Vražda na Hájnickom moste

thumbnail

Prenasledovanie či vraždy katolíckych kňazov nie sú na Slovensku len záležitosťou režimu po roku 1948. Objavili sa už po vzniku  komunistických partizánskych skupín. Jednou z ich obetí bol v septembri 1944 aj Anton ŠALÁT (1892 – 1944), spisovateľ, pedagóg, vynikajúci rečník, verejný činiteľ a poslanec Snemu SR. Keďže bol známy svojím národnoštátnym povedomím i nekompromisným odmietaním komunizmu, nebola náhoda, že bol prvý na rane. Partizánski banditi ho zavraždili 17. septembra 1944 na hájnickom moste v Sliači. Tento rok si pripomíname 125. výročie jeho narodenia. A keďže dnešná katolícka cirkev na tohto kňaza akosi zabudla, nech sa o ňom a jeho osude vie aspoň zo stránok  matičného týždenníka. Pri päťdesiatke tohto duchovného a politického činiteľa dobová tlač uviedla: „Z jeho vystupovania a celej osobnosti žiari mladistvý elán, pravá slovenská životaschopnosť. ... Ako opustil školské lavice, bol v prvých bojových líniách. ... Je to muž, na ktorého prácu sa dá spoľahnúť.“

  •  DUCHOVNÝ CHUDOBNÝCH

Anton Šalát sa narodil v Nitrianskych Necpaloch, dnešnej súčasti Prievidze, 12. júna 1892. Ľudovú školu navštevoval v Prievidzi. V rokoch 1904 –1908 študoval na prievidzskom piaristickom gymnáziu a v rokoch 1908 – 1912 na gymnáziu v Banskej Bystrici. Tu od roku 1912 študoval aj bohoslovie. Vysvätený bol v deň svojich dvadsiatych štvrtých narodenín 12. júna 1916. Patril ku generácii, ktorá zažila najťažšie maďarizačné i vojnové obdobie. Jeho slovenské povedomie udržoval Arnold Bobok (1876 – 1924), banskobystrický gymnaziálny profesor a tamojší kanonik, neskorší podpredseda Matice slovenskej a poslanec za Slovenskú ľudovú stranu. V časoch surovej maďarizácie udržoval národný plamienok tým, že v rokoch 1912 – 1916 viedol kurzy slovenčiny a prispieval do slovenskej tlače. Práve pod jeho vplyvom sa na rovnakú cestu dal aj mladý klerik Šalát. Ako kaplán začínal v Čiernom Balogu, Detve a Hájnikoch. Na jar 1918 ho vrchnosť preložila do Zvolena. Verejnosti tu zaimponoval usporadúvaním kurzov slovenčiny.

Po vzniku ČSR, v roku 1919, sa stal členom učiteľského zboru na zvolenskom reálnom gymnáziu. Pôsobil ako kaplán a profesor náboženstva. Vo Zvolene sa agilne zapojil i do kultúrnej a osvetovej činnosti. Anton Šalát bol známy ako kňaz chudobných. Sociálna otázka patrila v jeho kňazskej, publicistickej i rečníckej činnosti medzi kľúčové. Zároveň však bol známy ako striktný odporca komunistickej ideológie. V roku 1932 ho vymenovali za správcu fary v Hájnikoch (spojením obcí Hájniky a Rybáry vznikol neskôr Sliač, pozn. autora).

MAJSTER PERA

Jeho spisovateľská a vydavateľská činnosť, ktorú povedľa kňazských, pedagogických a politických povinností stíhal, bola ohromujúca. Akoby cítil, že krátky život, ktorý mu je dopriaty, musí vyťažiť naplno. Svojimi článkami prispieval do mnohých časopisov (Náš priateľ, Slovák, Slovenská pravda, Štúrov hlas a i.). Ako spisovateľ používal pseudonymy Pohrončan, Podbučinský, Pracujúci proletár, Tichý Slovák, Syn ľudu, Frčka, Orol či Zvolenský.

