Už v septembri v roku 1944 Červená armáda dočasne oslobodila sedem slovenských obcí
Z Kalinova vyhnali Nemcov horskí strelci generála Vedenina
Marián ŠIMKULIČ – Foto: Emil SEMANCO
Prvú oslobodenú obec na území bývalého Česko-Slovenska si pomerne často ľudia zamieňajú s Kalinovom v okrese Poltár, a to je ešte ďalší Kalinov, ktorý je mestskou časťou Krásna nad Kysucou. Rusínsky Kalinov v Nízkych Beskydách v doline Hlbokého Potoka v blízkosti Paloty a Lupkovského priesmyku, v susedstve Habury, Borova a Vydrane hľadali zrejme viacerí ľudia na mape v súvislosti s nedávnym celkom nečakaným rozhodnutím prezidenta Andreja Kisku osláviť práve tu Deň víťazstva nad fašizmom v druhej svetovej vojne.
Do Kalinova vstúpili osloboditeľskí vojaci 20. septembra v roku 1944. Boli to prieskumníci 3. horského streleckého zboru, ktorým velil generálmajor Andrej Jakovlevič Vedenin. Čestný občan obce, ktorý ju už ako veliteľ čestných jednotiek Kremľa aj navštívil. Na boj o obec spomínal takto: „V noci 19. septembra sme zaujali pozície. Proti nám stáli dva nemecké pešie pluky. Jednotky oddeľovali mínové polia a trojnásobná palisáda prekážok z ostnatého drôtu. Ráno delostrelecká príprava pokryla celý úsek jazykmi plameňov. Z hmly sa ako prízraky vynárali letecké perute. Zavýjali kaťuše. Prvé vlny útoku rozdrvili nepriateľský odpor. Nemci sa spamätali, až keď sa bojovalo v hĺbke ich obrany. Podnikali zúfalé protiútoky, ale bolo už neskoro... Nadišla noc. Boj neutíchal. Vrchy naokolo horeli, bolo svetlo ako vo dne. Zbor tlačil protivníka. Keď sa rozvidnelo, prišla z prednej línie dlho očakávaná správa: 20. septembra o ôsmej hodine a štyridsiatej piatej minúte prvý strelecký prápor 879. horského streleckého pluku v chotári obce Kalinov vstúpil na pôdu Česko-Slovenska… A svoju spomienku dokončil so stiahnutým hrdlom: Len v chotári tejto padlo dvetisícpäťsto červenoarmejcov. Za jediný deň – 22. septembra, sme odrazili šestnásť nemeckých tankových protiútokov. Kto bol na fronte, vie, čo to znamená…“
■ BRÁNA SLOBODY
V auguste 1944 sa sovietska armáda po mohutnej jarnej ofenzíve zastavila v predhorí Karpát pred veľkou prírodnou prekážkou, ktorú nacisti dôkladne pripravili na obranu. „Vojská boli silne vyčerpané, vyžadovali si doplnenie a oddych. Bolo treba priblížiť tyl, dopraviť muníciu, pohonné hmoty, potraviny, zásobiť vojská bojovou technikou...“ hodnotil situáciu maršal Ivan Stepanovič Konev. Keď sa z Banskej Bystrice ozval hlas z rozhlasu vyzývajúci na povstanie, maršal Konev navrhol hlavnému veleniu, aby sa na pomoc SNP uskutočnila osobitná útočná operácia. Jeho návrh sovietska generalita schválila.
■ PRVÍ BOLI JAZDCI
Karpatsko-duklianska operácia prebiehala v niekoľkých etapách. Tej poslednej, ktorá vrcholila vstupom červenoarmejcov a česko-slovenských vojakov na územie Slovenska, 6. októbra predchádzali ťažké boje o jednotlivé horské hrebene a kóty už od septembra 1944.
„V dňoch 10. až 11. septembra postúpili vojská 38. armády 1. Ukrajinského frontu dva až šesť kilometrov. 101 strelecký zbor v súčinnosti s 1. gardovým jazdeckým zborom prelomil na úzkom úseku frontu druhé pásmo nepriateľskej obrany. V noci na 12. septembra prenikli útvary jazdeckého zboru do hĺbky nepriateľskej obrany a už do rána 13. septembra postúpili asi o dvadsať kilometrov,“ napísal v knihe spomienok Cez Karpaty maršal Andrej Antonovič Grečko.
