Začiatok rozvratu právneho systému štátu?          

thumbnail

V atmosfére hystérie, nátlaku a prispôsobovania ústavy individuálnemu aktu. Zápas o zrušenie Mečiarových amnestií sa skončil po týždňoch hystérie, vydierania, psychologického nátlaku, účelového predostierania a interpretovania faktov a udalostí spred takmer dvadsiatich rokov a neproduktívnych verbálnych bojov. Na pôde parlamentu i v médiách. Ján Budaj sa po čase opäť zviditeľnil a dosiahol s podporou opozície, mimovládnej organizácie Via Iuris a Sorosovej Open society foundations čiastočný politický úspech. Konečný cieľ – vraziť klin medzi Smer, SNS a Most – Híd, sa mu však nepodarilo dosiahnuť napriek tomu, že patrí k uznávaným majstrom dezinformácie a deštrukcie. Podobné uznanie a charakteristiku mu nevyslovili jeho súčasní oponenti, ale niekdajší kolegovia. Jeho kolega  z VPN Juraj Flamik o ňom v denníku N nedávno napísal: „Ján Budaj dezinformuje, konšpiruje a rozkráda našu minulosť...“

Bývalý agent ŠTB s krycím menom Domovník, kovaný revolucionár, zakladateľ a rozvracač niekoľkých politických strán, si opäť našiel svoje miesto na slovenskej politickej scéne. V OĽaNO mu poslanecký post po boku Igora Matoviča naozaj pristane. Jeho výrečnosť „tribúna ľudu“ našla uplatnenie v ťažení proti ústavnému poriadku Slovenskej republiky premenovanom na boj za zrušenie Mečiarových amnestií. 

■ NA HRANE ÚSTAVNOSTI

Je viac ako pravdepodobné, že Budajovi, tak ako predtým Demešovi a Kiskovi, nešlo v prvom rade o spravodlivosť, ale o politický kalkul – postaviť na pranier Roberta Fica za jeho známy postoj k amnestiám, že sú nezrušiteľné. Na vyvolanie hystérie okolo amnestií a tlaku na predsedu vlády sa využili všetky prostriedky masovej propagandy, pre ktoré bol politicky neaktívny Mečiar iba zástupným cieľom. Hlavným, aj keď  skrytým terčom bol Robert Fico. Predseda vlády vedel minimálne od Demešovho a Kiskovho prejavu na pohrebe exprezidenta Kováča, čo sa varí v opozičnom hrnci. Preto po dlhej koalično-opozičnej rozprave dospel k šalamúnskemu riešeniu: vložiť čierneho Petra do rúk nekompletného ústavného súdu, ktorý má rozhodnúť o kontroverznej novele Ústavy SR a kompetenciách parlamentu rušiť Mečiarove amnestie aj individuálne milosti prezidenta. Pre ústavný súd bude prelomenie ústavného práva tvrdým orieškom, lebo sa tu črtá nebezpečný precedens nielen zrušenia konkrétnych amnestií, ale najmä retroaktívneho zrušenia premlčacej lehoty trestných činov.

Je na neuverenie, koľko energie sa venovalo otázkam, ako zrušiť Mečiarove amnestie, pričom sa takmer nehovorilo, čo im predchádzalo a aká hektická bola vtedy politická situácia na Slovensku. Anton Hrnko, poslanec za SNS, ktorý ako jediný z koalície nehlasoval za zrušenie amnestií, povedal: „Prvý, kto použil tajnú službu proti protivníkovi, bol prezident Michal Kováč, ktorý dal sledovať Vladimíra Mečiara tajnou službou. Ale nazvať to zločinným režimom mečiarizmu, ako to urobil prezident Andrej Kiska, je nehoráznosť. Bola taká doba. Netreba to ospravedlňovať, ale vysvetľovať. Ale nazvať to zločinným režimom je nehorázne.“   

ČIE JE TO MASLO?

