Vopred prehraný zápas o Tisov život

thumbnail

Dvor Justičného paláca v Bratislave – 18. apríl 1947 o pol šiestej ráno... Na väzenskom dvore Justičného paláca v Bratislave  18. apríla 1947 o pol šiestej ráno vypadol z bezvládnych rúk kňaza malý kovový kríž. Aj keď pád kríža na betónovú dlažbu vydal iba nepatrný zvuk, počulo ho celé Slovensko. A  ozvena tohto zvuku bola taká silná, že rozozvučala kostolné zvony v celej krajine. Ich hlahol obyvateľom Slovenska ohlasoval, že v ten deň podstúpil trest smrti obesením katolícky kňaz a prezident prvej Slovenskej republiky Jozef Tiso. Poprava prominentného politika a bánovského farára bola zavŕšením najvýznamnejšieho a najsledovanejšieho  súdneho procesu v našich dejinách.  Pred začiatkom tohto ostro sledovaného procesu navštívil exprezidenta vo väzbe komunistický novinár Dominik Tatarka, aby s ním spravil interview pre noviny Pravda.

FARSKÁ REPUBLIKA

Tatarka v románe Farská republika ostro pranieroval pomery v Tisovom štáte. Po rokoch svojej poslednej láske prezradil toto tajomstvo: ,,Poviem ti, ale pod prísahou tajomstva. Poslali ma za človekom, ktorý bol vopred odsúdený na smrť. Prezident, monsignore Jozef  Tiso... On ma poslal, Novomeský... Takže mi povedal: Tiso bude mať proces. Ale taký proces, že ho obesia... Že ho obesíme, lebo slúžil omšu (za potlačenie povstania). Nehodí sa nám, aby sme mali v emigrácii prezidenta Slovenského štátu. A tak mi povedal, čo tak asi by som sa ho mal spýtať. Ako dodatočne vysvitá, aby som verejnú mienku pripravil na jeho proces, na jeho obesenie. Prišiel som za ním do justičného väzenia v Bratislave, kde bol prichystaný, aby ho mohli predvolávať pred súd. On tlstý, na ježka ostrihaný, ale kňazskú sutanu bezvadne čistú a ja som mu teda naznačil otázky Novomeského. On mi odpovedal, odpovedal a ja som potom... ale to je všetko pod prísahou! Pán monsignore, už nie prezident, ale monsignore, cítite sa prašivou ovcou slovenského národa? To bola posledná otázka. To malo byť pre verejnosť, že on sa kajá, uznáva svoju historickú chybu pred Bohom. Akoby som mu bol pichol žeravú injekciu. Hoci bol tlstý, vyskočil na dva metre, treskol do siete. A zakričal: A čo si myslíte?!“

ODSÚDENÝ V SUTANE

Táto otázka zaznieva u nás aj sedemdesiat rokov po násilnej smrti väzňa v sutane. Pre časť historikov je Tiso negatívnou postavou našich dejín, lebo kolaboroval s Adolfom Hitlerom, bol hlavným ideológom a  vodcom nedemokratického režimu, po potlačení povstania vyznamenával esesákov a ako hlava štátu nesie morálnu zodpovednosť za holokaust slovenských Židov. Druhá časť historikov ho považuje za charakterného politika, ktorý prispel k zrovnoprávneniu nášho národa a ktorý sa snažil eliminovať zlo, aby uchránil Slovensko pred vojnovou skazou a  dvoma zhubnými ideológiami – nacizmom a  komunizmom.