Bol skutočný majster pera a dokázal sa prihovoriť azda každej čitateľskej skupine. Od malých detí cez sedliakov až po politické špičky. Jeho články pod názvom Listy z Rudolfína patria medzi klenoty slovenskej politickej publicistiky. Do Kalendárov HSĽS prispieval príhodami z poľovníckeho života. Pre deti zas napísal rozprávku pre bábkové divadlo Marcipánová chalúpka.

Anton Šalát bol slovansky orientovaný. V národnom zápase nekládol dôraz na vlastnú konfesiu, ale na spoločnú národnú postať. Presadzoval spoluprácu katolíkov a evanjelikov. Výrazom toho je aj jeho angažovanie sa v zvolenskom týždenníku Štúrov hlas. V rokoch prvej Slovenskej republiky bol jeho spoluzakladateľom a zodpovedným redaktorom zároveň. V rokoch 1923 – 1929 vydal vlastným nákladom tridsaťpäť zošitov pod názvom Zábavník. Obsahovali rôzne krátke novely, črty či humoresky. V období rokov 1928 – 1944 redigoval diecézny týždenník Katolíckej akcie Náš priateľ a vlastným nákladom vydal desať jeho zväzkov (Knižnica Nášho priateľa). V rokoch 1931 – 1938 bol členom redakčnej rady mesačníka Obzor národohospodárskej župy stredoslovenskej.

Z jeho vlastných kníh možno spomenúť dielka Slovenské obrázky (1927), Boľševická víchrica (1928), Boľševizmus, Obety boľševizmu (1929), Proti boľševizmu (1930), V Detve, Vodca na Javorine (1940), Slovenské kvety, Horárovci, zbierku krátkych próz Zábavné príhody (1942) či román Sklamaní hostia (1944).  Počas pedagogického pôsobenia na gymnáziu napísal aj niekoľko učebníc pre školy všetkých stupňov – Biblické dejiny pre stredné, meštianske, s vynechaním niektorých bodov a poznámok aj pre ľudové školy, Trnava 1920; Dejepis biblický pre meštianky a stredné školy (1921); Rímsko-katolícky katechizmus s výňatkami Biblie pre nižšie triedy ľudových škôl (1920).

  • BOĽŠEVICKÝ VPÁD

Aby sme neostali len pri suchom výpočte jeho diel možno dodať, že jeho život výrazne poznačil vpád maďarských boľševikov v roku 1919, keď len o vlások unikol smrti. Keď sa totiž na žiadosť miestneho farára usiloval dostať do Detvy na výpomoc, boľševická patrola ho chytila a len vďaka jej veliteľovi – istému zvolenskému mladíkovi, ktorý ho poznal – mohol ďakovať záchranu života.

Toľko šťastia nemal iný známy martýr Anton Prokop z Detvy. Ako hlboko veriaci človek a oduševnený Slovák na zhromaždení v Detve poučoval ľudí o podstate boľševizmu a vyzýval na odpor proti nemu. Na koniec zhromaždenia dal zaspievať slovenskú hymnu Hej, Slováci!. Keďže odmietol utiecť, po príchode boľševických ozbrojencov ho dvaja miestni Židia – Markus a Löwy, udali a nová moc ho na verejnú výstrahu obesila.