Kauzu Technopol nevymyslel Mečiar. Okolnosti prípadu sú vo verejnosti aj po dvadsiatich troch rokoch dostatočne známe: Zatykač na Michala Kováča ml. vydal Interpol 11. novembra 1994 za podvod na Technopole so škodou vo výške šesťdesiatdeväť miliónov slovenských korún (2 308 902 USD.) Za tento trestný čin bol už v Nemecku odsúdený P. Krylov, ktorý pred vyšetrovateľmi tvrdil, že iniciátorom spáchania podvodu bol Michal Kováč ml., pretože ho naň navádzal a navrhoval aj spôsob realizácie prostredníctvom firmy Introcommerce. Zatykač na obvineného syna slovenského prezidenta teda vydala mníchovská prokuratúra na základe Krylovovej výpovede. Michal Kováč ml. chcel údajne v kauze vypovedať tiež, ale žiadal, aby nemeckí vyšetrovatelia prišli za ním na Slovensko. Neprišli, lebo vzápätí Michala Kováča ml. násilne odvliekli údajne príslušníci SIS do rakúskeho Hainburgu .

Vyšší krajinský súd vo Viedni rozhodol vo februári 1996, že Michal Kováč ml. nebude vydaný mníchovskej prokuratúre. Po zložení kaucie milión šilingov sa mohol po polročnej väzbe vrátiť na Slovensko. V Nemecku sa však v trestnej veci podvodu na Technopole pokračovalo ďalej; Krajinský súd v Mníchove vyhlásil po Michalovi Kováčovi ml. medzinárodné pátranie s výzvou na jeho zadržanie a vydanie. Keďže sa kauza až priveľmi zamotávala, po rôznych medzinárodných peripetiách sa prezident SR Michal Kováč rozhodol v decembri 1997 udeliť svojmu synovi a jeho komplicom milosť. Trestné stíhanie v kauze Technopol bolo na Slovensku zastavené.

■ ROZHODNUTIE O MILOSTI

„Udeľujem milosť a nariaďujem, aby trestné stíhanie proti nemu (M. Kováčovi ml.) vedené po prvé, pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 258 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 Trestného zákona na tomto skutkovom základe, že Rudolf van den Werf spoločne s Mariánom Kočnerom, Petrom Krylovom a ďalšími nezistenými osobami po predchádzajúcej vzájomnej dohode v decembri 1991 najskôr naplánovali a v čase od 1. februára 1992 do 5. mája 1992 podľa plánu aj realizovali fiktívny dovoz textilných výrobkov z Holandska do ČSFR v celkovej hodnote 2 308 920 USD ku škode akciovej spoločnosti Technopol Bratislava...“

Ďalej (zrejme z vyšetrovacieho spisu) sa cituje, ako sa odohrala podvodná transakcia pomocou falšovaných dokladov cez holandskú firmu Introkomerce Incorporation. Bez zaujímavostí nie je ani odhalenie vyplývajúce z výroku milosti, ako si  „získanú finančnú čiastku z fiktívneho dovozu textilného tovaru potom Rudolf van der Werf rozdelil podľa vopred pripraveného plánu tak, že Peter Krylov si ponechal 400 000 USD, Marián Kočner si ponechal 600 000 USD a Rudolf van der Werf si ponechal 362 340 USD. Zostatok v sume 946 580 USD prevzali v hotovosti ďalšie neznáme osoby“. Môžeme sa len domýšľať, kto boli tie neznáme osoby (podvodníci) a či k nim patril aj Michal Kováč ml. 

■ OMILOSTENÝ PODVOD

Druhá časť milosti sa týka len Mariána Kočnera, ktorý bol prezidentom omilostený pre iný trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného  zákona. Vo výroku milosti sa konštatuje, „že Marián Kočner ako majiteľ firmy Protrend, spol. s r. o., Bratislava v úmysle obohatiť sa v čase od  januára 1992 do októbra 1992 uzavrel 12 hospodárskych zmlúv s a. s. Technopol na dovoz textilných výrobkov z Indie a Číny, na podklade ktorých a. s. Technopol realizoval a dodal pre firmu Protrend, spol. s. r. o., Bratislava v čase od mesiaca marec 1992 do mesiaca máj 1993 textilný tovar v celkovej hodnote 126 048 323 Sk“.

