Vynikajúci dôstojník a tajomník prvej SNR Daniel Jaroslav BÓRIK v revolúcii 1848/49

thumbnail

Junák, čo sa vedel oháňať šabľou i  slovom. Revolučné udalosti z rokov 1848/49 zásadne zmenili nielen politickú situáciu v Uhorsku, ale podstatne zasiahli aj do životov účastníkov revolúcie. Tá zavše až fatálne ovplyvnila ich ďalšie životné osudy a viacerí museli bremeno udalostí z meruôsmych rokov niesť po celý zvyšok života. Pritom ich mená a osudy zostali pomerne neznáme. A práve táto neznalosť  ponúka priestor na vznik a existenciu mnohých mýtov.

V súvislosti s udalosťami z revolučných rokov sú v slovenskej spoločnosti známi najmä Štúr, Hurban a Hodža. No dôležité úlohy vykonávali aj iní, dnes stále pomerne neznámi. Medzi nepoznaných možno zaradiť aj Daniela Jaroslava Bórika.

ÚTRŽKY BIOGRAFIE

Narodil 22. septembra 1814 v Sobotišti. Mal mladšieho brata Karola, ktorý ako vynikajúci dôstojník viedol slovenských dobrovoľníkov,  aj sestru Jolanu, ktorá sa tiež aktívne zapojila do revolučných udalostí. Daniel nadobudol základné vzdelanie v Senici, potom študoval vo Vrbovciach, v Horných Salibách pri Šali, v Bratislave a vo Viedni. Po revolúcii pôsobil v štátnej službe v Myjave, v Trnave aj v rakúskom Salzburgu. Bol aktívnym študentom, dobrým učiteľom, farárom, tajomníkom prvej Slovenskej národnej rady, vynikajúcim vojenským dôstojníkom i zodpovedným štátnym úradníkom. Po revolúcii bol aj literárne činný a uverejnil niekoľko príspevkov predovšetkým v Pešťbudínskych vedomostiach, ktorými sa usiloval o sociálne a hospodárske pozdvihnutie Slovákov. Zomrel 22. júna 1899 v Domaniži.

VYNIKAJÚCI ŠTUDENT

Pred začatím štúdia na Evanjelickom lýceu v Bratislave sa musel Bórik zdokonaliť v maďarčine v Horných Salibách. Na lýceum prišiel v roku 1831 ako mladý trinásťročný chlapec a študoval tu sedem rokov. Na konci druhého semestra v školskom roku 1837/1838 úspešne ukončil štúdium. Absolvoval viacero dobových predmetov ako zemepis, rétoriku, cvičenia z prírodopisu, všeobecné dejiny, históriu a zemepis staroveku, cirkevné dejiny, antickú literatúru, matematiku, geometriu, metafyziku, psychológiu, estetiku, gréčtinu, hebrejčinu či maďarčinu..., pričom počas celého štúdia dosahoval veľmi dobrý prospech a jeho známky boli vysoko nadpriemerné.

Členom Spoločnosti českoslovanskej sa stal v školskom roku 1833/1834, teda dva roky po začatí štúdia na lýceu. Veľmi aktívne sa zapájal do jej činnosti, prednášal vlastné práce a posudzoval práce iných študentov. Svoje prvé literárne dielo predniesol pred členmi študentského spolku 18. decembra 1833. Na zasadnutiach študentskej spoločnosti recitoval dovedna  osemkrát. Predniesol diela slovenských autorov, ale aj básne zahraničných spisovateľov: Poliaka Adama Mickiewicza i Nemca Friedricha Schillera. Pred spolužiakmi predniesol i vlastné diela, v ktorých sa zameral na históriu. Posúdil dvanásť prác svojich kolegov, no bol miernym kritikom. Dlhšie obdobie zastával dôležité funkcie v Slovanskej knižnici. Bol jej pokladníkom a zabezpečoval nákup nových kníh.

VYCHÁDZKA NA DEVÍN

Podľa Hurbanových spomienok sa Bórik zúčastnil aj na pamätnej vychádzke na Devín, kde prijal svoje druhé slovanské krstné meno Jaroslav. Práve vďaka Bórikovi sa celá akcia neskončila fiaskom. Keď mladí študenti po slávnosti na hrade Devín zamierili na obed do miestneho hostinca, kde nechýbal ani „nápoj s penou“, zistili, že nemajú dostatok financií na zaplatenie účtu. Celú nepríjemnú situáciu sa podujal vyriešiť Bórik spoločne s Pavlom Čendekovičom, „ktorí neťažili si dlhú cestu z Devína do Bratislavy podujať, aby bratov svojich, v zálohu, vyslobodili a nedopustili horšie...“

