ste na začiatku budovania Slovenskej republiky. V čase jej vzniku nebolo politika, ktorý by sa bol odhodlal uplatniť sebaurčovacie právo národa na samostatnosť. Vy ste sa toho nezľakli, doviedli ste tento proces do úspešného konca, a predsa vás politici odmietajú. Ako to vnímate?

Ešte  v období federácie sa uskutočnilo trojstretnutie, pričom zo strany EÚ došlo k uznaniu Slovenska skôr, než sa stalo štátom –  s podmienkou,  že rozdelenie prebehne pokojne – a že sa bude k obidvom štátom správať rovnako, nikto nebude favorizovaný. Táto dohoda bola EÚ dlhý čas  rešpektovaná.  Z hľadiska uznania ostatnými štátmi neboli nijaké problémy, dá sa povedať, že proces pokračoval automaticky. Vyskytla sa medzinárodná zápletka, keď nás obvinili z odpočúvania konzulátu USA. No išlo o provokáciu federálnych zložiek, ktoré konzulát odpočúvali. Ale boli aj takí, ktorí nechceli samostatné Slovensko, a ako povedal terajší šéf poradcov aktuálneho  prezidenta, že len zahryznutí do českého zadku môžeme v Európe niečo  znamenať. A tí zadkohrýzači dodnes tvrdia, že to bola izolácia, a nie realizovanie sebaurčovacieho práva a svetové uznanie.

  • Táto skupina ľudí však evidentne i dnes podnecuje proces smerujúci k oslabeniu štátu a politikom akoby to ani neprekážalo.

Tá istá vzorka ľudí už vyše dvadsať rokov dostáva priestor v médiách, aby šírila lži. Toho sa Slovensko nevie zbaviť. Pokiaľ ide o súčasnosť, je tu niekoľko sklamaní aj vytriezvení. Pri vstupe do EÚ sme čakali, že v silnom boji ázijských a amerických hráčov vznikne tretí subjekt. Nevznikol. Vzniklo združenie, ktoré je nielen poslušné, ale priam panáčkuje pred Spojenými štátmi. Nenaplnil sa ani cieľ, že EÚ bude Európou štátov. Dnes sú štáty Únie politicky aj v zákonodarnej rovine, na základe etatistického procesu rozhodovania podriaďované administratívnemu centru. Lebo zákony prijaté v EÚ neplatia pre štáty, ale platia pre všetky inštitúcie EÚ. A keď sa spor štátu dostane na európsku úroveň, tak sa rozhoduje podľa zákonov Únie, nie podľa zákonov štátu. A to vytvára chaos. V Únii jestvuje veľa nerovnosti vo vytváraní trhového prostredia. A bezpečnosť zostala závislá od amerických základní v Európe. Aj Europol (európsku políciu) riadia Američania.

  • Čo považujete za najväčší problém súčasnej slovenskej spoločnosti?
OLYMPUS DIGITAL CAMERA
V. Mečiar mal vždy dobré vzťahy s katolíckou cirkvou.

Základný problém dnešnej doby je v katastrofálnom hospodárení s ľudskými zdrojmi. Vláda sa chváli percentom nezamestnaných, ale to sú len tí, čo sú evidovaní na štatistických úradoch. Vláda uznáva, že tristo- až štyristotisíc ľudí máme zamestnaných v zahraničí. To znamená, že nezamestnaných, ktorí nemajú na Slovensku prácu a sú v produktívnom veku, máme minimálne sedemstotisíc. Aké to má dôsledky, keď toľko ľudí Slovensko nevie uživiť, dať im prácu? Náklady má štát aj rodiny s deťmi. Tým, že vzdelaní ľudia odídu do zahraničia, sú tieto náklady v ekonomickom slova zmysle stratené. Financujeme prípravu pracovnej sily pre iné štáty. To je prvá obrovská strata. Druhá vzniká tým, že odchádzajú ľudia v mladistvom veku. Prirodzené väzby vznikajú inde a inak. Slovensko sa dostáva z krajiny, ktorá mala ešte v roku 1998 vysoko pozitívne ukazovatele v raste populácie, do stavu, že nemáme zabezpečenú reprodukciu. V dôsledku vysťahovalectva a zmeny štruktúry obyvateľstva. Dzurinda kedysi hlásal, že všetci budú môcť ísť do západnej Európy, ale nepovedal, že budú musieť. Kopa ľudí nevidí inú perspektívu ako odchod odtiaľto. A o tomto slovenskí politici rozprávať nechcú. Lebo všetci po roku 1998 vrátane terajšej vlády by museli priznať zlyhávanie v zásadnej otázke zachovania národa, jeho bezpečnosti a vývoja. Zobrali Slovensku perspektívu.