A opäť sa opisuje podvodné konanie Mariána Kočnera – ako žiadosťami o odklade platieb predstieral platobnú neschopnosť firmy Protrend z dôvodu neuhrádzania faktúr svojimi odberateľmi, čím získal čas na postupné odčerpanie získaných finančných prostriedkov od odberateľov formou hotovostných výberov a firmu s nekrytými záväzkami previedol na Tibora Lišku, ktorý  je odvtedy nevedno kde.... Záver rozhodnutia o udelení milosti znie, aby sa v trestnom stíhaní nepokračovalo a bolo zastavené. Podpísaný Michal Kováč, prezident Slovenskej republiky.

Málokde sa spomína, že Michal Kováč st. sa po prevalení kauzy k svojmu synovi nehlásil. O Kováčovi, ktorý figuroval medzi aktérmi podvodu na Technopole, spočiatku tvrdil, že to nie je jeho syn... Zdá sa celkom logické, že otec prezident, aby uchránil svoju povesť i povesť rodiny, urobí aj nemožné. A naozaj! Prezident sa ukáže ako vyškolený machiavellista (účel opäť svätí prostriedky), udelí milosť nielen synovi, ale aj jeho spolupáchateľom, pričom nezodpovedanou otázkou zostane, prečo dostal milosť Marián Kočner aj za iný trestný čin, ktorý nesúvisel so spomínanou kauzou, v ktorej figuroval prezidentov syn?

M. Vaľo, bývalý prokurátor.

O tejto milosti (udelenej navyše) v televízii TA3 bývalý generálny prokurátor Michal Vaľo na základe tvrdení vtedajších médií uviedol, že to údajne malo byť výmenou za sľub, že osoby podozrivé z podvodu na Technopole  „podpíšu vyhlásenie alebo budú pred nemeckými orgánmi vypovedať, že jeho syn (Kováčov) sa na podvode nezúčastnil“. Podľa neho „k tomu prispel videozáznam odvysielaný v roku 1996 televíziou VTV, kde hlas podobný Kočnerovmu odovzdával odkaz matke Krylova, že prezident jej synovi milosť neudelí, ak nepodpíše priznanie, že ho isté orgány Slovenskej republiky nahovorili, aby ako spolupáchateľa uviedol Michala Kováča mladšieho“. Znie to opäť logicky. Na udelenie druhej milosti Kočnerovi sa len ťažko dá nájsť iné vysvetlenie. Mal by to byť pádny dôvod, pre ktorý by sa mali zrušiť skôr amnestie udelené Kočnerovi..„Za daných okolností,“ hovorí Vaľo, „je prípadné zrušenie rozhodnutia o udelení milosti Michalovi Kováčovi mladšiemu skôr morálnym hazardom ako prejavom snahy o nápravu neznesiteľných nespravodlivostí.“

■ AMNESTIA Z MARCA ’98

Vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar vydal 3. marca 1998  v zastúpení prezidenta SR rozhodnutie o amnestii, ktorým v článku VI. nariadil, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení M. Kováča mladšieho. O tri mesiace po upozornení právnikov Mečiar pôvodné rozhodnutie pozmenil a nariadil v článku II, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mali byť spáchané v súvislosti s oznámeným zavlečením M. Kováča ml.

Po nástupe pravicovej vlády v roku 1998 sa premiér Mikuláš Dzurinda (tiež v zastúpení prezidenta) pokúsil Mečiarove amnestie zrušiť, ale neuspel. Ústavný súd konštatoval, že prezident má právo udeliť amnestie, nemá však právo akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie o amnestii, ak už bolo zverejnené v Zbierke zákonov.