Po ukončení štúdia ako absolvent teológie bol pripravený vykonávať kňazské, ale aj pedagogické povolanie. No rozhodol sa pre ďalšie štúdium. Neodišiel na niektorú z nemeckých univerzít ako viacerí mladí i starší slovenskí absolventi evanjelických lýceí, ale nastúpil na evanjelické teologické učilište vo Viedni. Strávil tu jeden akademický rok, no školu nedokončil. V roku 1840 nastúpil na miesto učiteľa do Pukanca, kde vyučoval v zmiešanej triede. Venoval sa deťom z katolíckych aj evanjelických rodín. Ani tu však dlho nepôsobil a už po pol roku odišiel k otcovi do Vrbového, kde pôsobil ako kaplán. Tu sa na istý čas akoby utiahol do ústrania a nebol príliš verejne aktívny. Ale na zakladajúcom valnom zhromaždení Tatrína sa zúčastnil. Stal sa jeho riadnym členom, pričom v rokoch 1845 ‒1847 prispel na spolok sumou päť zlatých.

■ REVOLUČNÉ UDALOSTI

Prvé mesiace revolučných udalostí boli pre Bórika nesmierne hektické. Na konci apríla 1848 boli v Brezovej na búrlivom ľudovom zhromaždení prijaté tzv. Nitrianske žiadosti. Zhromaždenie zvolilo Bórika za vyslanca na stoličné zhromaždenie do Nitry, ktoré sa konalo 10. mája 1848. Tu Bórik spoločne s Ľudovítom Šulekom predniesli žiadosti po slovensky, čo podráždilo tamojšie maďarské a promaďarské politické elity. Vedenie župy ich začalo vyšetrovať, pričom sa obaja dostali do väzenia. Zo žalára sa Bórik dostal až v druhej polovici júla, keď ho podľa lekárskych záznamov postihla „melancholia vulgaris“. Dnes sa už s istotou nedozvieme, či Bórika skutočne postihla duševná choroba, alebo ju iba predstieral, aby sa z cely dostal na slobodu. Z väzenskej nemocnice ušiel do moravskej Rusavy a neskôr do Viedne, kde sa pridal k organizátorom slovenských dobrovoľníkov a bol vymenovaný za tajomníka prvej Slovenskej národnej rady. Ako tajomník sa aktívne zúčastňoval na rokovaniach s ústrednou mocou vo Viedni aj s predstaviteľmi Českého národného hnutia v Prahe. Hurban vo svojich spomienkach opisuje Bórika ako člena úzkeho vedenia Slovenskej národnej rady, účastníka politických i vojenských porád a agitačných vystúpení na Slovensku.

ZIMNÉ ŤAŽENIE

Daniel J. Bórik bol aktívnou postavou aj v druhej slovenskej dobrovoľníckej výprave nazývanej i zimné ťaženie. Podnietilo a ovplyvnilo ho viacero vnútropolitických a vojenských faktorov. Chorvátskeho bána Jozefa Jelačića maďarské vojská vytlačili z Uhorska, dav v Pešti zabil kráľovského komisára Franza Lamberga. V Uhorsku bol vyhlásený výnimočný stav a snem bol rozpustený. Na trón nastúpil nový panovník František Jozef  I., ktorý prisľúbil riešiť otázku národnej rovnosti a zachovať konštitučný politický režim.

Štúra_Jánošík SE -1Velenie dobrovoľníkov však pre aktuálnu politickú situáciu a neskúsenosť muselo byť podriadené rakúskym a českým dôstojníkom. Dobrovoľníci postupovali na dnešné územie Slovenska z dvoch smerov: prvý prúd vyšiel po organizačnej príprave z Tešína cez Jablunkovský priesmyk a Kysuce, pokračoval k Žiline. V tomto voji boli obaja bratia Bórikovci. Už v bitke pri Budatíne sa so svojou stotinou vyznamenal Karol Bórik, keď sa mu podarilo obsadiť most cez Váh a umožniť tak dobrovoľníkom i rakúskemu vojsku a veleniu obsadiť Žilinu. Tieto vojská operovali prevažne na území severných častí stredného a východného Slovenska. Druhý prúd vstúpil na územie Slovenska pri Skalici a popri Váhu postupoval ku Komárnu.

