Za Bosporom mocnie diktátorský režim

thumbnail

Turecko pošliapava demokratické princípy a EÚ sa len prizerá. Vodcovský systém, vodcovský štát, vládnutie z jedného centra dekrétmi – ako kedysi za čias osmanskej ríše – vytváranie moslimskej sunitskej veľmoci – to je len niekoľko typických európskych odoziev na rokovanie o zmenách tureckej ústavy. Zmyslom zmien má byť posilnenie prezidentského systému. Značná časť európskych pozorovateľov to považuje nie za potlačenie, ale za odstránenie demokracie. Na hraniciach Európskej únie, v jej bezprostrednom susedstve sú tak tri veľké štáty, s ktorými Európska únia nevychádza.

■ MASOVÉ REPRESÁLIE

Dva z nich – Ukrajinu a Turecko – charakterizuje rozštiepená spoločnosť, plná napätia a konfrontácie. V Turecku vládna moc zmarila výsledky demokratických volieb, pretože chcela potlačiť práva menšiny tak politickej, ako aj etnickej. Zmeny ústavy vlani v máji zasa umožnili zbaviť sa zvolených poslancov a zatýkať ich. Nevyjasnené je pozadie pokusu o prevrat, okolo osemdesiattisíc ľudí je vo väzeniach, vyše stodvadsaťtisíc úradníkov a sudcov je prepustených, prakticky niet nezávislých médií, inštitúcií a polície. Práva žien v našom poňatí jestvujú len u Kurdov.

Prezident Turecka Erdogan.

Pri všemožnom pochopení opatrení po potlačení pokusu o prevrat v Turecku nemožno nevidieť rozpoltenú spoločnosť. Rozkol medzi umiernenými a konzervatívnymi moslimami, ako aj rozkol medzi Turkami a Kurdmi. O to väčšmi, že demokratická politická strana, ktorú volili pred začiatkom represálií Kurdi, bola nádejou na demokratický vývoj v Turecku. Podľa tureckých novín Milliyet z 9. januára 2017 návrh novej ústavy museli členovia vládnej strany podpísať bez toho, aby si mohli text prečítať, aby im ho dali prečítať! Vytváranie prezidentského, vodcovského systému mnohí nepovažujú za prejav sily, ale slabosti –  strachu pred zmenou. Toto všetko sa deje v jednom z najväčších štátov Severoatlantickej aliancie NATO, v štáte s druhou najväčšou armádou v Aliancii, dôsledne vycvičenou a vyzbrojenou modernými zbraňami a komunikačnou technikou, s veliteľským zborom vyškoleným na prestížnych vojenských školách najvyspelejších štátov Aliancie NATO.

K tomu sa druží  turecký prístup k občianskej vojne v Sýrii. Snahou Ankary je udržať si pozície natoľko, aby úplne nestratila kontrolu nad územím za svojimi hranicami, vplyv na sýrskom území, keďže prakticky celé pohraničie s Tureckom zo sýrskej strany vybojovali od teroristov Islamského štátu kurdské jednotky.

■ DOHODA BEZ NÁS

Vo finále sa ukázalo, že vplyv Aliancie NATO, osobitne USA, na udržanie demokratického vývoja v Turecku, práve tak ako vplyv USA a ich spojencov v NATO na vývoj vojny v Sýrii bol malý či nulový. Európska únia už vonkoncom nemá nijaký vplyv a nemá ho ani na vývoj v Sýrii.  Nové riešenie na ukončenie vojny v Sýrii totiž našlo Turecko v spolupráci s Ruskou federáciou a s Iránom, presnejšie s Islamskou republikou Irán. To sú traja koncoví hráči. Je to po prvý raz v rozsiahlej praxi Aliancie NATO a strategickom plánovaní a plánovaní strategickej komunikácie po rozšírení NATO v roku 2004. Po prvý raz nastala takáto udalosť –  zásadná spolupráca člena NATO s Ruskou federáciou a Islamskou republikou Irán – teda s dvoma štátmi vystavenými masívnym sankciám Západu alebo, ako v prípade Iránu, len nedávno zrušenými sankciami Západu. Zároveň sa to deje pri politicky, propagandisticky a vojensko-logisticky masívne zabezpečenom posilnení východnej línie NATO v Poľsku a Pobaltí, ako aj vytrvalom úsilí o všestrannú pomoc terajšiemu ukrajinskému režimu. Prirodzene vzniká otázka, ako udržať schopnosť Aliancie na najrozličnejší vývoj, ako udržať európsku bezpečnostnú a obrannú identitu. Obrovský priestor od Ruska cez Ukrajinu po Turecko a Sýriu je pre nás v nepredvídateľnom pohybe, na ktorý nemáme vplyv.

Pokiaľ ide o samotné ústavné zmeny, súčasná  masová obľúbenosť prezidenta Erdogana okrem iného spočíva aj na tom, že okolo osemdesiat percent obyvateľov nevie alebo nechápe, o čo ide, alebo má o tom málo a iba čiastkové informácie. Nasledujúce dva roky, roky do volieb v roku 2019, budú teda rokmi nestability a zároveň úsilia presadiť, aby od toho roka ústavné zmeny platili. To znamená, že prezident by mohol byť zároveň výkonným článkom, teda rozhodovať o predsedovi vlády. Volený by mohol byť na päť rokov maximálne,  ale iba dvakrát. V praxi by to znamenalo od roku 2019 ďalších desať rokov pre Recepa Tayyipa Erdogana. Teda do roku 2029 všetka moc Erdoganovi. Čo vlastne v týchto súvislostiach vyčítame Ruskej federácii?

           Dušan D. KERNÝ - Foto: SNN

 



Pridaj komentár