  • Keď sa obzrieme späť, zmene režimu predchádzala studená vojna. Vyžiadala si obrovské finančné prostriedky najmä od Spojených štátov a iste nie na to, aby sme sa my mali dobre. Nebolo cieľom zmeny mocenské a ekonomické ovládnutie východnej Európy? Ako sme tomu mohli zabrániť?

Studená vojna tu je. A len slepý a hluchý ju nevidí. Prejavuje sa vo forme sankcií, premiestňovania vojsk bližšie k ruským hraniciam. Pritom bola dohoda, že v strednej Európe nebude nič. Že budeme v politických zložkách NATO. Nie, že tu budú rozmiestňované základne, vojská. Ako sme bezpeční? Zo zdrojov, ktoré som mal k dispozícii, bolo jasné, že sa predpokladalo, ak by išla vojna z Východu na Západ, tak sa v Česko-Slovensku vytvorí priehrada z atómových zbraní. Výbuchmi niekoľkých atómových bômb sa vytvorí zamorené pásmo, ktoré sťaží postup jednotiek. Dokonca rátalo sa aj s výbuchom nad Prahou vo výške tristo metrov. A že my akosi nebudeme môcť prejsť a Rusi svojimi raketovými zložkami zabránia raketovému útoku zo Západu. Dnes je to ako? Svoje zbrane sem ťahajú Američania, aby zabránili Rusom strieľať na tie isté ciele z ich strany. Čiže aj v jednom, aj v druhom prípade sme objektom manipulácií mocností, s ohrozením vlastných životov a životov ďalších pokolení. Kto toto chcel? Nikto z nás. Prísľub bol iný. Preto Slovensko v roku 1993 uvažovalo o neutralite a predložili sme ju ako politický program, aby sa k nemu vyjadrili. Spojené štáty aj Rusko.

  • O tom sa nevie. Ako reagovali obidve strany?

Ani jedna, ani druhá strana nechcela garantovať našu neutralitu. Pokiaľ ide o víťazstvo Západu nad Východom, nevidím to tak. Východ sa rozpadol pre svoje vlastné chyby. Dokonca Západ ani nepredpokladal, že sa to môže stať. Ale keď k tomu došlo, začali koristiť z toho, že na Východe sa rozpadli trhy, výmenné obchody, rozpadol sa nielen politický, ale aj hospodársky systém a v tej situácii sme vlastne boli na predaj. Potrebovali sme niekde vyvážať, veď sme vyrábali vyše osemdesiat percent pre východný blok, od ktorého sme to otočili na Západ. Potrebovali sme obchodovať tam, kde boli platby. Veď napríklad s Rusmi sme obchodovali skoro na barterovom základe. V obchodoch v Rusku sme boli najlepší z východných štátov. Lebo sme riešili otázky obchodu, hoci každý nás podozrieval z politiky. Po jednej návšteve Moskvy prišiel za mnou britský minister zahraničných vecí a žiadal ma, aby som ho informoval o rozhovore s ruským premiérom. Druhý raz, keď sme dohodli obchod za ropu, ma komisár pre obchod varoval, že ešte jeden krok k Rusku a zabudnite, že EÚ existuje

  • A nasledovali demarše...