BITKA O PREŠOV

Súčasťou zimnej dobrovoľníckej výpravy bola aj bitka o Prešov, pri ktorej sa opäť  vyznamenali bratia Bórikovci. Bránili mesto pred vojskom košútovských honvédov a gardistov komisára Benického, ktorý chystal útok na Prešov zo štyroch strán. Obrana Prešova bola úspešná aj vďaka vojenskej akcii vedenej bratmi. Karol Bórik viedol päť stotín vojska. Vyrazil z Prešova 4. apríla 1849 smerom na Vranov nad Topľou. Za prísnych bezpečnostných opatrení prenocoval v Kapušanoch a na druhý deň ráno sa pohol smerom na Hanušovce. Pri priesmyku pred Hanušovcami narazili dobrovoľnícke jednotky na nepriateľa – pravdepodobne  na jeho predstráže. Tie sa im kombinovaným útokom spredu i z pravého a ľavého krídla podarilo zahnať na útek. Tým si uvoľnili cestu a pokračovali do Hanušoviec. Tu však nepriateľské vojsko nenašli, pretože sa dalo na útek do Vranova nad Topľou. V Hanušovciach zanechali viac jazdeckých koní a vozov s oblečením. Vojsko vedené Karolom Bórikom prenasledovalo nepriateľa smerom na Vranov. K dobrovoľníkom sa pridalo taktiež aj približne päťdesiat sedliakov ozbrojených prevažne sekerami. Medzi Hanušovcami a Soľou sa im na odpor postavila eskadróna jazdy, no aj tú sa dobrovoľníkom podarilo rozohnať a jazda ustúpila. Slovenskí dobrovoľníci sa na noc utáborili v dedine Soľ. Ráno pokračovali v útoku na Vranov, ale napriek očakávanému odporu sa dobrovoľníci predpokladaného boja nedočkali. Nepriateľ sa rozdelil a ustúpil na dva rôzne smery. Dobrovoľníci vo Vranove dlho nepobudli, odišli už na druhý deň, 7. apríla 1849, naspäť do Prešova. Dôvodom bola informácia, ktorú získali velitelia od miestnych Rusínov, že k Vranovu sa blížilo početné vojsko maďarských honvédov. Aj preto sa dobrovoľníci podujali na spiatočný pochod. Vojsko nocovalo znova v dedine Soľ a na druhý deň dorazilo do Prešova, na ktorý očakávali útok.

AGITÁCIA V ŠARIŠI

Pre predstaviteľov Slovenského národného hnutia bola popri vojenskom ťažení nesmierne dôležitá aj agitačná činnosť. V tomto smere bol aktívny aj starší z bratov Bórikovcov Daniel Jaroslav. Agitovalo sa v tom regióne, kde dobrovoľníci pôsobili a kde cítili podporu. Počas druhej výpravy sa uskutočnila pomerne veľká agitačná akcia v Prešove. V „Aténach nad Torysou“ bolo obyvateľstvo k slovenským revolučným snahám naklonené viac ako trebárs na Spiši, kde bola podpora Košútovi veľmi silná. Hurbanovci sa snažili získať vplyvných ľudí regiónu Šariša a prevažne horného Zemplína na podporu politických aktivít, no tiež vplývať na ľudové masy, aby sa pridali k dobrovoľníckemu vojsku. V Prešove Bórik verejne nevystúpil, no nabral tu viacero skúseností a v lete 1849 bol aktívny vo  svojom rodnom kraji. Vo Vrbovciach sa 2. júla 1849 uskutočnilo verejné zhromaždenie, na ktorom vystúpil Bórik spoločne s Hurbanom. Nasledovali ďalšie akcie, a to v Starej Turej a opäť vo Vrbovciach. Pri týchto akciách sa snažili získať čo najviac mladých mužov pre tretiu dobrovoľnícku výpravu.

Na konci júla 1849 vydávali Bórik, Hurban a Štúr Príhlas k slovenskému národu. V texte ostro kritizujú pasivitu a nerozhodnosť ‒ zo všetkých dokumentov je jedným z najbojovnejších. Dokument vydaný v Skalici bol distribuovaný medzi formujúcich sa dobrovoľníkov v tretej dobrovoľníckej výprave . Na jeseň pokračoval Bórik v agitácii spoločne so Štúrom. V septembri navštívili Uhrovec, Bánovce i Trenčín.

Daniel Jaroslav Bórik bol osobnosťou, s ktorou nová administratíva štátu počítala, no s jeho umiestnením vo verejnom živote to bolo ťažké. Až na druhý pokus dostal miesto v štátnej službe a stal sa okresným komisárom na Myjave. Neskôr bol prepustený a pôsobil ako úradník v Trnave. Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej a taktiež bol členom prvého matičného výboru. Istý čas pôsobil ako železničný úradník v Salzburgu. Na dôchodok sa znova vrátil na Slovensko a svoj život dožil v Domaniži.

 Rastislav MOLDA ‒ Foto: archív SNN

Text k obr.

Slovenskí vyslanci k panovníkovi v marci 1849. Daniel Jaroslav Bórik prvý sprava.



Pridaj komentár