„V čase, keď sa náš zbor priblížil ku kóte 534, prenikal ku slovenským hraniciam medzerou v nepriateľskej obrane 1. gardový jazdecký zbor. Pätnásteho septembra dosiahli jeho predsunuté sily slovenské hranice. Nepriateľ však vyvíjal všetko úsilie, aby nedovolil ďalším jednotkám nasledovať sovietske jazdectvo,“ spomínal armádny generál Ludvík Svoboda. Uvedené skutočnosti potvrdil aj najvyšší veliteľ branných síl ZSSR maršal J. V. Stalin vyhlásením v rozhlase 13. septembra: „Sovietske vojská prekročili československo-poľské hranice. Išlo o gardový jazdecký zbor, ktorému velil generálmajor V. K. Baranov a hranicu prekročili severovýchodne od Zborova.“
■ HOJDOVO SVEDECTVO
V roku 1985 dostal som sa aj k svedectvu vtedajšieho podplukovníka v zálohe Jána Hojdu, ktorý v septembrových dňoch roku 1944 ako gymnazista mieril do rodnej obce Krajná Porúbka. Už cesta po hradskej, kade sa valila vojenská technika, neveštila nič dobré. Nezaobišlo sa to bez nemeckej kontroly, ktorá ho podozrievala z napomáhania partizánom, ale keď sa preukázal dokladmi a po nemecky vysvetlil, že ako študent z Prešova dávno nebol doma, uverili mu. Keď v polovici septembra počul nad chotárom rodnej obce vzdialenú streľbu, myslel na to, že sa už prevalil front. Po tom, čo vyšiel z pivnice, začul v dedine streľbu a od obce Šarbov silný pokrik „urá“. Vtom spozoroval, že časťou chotára Pidimky a popod Verch smerom ku Krajnej Porúbke beží veľká skupina vojakov. Výstrely sa už neopakovali, zato po krátkom čase dorazila do obce početná skupina červenoarmejcov. „Ne imejete vy što-nibuď kušať? A piť? Da, moloko.“ Z rozjímania ho vyrušil Peter Vančišin, komisár obce: „Jano, zapriahni kone do voza. Rýchlo, ide o prevoz materiálu alebo ľudí, sám dobre neviem.“ Po tom, keď rebrinák zastavila hliadka s otázkou, či ho posiela komisár, uvedomil si, že prišiel sem pre ranených. Na voz boli naložení dvaja dôstojníci sovietskej armády. Jeden kapitán a jeden poručík alebo nadporučík... Bližšie hodnosť nezistil. Zato sa dozvedel, že obaja boli ranení expanzívnymi strelami, kapitán do brucha a poručík alebo nadporučík do kostí nad kolenom ľavej nohy. Viedol koníky pomaly, pretože cesta bola rozbitá. Po dlhšom čase sa im podarilo dostať na lepšiu cestu spájajúcu Medvedzie a Krajnú Bystrú, odkiaľ bolo do Medvedzieho maximálne jeden kilometer. Pri gréckokatolíckom kostole a fare spozoroval skupinu príslušníkov sovietskej armády. Sprievodca ho nasmeroval k nim a sám podal hlásenie jednému z dôstojníkov. Po príchode povozu vystúpil z hlúčika vojakov sovietsky dôstojník oblečený v krátkom kožušteku, na ktorom chýbalo vonkajšie označenie hodnosti. Vtedy ešte nevedel, že stál priamo pred veliteľom jazdeckého zboru generálporučíkom Baranovom.
■ BUDOVANIE OBRANY
Po tom, čo ranených preniesli do budovy fary a mladý pohonič otáľal s odchodom, prišiel k nemu veliteľ: „Molodec, spasiba za vsjo. A idi domoj, tu budet eščo očeň opasno.“ Pochopil a cestou sa zamýšľal nad tým, načo sa hnal z Krajnej Porúbky na Krajnú Bystrú a odtiaľ okľukou do Medvedzieho, čo je asi šesť až sedem kilometrov, keď mohol ísť priamo do obce, kde sídli sovietsky štáb, a neprešiel by viac ako dva kilometre. Zdalo sa mu to čudné. Rovnako ako zakopávanie kanónov smerom k miestam, odkiaľ prišli červenoarmejci. Vzhľadom na to, že pri ceste spozoroval umiestnené delá, domnieval sa, že išlo pravdepodobne o skupinu vojakov, ktorí prerazili cez frontovú líniu a dostali sa do tyla nepriateľa...