Tragické dni maďarsko-boľševickej okupácie vo Zvolene a na Podpoľaní zachytil práve A. Šalát a sú faktograficky najcennejšou časťou jeho diela. Ako priamy svedok i človek znalý miestnych pomerov pre pamäť kraja i budúcich generácií zachytil tie dramatické dni plné strachu, násilia, rabovania. Odcitujme aspoň zopár úryvkov: „V predturíčny týždeň roku 1919 tichý pozorovateľ mohol si myslieť o Zvolene, že leží na hlavej čiare, kade tiahnu sťahovavé národy. Celé dni sa valili to ustaté voje čsl. armády, to dlhé rady panských a gazdovských vozíkov naplnených uprchlíkmi, valasi hnali celé hajná z vígľašských majerov, iní poháňali veľké čriedy kráv a volov z tamtiež. Všetko to spiechavo ustupovalo, ani keď ľudia pred strašlivou búrkou bežia do bezpečných úkrytov. Popredné rodiny zvolenské, vzavšie si len najpotrebnejšie veci, prchaly do bezpečného zázemia.“ (Boľševíci vo Zvolene, 1928). V boľševickom vpáde sa snúbil moment vojnového rozvratu a expanzie, ako aj úsilie Maďarov o návrat „Felvidéku“. Šalát píše: „Títo medzinárodní lupiči ožobráčili veľké, niekedy bohaté Rusko, ktoré dávalo chleba mnohým kupčiacim Slovákom. Týmto zúrivcom sa mália rozsiahle roviny ruské a maďarské. Už ich zaboleli zuby i na naše slovenské hory-doly. Trápi ich, že náš pracovitý, slovenský ľud neni ešte nakazený jedmi boľševizmu, komunizmu a všelijakými židovskými výmyslami.“ (Boľševická víchrica v Detve, 1928).

  • OBJEKTÍVNY KRONIKÁR

Šalát sa ukázal ako objektívny kronikár. Neútočil iba jedným smerom, ale kritizoval aj chyby na slovenskej strane. Počas tohto smrteľného nebezpečia došlo k javu, ktorý sa zvyčajne pomenúva ako „zlyhanie elít“. Kým drobný úradník Prokop a dvadsaťsedemročný kaplán Šalát spolu s ďalším kaplánom Vajcíkom posmeľovali a burcovali ľud, mešťanosta Zvolena, miestne autority, popredné rodiny vrátane všetkých hrdých tzv. panslávskych rodín – Veselovci, Fajnorovci, Pauliniovci, Fábriovci či Medveckí – utekali z mesta medzi prvými. K vpádu by možno ani nedošlo alebo aspoň jeho následky nemuseli byť také tragické, ak by si miestne elity konali svoje povinnosti. O tom napísal: „Žiaľ, že mnohí naši vodcovia ľudu, bývalí panslávi, miesto toho, že by boli prehovorili k ľudu a s ním vytrvali v povzbudzovaní aspoň do možnej chvíle poslednej, nie, najviacerí bez hlavy už týždeň prchali do Luhačovíc, Martina i s takými, ktorí predtým vesele hromžili na Čechov, ale teraz, chcejúc si dobré oko spraviť pred nimi, utekali prví, nechajúc bezradný ľud, nech si robí, čo chce.“

Iní Zvolenčania s boľševickými heslami nepokryte sympatizovali: „Dobrodružnej a megalomanickej povahe mnohých maďarizmom otrávených Zvolencov ľúbilo sa prázdne chvastúňstvo boľševíckych rečníkov a hlučne im ‚éljenovali‘ (Boľševíci vo Zvolene, 1928).

Azda sa netreba čudovať, že po roku 1945 boli Šalátove knihy na indexe a niektoré z nich, ktorých sa československý komunistický režim bál najviac, ako povedzme Obety boľševizmu, sú dnes fakticky nezohnateľné, a teda aj neznáme.