Demarše neboli len špecifickou záležitosťou, to bola forma komunikácie nadriadeného orgánu s podriadenými. Lebo zásada bola, nie vy vstupujete, my vás prijímame. Pokiaľ išlo o vlastný prijímací proces, v našom období sme plnili kritériá v troch oblastiach: politickej, ekonomickej a právnej. V ekonomickej a právnej si dovolím povedať, že sme boli prví z uchádzajúcich sa krajín. Ale v otázke politickej sa vnútropolitický zápas (antimečiarizmus) preniesol aj do zahraničia. Všetky opozičné strany i prezident štátu trvali na tom, najprv vyriešte Mečiara a potom budeme riešiť vstup do EÚ. To bola ultimatívna požiadavka všetkých opozičných strán i prezidenta. Ich kontakty prebiehali väčšinou v Prahe. Ale aj cez iné štáty. Napríklad málokto na Slovensku vie, že za pádom vlády v roku 1994 bola dohoda Kováč – Havel. Kováč požiadal Havla o pomoc a on mu ju prisľúbil. V Prahe rozdeľoval úlohy českým štátnym orgánom, aby sa zvrhla vláda na Slovensku. O tejto situácii ma prišiel informovať vtedajší predseda českej vlády Václav Klaus. Takže keď sa teraz tvária, že bohviečo to bolo, tak to bola obrovská obyčajná korupcia vrátane poslancov za HZDS. Financie na kúpu poslancov išli cez Budapešť, o čom slovenská spravodajská služba vedela a zamlčala to. Takže bola spoluúčastná na pokuse o štátny prevrat. Veď aj v roku 1998 išlo o niečo podobné. To neboli demokratické, ale zmanipulované voľby. Nedávno som počul, ako ma v médiách odsudzovali, že som hovoril o Sorosových peniazoch. Nie ja, ale Soros na Slovensku v Bratislave na univerzite povedal: do politickej zmeny na Slovensku som investoval dvadsať miliónov dolárov. A jeho dve tunajšie spoločnosti boli potom poverené kvázi dozorom nad privatizáciou. Peniaze sa predsa musia vrátiť, tie sa nepožičiavajú.

  • Súčasná politická reprezentácia stojí pred veľkým problémom, ako odolať vnucovaniu myšlienky multikulturalizmu, čo je, zdá sa, dobre organizované.

mečiarMultikulturalizmus je rovnaká hlúposť, akou bola sovietska kultúra či sovietsky národ. Dejiny nás presviedčajú o tom, že to nevychádza, tak rešpektujme fakty. Moja vláda v roku 1993 bola vo veľmi ťažkej situácii. Pretože sme mali iný postoj k Palestíne ako Praha. Navštívili nás všetci veľvyslanci štátov OPEC-u a sľúbili veľkú úverovú pomoc pre Slovensko, ale museli sme urobiť prvý krok – postaviť mešitu v Bratislave.

  • Už vtedy?

Už v januári – februári 1993. A ako vidíte, mešita v Bratislave nestojí. Pomoc sme, pravda, nedostali. Alebo prišla k nám delegácia z Hongkongu, sprevádzaná pastorom slovenského pôvodu z USA. Bohatí Hongkončania mali záujem o naše štátne občianstvo, za ktoré hodlali zaplatiť a priniesť investície. Ponuka bola veľkorysá. Dal som diplomatickými kanálmi zistiť, kde táto komunita žije a ako. Dostal som odpoveď z Kanady, že vytvárajú komunity, neprispôsobujú sa, ale sa izolujú. No kde na Slovensku takú komunitu umiestnite? Proces splývania kultúr je zložitý, vždy to býva po nejakých katastrofách, vojnách. Ale treba si byť vedomý, že tento ťah chudobných k bohatým bude existovať dlhodobo ako nástroj sociálnej politiky. A keď tak veľa rýpeme do Ruska, mali by sme ďakovať Bohu, že sa nezačali hýbať Číňania a Indovia.

  • Sociálny systém ohrozuje trend klesajúcej pôrodnosti. Aké riešenie vidíte v tomto smere?

Pôrodnosť je výsledkom mnohých faktorov. Mal som príjemný rozhovor v dievčenskej triede na strednej škole v Považskej Bystrici. Dovtedy, kým sme neprišli na otázku materstva. Absolútne odmietali predstavu, že by mali niekedy rodiť deti. To znamená, že sa tu udomácňuje hodnotový systém, aký nebol Slovákom vlastný. Model – postav dom, zasaď strom, urob syna, je preč. V podstate sa nadhodnocujú sociálno-ekonomické aspekty nad ľudským životom. To nie je otázka používania antikoncepčných prostriedkov, to je otázka stimulovania rodinných programov. Ak Slováci prijmú väčšie emigračné vlny zvonku a doma majú populačne silnú rómsku menšinu, kde zostane priestor pre Slovákov? Moja vláda bola schopná aj v čase ekonomického úpadku ponúkať prostriedky na ozdravenie rodín, zvyšovanie pôrodnosti a zamestnanie ženám, ktoré rodili. Robili sme množstvo sociálnych programov. Prečo to teraz nejde? Prečo sa robia pseudosociálne programy a nejde sa po podstate?