Naším cieľom nie je odpovedať na položenú otázku a ani vynášať súd nad dejinami. Chceme iba poukázať na iný rozmer popravy kontroverzného štátnika – na politický zápas o život a smrť. Keď súd, s politickým prívlastkom národný, vyhlásil 15. apríla 1947 rozsudok smrti nad hlavou Slovenskej republiky, odletelo z Bratislavy do Prahy lietadlo. Sedeli v ňom bývalí spojenci, ktorí v povstaní bojovali proti režimu  prvej Slovenskej republiky. Títo vyslanci mali v hlavnom meste obnoveného Česko-Slovenska rozdielnu misiu. Kým demokratický politik Ján Ursíny sa snažil na vláde alebo u prezidenta Beneša vymôcť pre Tisa milosť, partizáni komunisti – Viliam Žingor a Mária Bahurinská (s krycím menom Tamara) –  žiadali  pre svojho politického nepriateľa smrť. Predseda Zväzu slovenských partizánov Žingor sa vláde dokonca vyhrážal, že ak bude Tisovi udelená milosť, bývalí protifašistickí bojovníci vyvolajú nepokoje. Postoj ku kauze zaujal aj člen vlády za komunistickú stranu Vladimír Clementis. Ten zdôrazňoval, že činy odsúdeného sú neospravedlniteľné, a preto bol presvedčený, že sa vo vláde nenájde človek, ktorý by povzniesol svoj hlas a zdvihol ruku za jeho omilostenie. Napokon predniesol svoje stanovisko aj podpredseda vlády Ján Ursíny. Vicepremiér Ursíny bol presvedčený o tom, že hovorí za dve tretiny zástupcov Slovenska, a preto požadoval pre odsúdeného milosť. Absolútny trest zásadne odmietal ako neľudské riešenie. Taktiež pripomenul  fakt, že počas vojny nebol na Slovensku vykonaný ani jeden rozsudok smrti. V tejto súvislosti položil prítomným členom vlády otázku: ,,Prečo to má byť po vojne inak?“ Žiaľ, všetko bolo inak.

 


Na lavici obžalovaných....

VYDANÝ KATOVI

Vláda obnoveného Česko-Slovenska rozhodla jednoznačne – žiadosť o udelenie milosti  neodporučila.  A keďže prezident republiky Edvard Beneš toto rozhodnutie rešpektoval, o niekoľko hodín neskôr bol Jozef Tiso vydaný do rúk majstra kata a jeho pomocníkov...   Necelý rok po Tisovej násilnej smrti komunistická strana úplne ovládla Česko-Slovensko a začala uskutočňovať svoj politický program – budovať raj stalinského typu pod dohľadom sovietskych ,,poradcov“. Aj preto nová totalitná moc poprela duchovné základy nášho národa, právo i spravodlivosť a začala viesť neľútostný triedny boj proti svojim nepriateľom. Obeťou tejto tyranie sa stali aj tí, čo za víťazstvo komunizmu bojovali. Tri roky po Tisovej poprave kat natiahol slučku aj na hrdlo legendárneho partizánskeho veliteľa Viliama Žingora. O ďalšie dva roky skončil na popravisku i Vladimír Clementis.  Telo tohto bývalého ministra zahraničných vecí bolo po vykonaní hrdelného trestu  spálené a popol z neho vysypali na cestu ako posypový materiál. Tragický osud napokon postihol aj partizánku Tamaru, ktorá bola v roku 1957 v pražskej väznici ubitá na smrť. Mala len tridsaťšesť rokov. Smutné, bolestné. A tragické ako vždy, keď prestávame rozumieť slovám muža popraveného na Golgote: ,,Nesúďte a nebudete súdení; nepotupujte a nebudete potupení; odpúšťajte a bude vám odpustené..., akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“ (Lk 6, 36-38)

Proti J. Tisovi svedčil aj 15-ročný chlapec, ktorému zastrelili otca v povstaní.

Uväzneniu sa nevyhol ani Ján Ursíny, spoluzakladateľ povstaleckej národnej rady a Demokratickej strany. No na rozdiel od spomenutých obetí  bol odsúdený ,,iba“ na sedem rokov. Po čase si na svoj zápas o Tisov život spomínal takto: ,,Bol to  nerovný boj pravdy a spravodlivosti proti pomste, násiliu a úskokom. Nepochybujem o tom, že i tu bol jeden z podnetov pre moje neskoršie uväznenie a odsúdenie, ale vedomie, že som urobil všetko, čo bolo v mojich silách na zachránenie človeka, uľahčilo mi prekonať i tie trpké roky mojej neslobody.“ Postoj Jána Ursínyho, ktorého meno je pre súčasníkov takmer neznáme, si aj po rokoch zaslúži uznanie. Práve na jeho príklade by sme mali zakladať našu demokratickú tradíciu a občiansku kultúru. On evanjelik a organizátor Slovenského národného povstania sa zo všetkých síl usiloval zachrániť život katolíckeho kňaza a prezidenta štátu, proti ktorému povstal. Aj keď celý život ako čechoslovakista a agrárnik zastával rozdielne politické názory, nestratil k svojmu politickému oponentovi úctu, a to ani vtedy, keď bol na vrchole moci a vodca ľudákov na dne.