Fašistické velenie si včas uvedomilo, že prienik môže mať ďalekosiahle následky pre celé južné krídlo sovietsko-nemeckého frontu. Len za prvý týždeň septembra fašisti nasadili do Karpát dvanásť nových divízií, z toho proti 38. armáde šesť divízií. Sťahovali svoje jednotky z iných úsekov frontu, ale aj tie, ktoré boli určené na potlačenie SNP. Už počas prvého týždňa Karpatsko-duklianskej operácie stiahli zo Slovenska okolo dvanásťtisíc mužov.
„Keďže útok sovietskych vojsk pútal veľké nepriateľské sily, zmenil do značnej miery situáciu na povstaleckom území. Ak v prvých septembrových dňoch zatláčal nepriateľ povstalcov svojou početnou prevahou a hrozil im rozdrvením, v druhej dekáde septembra stabilizoval sa front v priestore na sever od Liptovskej Osady a na východ od Švermova,“ napísal maršal Andrej Antonovič Grečko. A takto komentoval povážlivú situáciu 1. gardového jazdeckého zboru, ktorý už bol na území Slovenska: „Činnosť zboru bola v zložitej a svojráznej situácii. 14. septembra sa nepriateľovi podarilo preniknúť k úseku prielomu v priestore Glojsce a Lysej Góry a odrezať 1. gardový jazdecký zbor od hlavných síl 38. armády.“
Ervín Pauliak v už citovanom príspevku charakterizoval situáciu: „Nepriateľské tankové jednotky postupne obkľúčili gardový jazdecký zbor. Osamotený v tyle nepriateľa sa dostával do ťažkej situácie. Postup na Zborov a Starú Ľubovňu bol v týchto chvíľach nemožný. Situácia sa však mohla podstatne zmeniť, ak by sa podarilo uskutočniť spojenie hlavných síl 38. armády s jednotkami gardového jazdeckého zboru.“
■ TICHO PRED BÚRKOU
Ako si na udalosti septembrových dní roku 1944 spomínal vtedajší gymnazista Ján Hojda? „Pásol som kravičky a bolo ticho. Nehybné ticho. Akoby pred búrkou. Okolo 16. hodiny som spozoroval, že od obce Šarbov cez časť chotára Pidimky na takzvaný Vrch ide rojnica so silou asi jedného družstva, to znamená desať až dvanásť ľudí. A za ňou ďalšia. Po príchode do časti chotára Vrch sa mi tieto dve skupiny vojsk stratili z dohľadu. Červenoarmejci v dedine kopali zákopy a opevňovali sa. Aj stadeto som videl, ako im naši dedinčania pomáhali. Nechápal som však, prečo tie dve rojnice vojakov nezamierili k nim? Žeby to boli Nemci? Hoci som nemal nijaké skúsenosti, niečo mi navrávalo, že vzájomné stretnutie červenoarmejcov s fašistami je nevyhnutné.“
Maršal Andrej Antonovič Grečko v knihe Cez Karpaty uviedol: „Medzitým bojová činnosť 38. armády pokračovala. Do 15. septembra sa všetky vojská armády dostali do mimoriadne húževnatých a urputných bojov v horách s veľmi silným nepriateľským zoskupením. V tejto situácii dal veliteľ frontu veliteľovi armády príkaz, aby ľavé krídlo armády udrelo z priestoru Wróblika Królewskeho v smere Jaśliska – Tylawa, preniklo do tyla nepriateľského zoskupenia brániaceho sa v priestore Dukly a spojilo sa s 1. gardovým jazdeckým zborom. A pretože protivník rýchlo zväčšil v pásme 38. armády svoje sily, najmä tankové zväzky, posilnil veliteľ frontu armádu presunom síl a prostriedkov z iných armád frontu.“
Podplukovník Ján Hojda v zálohe opísal situáciu v spomínaných septembrových dňoch v rodnej obci: „Dobre som včera videl, boli to Nemci. A koľko ich len je. Strieľali ako odušu, tú presilu červenoarmejci nemohli vydržať. Streľba ešte trvala niekoľko minút a napokon stíchla. Po chvíli som videl, ako sa k našej dedine blížia Nemci, dokázal som ich rozpoznať podľa uniforiem. To ale znamenalo, že vojaci Červenej armády sa stiahli do obce Medvedzie. Potvrdilo sa to popoludní, keď som videl a začul prelet sovietskych lietadiel, ktoré čosi zhadzovali padákmi – pravdepodobne zbrane a strelivo. Nasledujúci deň Nemci začali medzi 10. až 11. hodinou silnú delostreleckú paľbu na horský masív.“
