Významné výročie rusínskeho Štúra

thumbnail

Adolf Ivanovič Dobriansky a súčasná Matica. Adolf  Ivanovič Dobriansky je významný dejateľ, ktorého zvyknú označovať aj ako rusínskeho Štúra. On aj jeho najbližšia rodina sa výraznou mierou pričinili o blaho a o povznesenie rusínskeho národa, ale aj národa slovenského, ruského, českého, srbského, ba i rumunského. Vo všeobecnosti sa zapísal do dejín ako jeden z veľkých duchov Slovanstva a Slovanov vôbec. V tomto roku uplynulo stopätnásť rokov od odchodu A. I. Dobrianskeho do večnosti vo veku nedožitých osemdesiatich štyroch rokov. Minulý mesiac sa v Rudlove, Michalovciach, Humennom a Čertižnom uskutočnilo viacero podujatí, ktoré boli venované tomuto aj matičnému predstaviteľovi. Medzi organizátormi akcií boli Matica slovenská, Rusínske záujmové združenie, Vihorlatské múzeum, mestá Humenné a Michalovce, obce Rudlov a Čertižné a Klub Zemplínčanov. Počas vedeckej konferencie v Humennom vystúpili s odbornými referátmi za Maticu slovenskú predseda MS Marián Tkáč, podpredseda MS Marián Gešper a predseda komisie výboru MS pre národnostné vzťahy Viliam Komora.

VŠESTRANNÝ VZDELANEC

Adolf I. Dobriansky nadobudol vzdelanie vo filozofii, práve a absolvoval technické inžinierske štúdium v baníctve a v lesníctve. Pôsobil ako banský úradník, vynikal v tejto oblasti, podával zlepšovacie návrhy, bol nápomocný pri stavaní kanálov, regulácii riek, vysúšaní močiarov, činný v oblasti banskej mechaniky, dokonca od roku 1846 bol členom korešpondentom Kráľovskej inžinierskej spoločnosti. Tieto a iné činnosti vykonával v rôznom funkčnom zadelení a pozíciách a na miestach, kde mohol svoje všestranné schopnosti najlepšie uplatniť.

Mimoriadne cenné boli aj jeho národné, vlastenecké a slovanské aktivity. Zápalisto sa angažoval počas celého plodného a činorodého života. Úzko spolupracoval so štúrovským hnutím, slovenským národným životom,  pomáhal pri nábore slovenských dobrovoľníkov do vojenských výprav v meruôsmych rokoch, a tiež sa podieľal na kodifikácii spisovnej slovenčiny. Spolupracoval s takými slovenskými velikánmi, ako boli J. M. Hurban, A. Radlinský, či s českými vlastencami – F. Palackým, V. Hankom, K. Havlíčkom-Borovským, F. Riegerom. Zvlášť sa zasadzoval za svojbytnosť a jednotu Rusínov či už v Haliči a v Uhorsku, aj keď sa od nej neskôr odklonil a priklonil sa k jazykovej a kultúrnej jednote s Rusmi. Všeobecne však obraňoval slovanské národy v rámci Uhorska a v monarchii. Keďže vynikajúco ovládal aj ruský jazyk, prizvali ho v roku 1849 na viedenské rokovania medzi Ruskom a Rakúskom na prípravu intervencie proti maďarskej revolúcii, kde aj sám bojoval.

MATIČNÉ AKTIVITY

adolf-ivanovic-dobrianskyV roku 1860 v Budapešti rokoval okrem iných aj s J. Franciscim, J. Palárikom, V. Paulinym-Tóthom a pričinil sa o povolenie Pešťbudínskych vedomostí. Zaslúžil sa tiež o povolenie stanov Matice slovenskej, národnej inštitúcii pomáhal finančne a  po celý čas jej jestvovania pôsobil v matičnom výbore. V Paríži v roku 1861 anonymne vydal knihu Les Slaves d`Autriche et les Magyars, ktorej autorstvo omylom pripisovali Františkovi Ladislavovi Riegerovi, čo sa preukázateľne vyvrátilo až v roku 1921.V tomto diele priblížil historické a politické  názory na národnostnú problematiku. Prikláňal sa k austroslavizmu a rovnoprávnosti všetkých národov v rámci monarchie so zabezpečením na základe prirodzeného, a nie historického práva.