  • Lebo dnes takmer všetky mimovládky podporujú kultúru smrti. Dokonca aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva vydáva správy, v ktorých bojuje proti prolife organizáciám. To je šialenstvo...

Do toho nás niekto tlačí. Treba si odpovedať na otázku, kto platí tieto mimovládky, ktoré presadzujú neprirodzené, nenormálne veci. Dodnes je čitateľná niť filozofie nadradených a podriadených národov. To bola teória fašistov a do istej miery v praxi jestvuje dodnes. To treba rezolútne odmietnuť, aby bola zachovaná filozofia života. Lebo filozofia smrti je filozofiou vojny. Ak tá prevládne, ľudstvo spácha samovraždu. To je čo za filozofiu?

  • A vidíte v dnešnom politickom spektre silu, ktorá by mohla tomu zabrániť?

Nevidím v tomto politickom spektre silu, ktorá by o tom dokázala takto rozprávať.

  • Majú súčasné politické strany perspektívu prežitia?

mečiar - štvorecNie všetko, čo sa na Slovensku volá politická strana, aj ňou je. Po ostatných parlamentných voľbách najmenej štyri strany stranami nie sú. Aká je úloha politických strán? Majú zabezpečovať komunikáciu medzi štátnymi orgánmi a občanmi. Obojstrannú. To je ich základná úloha. To znamená, že majú mať kontrolné mechanizmy, vlastných členov, majú prijímať ľudí podľa istých hodnôt a majú ústavou priznané právo navrhovať poslancov do Národnej rady SR. Majú mať aj územnú pôsobnosť. Pri kreovaní zákona o stranách som dokonca uvažoval aj o krajských stranách, aby nemohla byť za stranu považovaná taká, ktorá by nemala pôsobnosť najmenej na polovici územia štátu a nemala by aspoň tisíc členov. A čo sa stalo dnes? Sieť bola iba nejaká značka, produkt niečoho, čo sa rozpadlo pár týždňov po voľbách. OĽaNO so štyrmi ľuďmi je politická strana? Matovič ohlupuje ľudí a vyhýba sa vnútorným i vonkajším kontrolným mechanizmom. On potrebuje zahlcovať médiá, aby udržal seba ako značku, lebo značka je on. Strana neexistuje. Je SaS stranou? Sulík má pár desiatok členov, ktorých sám prijal ako výberovú skupinu. A keď sa mu nehodia, tak ich vyhadzuje. Chcel byť predsedom vlády na Slovensku, ale keď mu to nevychádzalo, išiel za lepšie peniaze do Európskeho parlamentu. V podstate je programovo jednotvárny, monotematický, vyčerpaný. Nemá ho kto kontrolovať zvnútra, zvonku, nie je hodnotovo jednoznačný. Kričí, že je liberál, ale keď ho počúvate, tak je to diktátor. Sme rodina, ktorá si zakladá na publicite, súvisiacej skôr s pohlavnými než politickými aktivitami svojho predsedu, je strana? Čiže to sú skupiny ľudí siahajúce po politickej moci v štáte, ktoré spôsobili degeneráciu vedomia ľudí do tej miery, že to nevnímajú. A ešte si ich vyberú a zverujú im svoje životy, budúcnosť, svoje deti. A to je strašná bieda.

  • Zákony to však umožňujú.

Terajšie vládne strany majú možnosť urobiť nápravu. Súčasný volebný systém všetci kritizovali ako produkt mečiarizmu, ale držia sa ho. Tak ten Mečiar, ktorý vymyslel a napísal volebný zákon, teraz hovorí, zrušte ho a prejdite na jednomandátové volebné obvody. To je východisko, lebo každý poslanec bude podriadený svojim voličom A choďte ešte ďalej. Ak poslanec zmení stranu, za ktorú kandidoval, stráca mandát. V tom obvode, za ktorý kandidoval, sa vypíšu nové voľby a on znova môže kandidovať. V Nemecku si CDU a CSU navzájom kradli poslancov. Dnes je tam zásada: nikdy viac. Ak chce niekto prestúpiť, tak iba ako obyčajný člen v novej strane. A to je princíp, ktorý je v Nemecku rešpektovaný. Treba ho zaviesť aj na Slovensku.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív SNN, TASR

 



Pridaj komentár