■ KONE PROTI TANKOM
Ervín Pauliak uviedol: „Baranovov jazdecký zbor vstúpil dočasne na Slovensko a ovládal osady Šarbov, Vyšná a Nižná Písaná, Dobroslava, Medvedzie, Krajná Bystrá a Krajná Porúbka. Postúpil takmer ku komunikácii Dukla – Svidník, ale obsadiť sa ju nepodarilo. Na jednom úseku prenikli gardové jazdecké jednotky vpred a od cesty ich oddeľovala iba polkilometrová vzdialenosť. Hradba nepriateľských diel a tankov však bola nad ich sily a možnosti. Aby sa rýchlejšie dosiahlo spojenie s 1. gardovým jazdeckým zborom, ktorý bojoval v priestore Korejoviec a Dobroslavy, prikázal veliteľ frontu veliteľovi 38. armády, aby dva tankové zbory zaútočili smerom na juh.“
Maršal Andrej Grečko: „Keď veliteľ armády zabezpečil značnú hustotu tankov a delostrelectva a podporu letectva, rozhodol sa zasadiť silný úder pozdĺž cesty Trzciana – Tylawa. V prípade úspechu by protivník, zaujímajúci obranu pred ľavým krídlom armády, stratil jedinú prísunovú cestu a dostal by sa tak do ťažkej situácie. Hlavné sily 38. armády by sa tak mohli spojiť s jazdeckým zborom. Okrem toho by sa sovietskym vojskám otvoril prístup k Duklianskemu priesmyku.“
Na vyslobodenie gardového jazdeckého zboru z obkľúčenia a opätovné získanie zborom dobytých pozícií frontové velenie dodatočne posilnilo 38. armádu nasadením 67. streleckého zboru, 4. gardového kantemirovského tankového zboru a 31. tankového zboru. Udalosti nadobudli rýchly spád.
Zo zápiskov maršala Andreja Grečka: „Dňa 23. septembra 1944 lietadlá bombardovali predný okraj nepriateľskej obrany v priestoroch Trzciany a Tylawy. Hromadné údery delostrelectva a letectva demoralizovali nepriateľa a narušili jeho palebný systém. O 11.40 začala pechota a tanky za podpory delostrelectva útok. O 16. hodine dobyli tanky a motostrelecké jednotky Tylawu. Po nich sem prenikla aj pechota. Gardový jazdecký zbor bojujúci v priestore Krajnej Porúbky a Korejoviec začal na rozkaz veliteľa frontu 24. septembra ráno útočiť smerom na Tylawu. V tom istom čase vyrazila 14. Gardová tanková brigáda v ústrety jazdeckému zboru. O 22. hodine dobyla Smereczne a nadviazala súčinnosť s útvarmi jazdeckého zboru. Pri prebíjaní sa z obkľúčenia jazdeckému zboru pomáhala 241. strelecká divízia.“
Straty, ktoré utrpel jazdecký zbor, okomentoval vtedajší študent Ján Hojda: „Keď ste sa rozhliadli vpravo či vľavo, všade ste videli mŕtve telá vojakov, pobitých koní, zničenej techniky, povozov, proste, bol to hrozný obraz.“
Boje o východné Karpaty mali neobyčajne veľký vojenský význam. Vtedajší veliteľ 1. gardovej armády Andrej Antonovič Grečko uviedol: „Hlavný podiel na tomto úspechu malo spojenie vysokej morálky vojsk s vynikajúcim výcvikom, veľké vypätie fyzických i morálnych síl. Sovietska armáda v Karpatoch úplne zničila jednu nepriateľskú divíziu a piatim divíziám spôsobila 50- až 75-percentné straty. Do zajatia padlo 31 360 fašistických vojakov. Sovietska armáda mala v celej východoslovenskej operácii 21 tisíc padlých a 89 tisíc ranených mužov. Bok po boku v Karpatsko-duklianskej operácii bojovali sovietski a česko-slovenskí vojaci.“