No a to hlavné. Aj keď po vojne patril k víťazom, nedomáhal sa pomsty, ale pre porazeného žiadal to, čo hlása kríž – milosrdenstvo.

 Miloš KÁZIK - Foto: TASR, archív


ANKETA Slovenských národných novín  

Slovenské tabu: Jozef Tiso?

Prezident Slovenskej republiky v období 1939 – 1945 Jozef Tiso bol za svoju politickú činnosť popravený v Bratislave pred sedemdesiatimi rokmi. Slovenská spoločnosť je aj po takom dlhom čase stále konfrontovaná s jeho činnosťou, no predovšetkým s tým, či si zaslúžil slučku. Názory sa rozchádzajú a sú protichodné. Mnohí Slováci ho glorifikujú, iní zatracujú. Je to možno aj chyba slovenských historikov – že ani oni nedokázali jednotne zhodnotiť jeho osobu v historických súvislostiach. Preto ponúkame odpovede slovenských historikov pre Slovenské národné noviny a iné médiá na túto tému.

  • Osoba prezidenta Jozefa Tisa je vnímaná rozporuplne. Bol podľa vás vojnovým zločincom, a teda mal byť popravený? 
  • Znamenala jeho poprava istým spôsobom do budúcnosti (našej prítomnosti) to, že je považovaný časťou verejnosti za „martýra“?

 

Ivan MRVA

Jozef Tiso nebol vojnovým zločincom, i keď benešovská vládnuca garnitúra si ho na svoj zoznam poznamenala, boli na ňom aj nevinní literárni pracovníci, ako napríklad Stanislav Mečiar, Jozef Cíger Hronský, Konštantín Čulen. V oficiálnom zozname vojnových zločincov, ktorý bol  vydaný v Paríži spojeneckou komisiou v roku 1947, nie je Tiso a ani nikto zo Slovenska. Zoznam má vyše sedemsto strán a obsahuje viac ako dvadsaťtisíc mien Nemcov aj príslušníkov iných európskych národov.  Už v roku 1941 londýnsky exil poslal do Bratislavy tajnú depešu s menami tých, ktorí  budú visieť. Tiso bol na prvom mieste, ale aj minister obrany generál Čatloš, ktorý nakoniec dostal päť rokov väzenia. Každá nespravodlivo popravená osoba je martýrom, a to platí aj o prvom slovenskom prezidentovi. A Tiso bol popravený na základe nespravodlivého a vopred určeného súdneho výroku. A tak martýrom je, či sa to niekomu páči, alebo nie. Rímska bohyňa spravodlivosti má v ruke váhy, na ktorých váži previnenia, ale aj zásluhy obžalovaného, a tie v Tisovom prípade vysoko prevážia.

Milan S. ĎURICA

Študoval som v najdôležitejších archívoch Nemecka, Talianska, Belgicka a Rakúska. Nikde som nenašiel žiadnu dokumentáciu o tom, že by bol Dr. Jozef Tiso označovaný ako vojnový zločinec. Je to čistý výmysel českých a „československých“ komunistov. To tvrdí iba časť týchto českých a „československých“ komunistov, pre ktorých platia iba výroky ich boľševických súdov. Celý „súd“ bol dávno nakomandovaný Edvardom Benešom, ktorý v exile opakoval: „Tiso musí viset!“ A keď sa dostal k moci, zrejme to nakomandoval takzvanej „súdnej moci“.

Peter MULÍK

Pri otázke, či bol Tiso vojnový zločinec, treba najprv vyriešiť definíciu pojmu “vojnový zločinec”. Tá bola iná pred 2. svetovou vojnou, iná po 2. svetovej vojne a odlišná je dnes. Navyše sa dá definovať aj v rovine právnickej terminológie, ale aj v politickej rovine. Politická definícia je prípad nášho prvého prezidenta Jozefa Tisa. “Víťazné” mocnosti USA, Spojené kráľovstvo, Francúzsko a ZSSR 8. augusta 1945 uzavreli Londýnsku dohodu o stíhaní a potrestaní hlavných vojnových zločincov Osi. Podľa nej mali byť potrestaní predstavitelia štátov združených v Osi. Čiže už len skutočnosť, že nejaký štát bol členom mocností Osi, jeho predstaviteľov „robilo“ vojnovými zločincami. Keďže Slovenská republika pristúpila k paktu, de facto sa na jej predstaviteľov vzťahovala aj definícia vojnového zločinca. Národný súd v Bratislave bol mimoriadny súd a jeho rozsudky boli prijímané skôr v politickej rovine než právnej. Činnosť prezidenta Tisa nebola objektívne posúdená - zo siedmich sudcov boli piati komunisti, vrátane predsedu súdneho tribunálu Igora Daxnera. Z priebehu celého procesu vidno, že definícia vojnového zločinca v prípade Jozefa Tisa bola len v politickej rovine v povojnovej realite silne skresleného vnímania spravodlivosti, kde nebol ako vojnový zločinec (zločin proti mieru, zločin proti ľudskosti) odsúdený Stalin, ani iní predstavitelia spojeneckých mocností, ktorí vo vojne používali tiež neprípustné spôsoby vedenia vojny, ako bolo zámerné bombardovanie civilných objektov a použitie jadrových zbraní.