  • VEREJNÁ ANGAŽOVANOSŤ

V slovenských dejinách, prakticky až do roku 1945, bolo angažovanie sa kňazov v politike bežné. Výnimkou nebol ani Šalát. Ako väčšina katolíckych kňazov inklinoval k Slovenskej ľudovej strane (A. Hlinkovi), bojujúcej za práva Slovákov i katolíckej cirkvi. Prívržencom autonomistického hnutia sa stal už krátko po roku 1918. Za HSĽS aj v rokoch 1929 a 1935 kandidoval do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia, kde bol i zvolený. Pôsobil v sociálnom, zdravotnom, kultúrnom a rozpočtovom výbore. Bol zapisovateľom poslaneckého klubu HSĽS, ale aj poslaneckej snemovne. V rokoch 1925 –1944 bol tiež okresným predsedom HSĽS vo Zvolene. Túto stranu zastupoval v mestskej rade i v mestskom zastupiteľstve. Ako poslanec sa zaslúžil o otvorenie leteckej školy na Troch Duboch v roku 1936.

Fara v Hájnikoch bola už za jeho predchodcu Jozefa Kačku známa ako stredisko národovcov. To pokračovalo aj za Šaláta, keď sa stala častým miestom stretnutí straníckych predstaviteľov HSĽS (Hlinka, Tiso a i.). Dôležitú rolu mal i počas žilinských udalostí 5. a 6. októbra 1938, kde bol zapisovateľom. V decembri 1938 ho zvolili za poslanca Snemu Slovenskej krajiny. Stal sa podpredsedom sociálneho a zdravotného výboru. Ako známy autonomista bol počas českého vojenského puču (tzv. Homolov puč) v marci 1939 zatknutý a uväznený v Banskej Bystrici.

Okrem politickej činnosti bol dlhoročným funkcionárom Spolku Sv. Vojtecha, Matice slovenskej, Spolku profesorov Slovákov, Orla či katolíckeho skautingu (neskôr Hlinkovej mládeže), predsedom správneho výboru Slovenskej kresťanskej záložne v Banskej Bystrici, ale aj Jednoty slovenských katolíckych žien.

  • VRAŽEDNÁ SALVA

Anton Šalát bol nielen predprevratovým Slovákom, antikomunistom, celoživotným bojovníkom za práva slovenského národa, ale aj rozhodným stúpencom práva Slovákov na samostatnosť. Nečudo, že ako jeden z vtedy najznámejších a najvplyvnejších kňazov dostal sa na mušku priekopníkov nového režimu – partizánov. V nedeľu 17. septembra 1944 ho traja partizáni – dvaja príslušníci partizánskej brigády P. A. Velička: V. Golzbar a F. Molínek, a miestny dobrodruh Š. Havrila – najprv vytiahli z fary. Nevypočuli jeho poslednú žiadosť o spoveď. Namiesto odpovede zaznel výsmech, smiech a salva zo samopalu. Zobrali mu hodiny, peňaženku, vybili zlaté zuby a mŕtvolu hodili do Hrona...

Na tomto mieste spomenieme príhodu z roku 1919. Po obesení Prekopa boľševikmi sa medzi Detvanmi šíril chýr, že aj zvolenského kaplána Šaláta chytili boľševici a z mosta hodili do Hrona. Táto vízia sa naplnila o dvadsaťpäť rokov... Okrem Šaláta partizáni zavraždili aj ďalších jedenásť osôb, väčšinu politických väzňov vytiahnutých zo zvolenského väzenia označených za tzv. kolaborantov a zradcov, ako aj šéfa Obilnej spoločnosti Jána Klinovského a prokuristu Tatrabanky vo Zvolene Mateja Styka. Hoci vrahovia boli v tomto prípade výnimočne potrestaní veliteľstvom povstaleckej armády a odsúdení na smrť, z dobového kontextu možno usudzovať, že v Šalátovom prípade smrť nebola náhodnou a nemala ani (primárne) lúpežný motív. Možno ju chápať ako potrestanie jeho proslovenskej a protikomunistickej činnosti, výstrahu podobne orientovaným ľuďom. Zároveň  bola súčasťou likvidácie slovenských elít nastupujúcou československou komunistickou mocou a vytváraním predpolia pre obnovujúcu sa ČSR v područí boľševického Sovietskeho zväzu.

 Martin LACKO – Foto: archív autora

 



Pridaj komentár