Od konca roka 1998 bolo v slovenskom parlamente niekoľko pokusov, najmä poslancov za KDH, zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara, ale vždy to boli iba pokusy narážajúce na nepriechodnosť predchádzajúceho verdiktu ústavného súdu. O amnestiách sa vždy hovorilo v etických kategóriách – Mečiarove amnestie v kauze zavlečenia boli označené za nemravné a milosti udelené prezidentom Michalom Kováčom sa hodnotili ako individuálny akt spravodlivosti či akéhosi morálneho odškodnenia, na ktorý má prezident právo.

Kováč mladší sa však dočkal aj reálneho odškodnenia – dostal miesto vedúceho konzulárneho oddelenia na slovenskej ambasáde v Indii spolu s diplomatickou imunitou a neskôr sa stal vedúcim Slovenského ekonomického a kultúrneho úradu v Taipei, v nákupnom raji na Tchajvane. Tu sa však prominentný syn opäť zaplietol do medzinárodného škandálu ako významná figúra v kauze fiktívneho kontraktu, ktorý za jeho prítomnosti  podpísala známa slovenská firma Chirana Group s fantómovou firmou Zodic Light World Technology. Podľa obžaloby mali investori prísť o tridsať miliónov eur, ale Kováč ml. nebol v kauze zmluvnou stranou, preto ostal čistý ako okvetie bielej ľalie, aj keď pri tom asistoval.

■ SPOLITIZOVANÝ PROBLÉM

Prebieha riskantná hra o charakter štátu, a to nie je dobré  a pre nejakú nespravodlivú amnestiu či milosti ani správne. Viacero politológov i právnikov sa zhoduje, že aj keď si parlament vydýchol po vyčerpávajúcich diskusiách na tému amnestie a spravodlivosti, stále nie je na stole konečné riešenie problému. Je dosť možné, že ústavný súd neschváli parlamentnú novelu ústavného zákona, ktorá má viesť k zrušeniu Mečiarových amnestií a Kováčovej milosti. Ak by aj k tomu došlo, nič sa nevyrieši – ešte je tu štrasburský súdny dvor, ktorý sotva ovplyvnia horúce hlavy slovenských politikov. Potrestanie vinníkov je tak či onak po dvadsiatich rokoch iluzórne, nech by už tzv. korunný svedok Oskar Fegyveres povedal v obnovenom vyšetrovaní o prípade zavlečenia Kováča ml. čokoľvek.

Sudca Peter Šamko v stati o amnestiách píše: „Opä­tov­ne je nut­né zdô­raz­niť, že ús­tav­né zá­ko­ny ne­mô­žu slú­žiť parla­men­tu na to, aby pros­tred­níc­tvom nich za­sa­ho­val do kom­pe­ten­cií iných or­gá­nov, res­pek­tí­ve, aby sa pros­tred­níc­tvom ús­tav­ných zá­ko­nov sta­val do po­zí­cie od­vo­la­cie­ho or­gá­nu vo vzťa­hu k pre­zi­den­to­vi či vo vzťa­hu k sú­dom a pod­ľa pot­re­by zru­šo­val či anu­lo­val ich roz­hod­nu­tia.“

Tento skúsený právnik sa domnieva (a nie je sám), že nebezpečenstvo ústavného zákona o zrušení amnestií „spočíva v tom, že vytvára precedens najvyššej právnej sily, precedens, ktorý hovorí o tom, že je možné z politických dôvodov meniť ústavný systém štátu. Pokiaľ je to možné raz, je to možné vždy.“

Tieto jeho slová sú v príkrom rozpore s názorom inžiniera Andreja Kisku, toho času prezidenta Slovenskej republiky, ktorý nabádal parlament, aby zrušil Mečiarove amnestie, pretože je to historická šanca a netreba ju premárniť.

Áno, je tu historická šanca rozvrátiť právny systém štátu! Treba veriť, že ústavný súd, s ktorým Kiska bojuje skoro tri roky, sa neprepožičia na tieto avantúry.

Ľudovít ŠTEVKO - Foto:internet 



Pridaj komentár