 Pavel MIČIANIK

Jozef Tiso bol zločincom jedine v očiach Edvarda Beneša a iných čechoslovakistov. Súdili a popravili ho za „zradu“ ČSR a za vojnu proti Sovietskemu zväzu, nie za to, čo sa mu v súčasnosti najviac vytýka. Beneš odmietol dať Tisovi žiadosť o milosť po vynesení rozsudku smrti. Tým dal najavo osobnú nenávisť voči Tisovi i voči Slovákom a urobil z neho martýra. Jozef Tiso je pre mnohých symbolom, zosobnením prvej Slovenskej republiky. Jeho popravou Beneš odoslal Slovákom jasný signál – nemáte právo na vlastný štát. Je preto pochopiteľné, že časť Slovákov Tisa od začiatku považovala za mučeníka. Zbytočná a nezmyselná poprava kňaza a politika Jozefa Tisa urobila z neho legendu, o ktorú sa doteraz vášnivo „bijú“ jeho odporcovia a obdivovatelia.

Spracoval: (rkh, mrs) – Foto: SNN


Matica slovenská zorganizovala diskusné fórum o Dr. Jozefovi Tisovi

Hľadanie historickej objektivity

Máloktoré dátumy zo slovenskej histórie 20. storočia sú tak „ostro sledované“ ako 14. marec 1939 a 18. apríl 1947. V prvom prípade ide o vyhlásenie  Slovenského štátu Slovenským snemom a v druhom o dátum popravy prvého prezidenta tohto štátu Dr. Jozefa Tisa. Od povojnových čias cez obdobie takzvaného socializmu až po dnešok sú tieto dátumy využívané a zneužívané bez toho, aby vznikla celospoločenská diskusia o ich význame, podporená objektívnou historickou vedou a zbavená neobjektívneho politikárčenia. Keby sme sa s istou dávkou ironického odstupu pozreli na slovenskú históriu od najstarších čias po dnešok očami súčasných médií, zistili by sme niekoľko prinajmenšom čudných interpretácií. Najmä v ostatnom čase sa zdá, že isté spoločensko-politické kruhy a záujmové skupiny majú suverénnu snahu presadzovať akýsi svoj „patent na históriu“. Podľa nich nebol aj napriek nespochybniteľným historickým dokumentom Svätopluk kráľom Veľkej Moravy, ale iba akýmsi rozporuplným lokálnym kniežaťom, Jánošík bol kriminálnym živlom, štúrovci zblúdenými romantickými rojkami, Andrej Hlinka neznášanlivým klerikálom, Jozef Tiso vojnovým zločincom a tak by sme mohli pokračovať.  Akákoľvek snaha o historické bádanie, diskusiu a objektivizáciu dejín je tvrdo nálepkovaná označeniami ako nacionalizmus či dokonca klérofašizmus, a to aj napriek tomu, že podobné diskurzy prebehli a prebiehajú v susednom Maďarsku, Česku či v iných európskych štátoch bez mediálnej hystérie, takej vlastnej našim končinám.