S pomocou slovenského politického zázemia ho v rokoch 1861 a 1865 dvakrát zvolili za poslanca uhorského snemu. Keď Slováci vinou silnej maďarizácie po roku 1865 nemali vlastného poslanca, spoločne so Srbom S. Miletičom kritizovali pomery v Uhorsku, jeho legislatívu a poukazovali na útlak Slovákov. A. I. Dobriansky v tom čase predložil snemu Liptovskú a Spišskú petíciu a predniesol na tomto fóre slovenské národné požiadavky.

ŽIVOT V ČERTIŽNOM

Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa utiahol do ústrania na svoj majetok v Čertižnom. Neprestal sa však angažovať v politickom a kultúrnom živote. Viackrát navštívil Rusko a pre stratu podmienok na činnosť v Uhorsku odišiel v roku 1881 do Ľvova. Po obvinení z panslavizmu a po vykonštruovanom procese, kde ho obvinili  z protištátnej činnosti a vlastizrady, v roku 1882 odchádza do nútenej izolácie vo Viedni, kde žil v rokoch 1882 – 1887. Neskôr, až do svojej smrti v roku 1901, žil v Innsbrucku, odkiaľ sa  publicisticky ozýval v českej, rusínskej i ruskej tlači. Vyjadroval sa k medzinárodnej politike, k situácii v Rakúsko-Uhorsku, poukazoval na jeho neperspektívnosť, prehováral k českému politickému dianiu, k historickým, religióznym problémom Slovanov, ich pevnejšej spolupráci a hľadaniu opory v cárskom Rusku. Ruský jazyk preferoval ako diplomatický jazyk Slovanov.

Dobrianskeho v roku 1849 vyznamenali ruským Rádom sv. Vladimíra, rytierskym Rádom sv. Anny a v roku 1857 rakúskym cisárskym Rádom železnej koruny. Dosiahol rešpektované postavenie vo vysokej Námestnej Rade kráľovstva uhorského ako radca aj ako poslanec v uhorskom sneme. J. M. Hurban ho nazval prebuditeľom a priateľom slovenského národa, veľkoryso vyzdvihuje jeho zástoj a venuje  mu vlastné lyrické, básnické texty a piesne.

ŽIVÝ ODKAZ

Dobrianskeho tolerantný a kooperatívny postoj v oblasti národnostných vzťahov možno aplikovať aj na model súčasnej spolupráce medzi Slovákmi a Rusínmi. V rámci Matice slovenskej ho uplatňuje najmä Stredisko národnostných vzťahov MS, ktoré je organizačnou zložkou našej najstaršej národnej ustanovizne. Pôsobí ako koordinátor výskumu a dokumentácie vzťahov medzi slovenským národom a národnostnými menšinami žijúcimi v Slovenskej republike a taktiež aj na konzultovanie otázok z tejto problematiky so zainteresovanými subjektmi.

Už niekoľko rokov sa usiluje úzko spolupracovať aj s Rusínmi a s ich organizáciami. Spomeňme aspoň Múzeum kultúry Rusínov SNM v Prešove, kde je vynikajúca spolupráca s jeho riaditeľkou PhDr. Oľgou Glosíkovou, DrSc., či s Domom MS v Prešove, za čo jej tiež treba vysloviť uznanie a poďakovanie.

Je nádej, že aj v budúcnosti sa budú vzťahy medzi Slovákmi a Rusínmi ďalej zlepšovať a prehlbovať, čo bude pôsobiť ako pozitívny príklad aj vo vzťahu k ostatným slovanským národom i medzi ďalšími národmi a národnosťami v Slovenskej republike.

Viliam KOMORA – Foto: internet; certizne.eu



Pridaj komentár