  • OBJEKTÍVNA MATICA

Rozhovory o histórii sú periodickým podujatím Historického odboru Matice slovenskej a Slovenského historického ústavu pre matičiarov a záujemcov o históriu na kľúčové témy slovenských dejín. V utorok 18. apríla 2017, presne v deň popravy prvého slovenského prezidenta,  sa v Knižnici slovenskej štátnosti Slovenského historického ústavu  Matice slovenskej na Grösslingovej ulici v Bratislave konalo  diskusné fórum s názvom Súdny proces a poprava prezidenta prvej Slovenskej republiky Jozefa Tisa – 70. výročie popravy. Zástupca riaditeľa Slovenského historického ústavu MS PhDr. Peter Mulík k tomuto dôležitému podujatiu uvádza:  „Tému otvorili a na otázky početných účastníkov odpovedali právni historici – JUDr. Ján Štefanica, PhD., a JUDr. Michal Malatinský, PhD. Tému si rozdelili do šiestich častí (retribúcia v Európe a situácia po druhej svetovej vojne, retribúcia na Slovensku a zadržanie Tisa, obžaloba, obhajoba, rozsudok, milosť a exekúcia). Venovali sa problematike pojmu vojnový zločinec. Až v roku 1947 bol medzinárodno-právne ratifikovaný pojem vojnový zločinec. Uvažovalo sa dokonca, že medzinárodný súdny tribunál na súdenie vojnových zločincov by mali vytvoriť iba vo vojne neutrálne štáty. K ustanoveniu retribučného súdnictva ČSR zaväzovali medzinárodno-právne normy, ktoré boli spoločné pre všetky krajiny zúčastnené vo vojne.  Malatinský zadefinoval právny základ na vytvorenie retribučných súdov, ktoré boli retroaktívne a boli predmetom kontroverzií, pričom špeciálne objasnil postavenie Slovenska a kompetencie Slovenskej národnej rady pri konštituovaní Národného súdu v Bratislave.  Boli to politické súdy založené na pomste a odvete (po latinsky retributio), kde okrem jedného profesionálneho sudcu o vine rozhodovali ‚prísediaci z ľudu‘.  Neuplatnila sa prezumpcia neviny, ale platila prezumpcia viny, teda obžalovaný bol považovaný od začiatku za vinného a musel sa vyviniť z obžaloby. Štefanica zdôraznil, že obvinenie z rozbitia ČSR zaberalo tridsaťdeväť percent obžaloby Tisa, pričom podotýkam, že už vtedy sa začala uznávať právna fikcia ‚nulity Mníchovskej dohody‘, kde sa predpokladalo, že ČSR nikdy nezanikla, ale kontinuálne existovala.

  • POLITICKÉ POZADIE

Obhajoba vychádzala z právnej argumentácie, že Tiso nemohol konať ináč, ako konal, lebo by boli ohrozené iné hodnoty. Rozsudok obsahoval väčšinou Tisove politické činy, napríklad podieľal sa na zvrhnutí demokratického režimu (myslí sa na prvú ČSR, ktorá neuznávala slovenský národ a ktorá neraz nechávala strieľať do štrajkujúcich ľudí), verejne hanil Spojencov, ale bola tam aj zrada na povstaní a na poslednom mieste zločiny proti ľudskosti.  Žiadosť o milosť musel odporúčať Národný súd (aj žalobca JUDr. Rigan ju podal predsedníctvu SNR už deň pred rozsudkom), predsedníctvo SNR malo rozhodnúť a navrhnúť udeliť milosť vláde ČSR, prezident ju mal udeliť na základe toho. Ak by sa však do štyridsiatich ôsmich hodín nebolo rozhodlo, mala byť poprava vykonaná. Predsedníctvo SNR nehlasovalo o milosti, lebo predpokladalo negatívny výsledok a obávalo sa svojich katolíckych voličov. Hlasovalo sa o tom len vo vláde ČSR, kde komunisti, sociálni demokrati a národní socialisti (vrátane Ludvíka Svobodu) hlasovali za neudelenie milosti Tisovi. Rozhodnutie prezidenta Beneša bolo viazané na rozhodnutie vlády. Rozsudok bol teda vykonaný, a to so všetkými dôsledkami pre slovenskú spoločnosť, myšlienku slovenskej štátnosti a národné historické vedomie.“

V diskusii sa otvorila aj otázka možnej revízie súdneho procesu s Tisom. Právni historici upozornili, že takýto pokus už bol začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia, pričom tento podnet Najvyšší súd Slovenskej republiky uzavrel s tým, že revízia retribučných procesov nie je možná (v Čechách je však už niekoľko precedensov, keď bol revidovaný rozsudok retribučného súdu). U nás by azda túto smutnú kapitolu slovenských dejín mohla formálne uzavrieť deklarácia Národnej rady Slovenskej republiky.

Alexander GOCZ – Foto: archív



Pridaj komentár