Jubilujúci jazykovedec prof. PhDr. Ján KAČALA, DrSc., kriticky o stave materčiny. Profesor PhDr. Ján KAČALA, DrSc. (*1937 Dobšiná), je jazykovedec, akých nemáme veľa, a celá spoločnosť mu vďačí za mnohé, čo urobil. Odbornými znalosťami, pevnými postojmi a schopnosťou vychovávať generácie vo vzťahu k rodnému jazyku a tým aj k národným hodnotám. Bol dlhoročným pracovníkom aj riaditeľom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a vysokoškolským pedagógom. Zaoberá sa výskumom spisovného jazyka, jeho kultúry a dejín, venuje sa výskumu sémantickej syntaxe, lexikológie, jazykovej kultúry a lexikografie. Je autorom samostatných knižných monografií ako povedzme Slovenčina – vec politická?, Kultúrne rozmery jazyka, Úvahy jazykovedca, Slovenčina pri míľnikoch slovenských dejín..., stoviek štúdií v jazykovedných časopisoch a zborníkoch; ako redaktor a spoluautor bol pri vzniku Krátkeho slovníka slovenského jazyka a Pravidiel slovenského pravopisu... Je členom medzinárodných vedeckých spoločností a, zákonite, nositeľom mnohých ocenení, napríklad Radu Ľ. Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti vedy a školstva, osobitne v oblasti jazykovedy.
- Pán profesor, poďme takpovediac bez otáľania k meritu – dovolím si to povedať, ak sa mýlim, opravte ma – vášho života. Určite pracovného, teda k slovenčine. K (ná)rodnému jazyku, ktorý je jedným z reálnych pilierov národa a stal sa aj jedným z pilierov vášho pôsobenia. Skúste si zaspomínať, kde sa azda najviac „korenil“ váš vzťah k slovenčine a kde a ako ďalej košatel.
S pribúdajúcim vekom som čoraz väčšmi presvedčený o tom, že pri mojej jazykovednej ceste šlo a ide o akési predurčenie, pričom ostatné životné okolnosti boli tomuto predurčeniu iba viac alebo menej nápomocné. Verím, že na to, aby sa človek celoživotne venoval vedeckému výskumu národného jazyka a organizovanému rozširovaniu poznatkov o ňom v spoločenstve blížnych, musí sa taký už narodiť. To, že som sa narodil v učiteľskej rodine, kde bol bežný kontakt s knihami, ako sú slovenské ľudové rozprávky, staré grécke báje alebo aj literárne diela od autorov tvoriacich svoje práce v medzivojnovom období, ale konkrétne aj Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931, to všetko iba pomáhalo utužiť môj vzťah k literatúre a k jazyku. Medzi tieto vonkajšie podmienky by som zahrnul aj to, že prostredie, v ktorom som vyrastal, bolo viacrečové, moji rodičia okrem slovenčiny aktívne používali miestne nemecké nárečie aj spisovnú nemčinu a maďarčinu. Nemecké nárečie môjho rodného mesta Dobšiná sme ovládali a v rodinnej komunikácii používali aj my deti, no základným dorozumievacím prostriedkom stále bola slovenčina. Prostredníctvom čítania literatúry som si prakticky osvojil pravopis, takže som sa napríklad nemusel osobitne učiť tzv. vybraté slová, v ktorých koreni sa píše litera ypsilon. Za „znalca“ pravopisu a za dobrého štylistu som tak platil aj medzi spolužiakmi na meštianskej škole. Za osobnosť, ktorá vedome ovplyvnila môj budúci profesionálny život, pokladám svojho gymnaziálneho profesora Emanuela Dolinku, ktorý mal aj doktorát z filozofie a vo mne videl študenta, ktorý má filologické nadanie a môže sa v ňom zdokonaľovať. Rád spomínam aj na svojich vysokoškolských učiteľov najmä z oblasti slovenského jazyka, ktorí svojou vedeckou, pedagogickou aj ľudskou autoritou zapôsobili na mňa natrvalo a otvárali, aj otvorili mi brány vedy a jazykovedy. Úvod do štúdia jazyka a úvod do slavistiky nám ako vtedy mladý asistent prednášal profesor Šimon Ondruš, hláskoslovie, historickú gramatiku a dialektológiu profesor Jozef Štolc, slovenskú morfológiu a štylistiku profesor Eugen Jóna, lexikológiu profesor Ján Horecký, staroslovenčinu prednášal profesor Ján Stanislav a slovenskú syntax profesor Jozef Ružička. Priam hviezdna zostava odborníkov, pedagógov aj osobností, ktoré na svojich poslucháčov pôsobili nielen svojimi odbornými poznatkami, prístupom k riešeniu jazykových otázok, ale aj ľudskými postojmi a zreteľne prejavovanou úctou aj láskou k slovenskému jazyku. Dožičím každému mladému adeptovi vedy takých odborne aj osobnostne zdatných bádateľov a pedagógov, akých som zažil sám.
- Zaoberáte sa výskumom spisovného jazyka, jeho kultúry a dejín, venujete sa výskumu sémantickej syntaxe, lexikológii, jazykovej kultúre a lexikografii. Pre laika bez odbornejšieho vzdelania to možno znie až nezrozumiteľne. Poďme spomenuté aspoň anotačne vysvetliť...
Mojím základným odborom bola syntax (skladba) slovenského jazyka ako syntetizujúca jazykovedná disciplína, ako aj všeobecná syntax. Sémantická syntax ako dnes stále profilová oblasť syntaxe sa v jazykovede rozšírila najmä v prvých desaťročiach druhej polovice 20. storočia. Slovenská jazykoveda zachytila tento silný prúd v jazykovede svojou vlastnou teoretickou platformou, ktorá je známa ako intencia, čiže zameranie slovesného deja, a jej pramene siahajú až k tvorcovi súčasnej spisovnej slovenčiny Ľudovítovi Štúrovi. Sémantická syntax kladie podstatný dôraz na sémantiku, čiže význam lexikálnych jednotiek utvárajúcich vetu. S tým bezprostredne súvisí aj môj záujem o lexikológiu, teda náuku o slovnej zásobe jazyka. Ako pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV som ako vedúci projektu dostal vzácnu príležitosť priamo prenášať lexikologické, ale aj iné jazykovedné poznatky do tvorby výkladového slovníka. Je ním vôbec prvý jednozväzkový slovník slovenčiny, ktorý je známy ako Krátky slovník slovenského jazyka, a jeho prvé vydanie vyšlo roku 1987 (nateraz posledné, štvrté vydanie v roku 2003). Platí zároveň ako kodifikačná príručka v oblasti slovnej zásoby súčasnej spisovnej slovenčiny. Oblasť spisovného jazyka, jeho dejín a kultúry spisovnej slovenčiny, ktorú spomínate, značí v podstate teoretické zovšeobecnenie, ale najmä praktické vyústenie výsledkov celého jazykovedného bádania v okruhu slovenského národného jazyka do širokej spoločenskej praxe.
- Vaša vedecká činnosť je zameraná na gramatický systém súčasného spisovného slovenského jazyka. Čo znamená pre každodennú jazykovú prax?
Gramatický systém jazyka predstavuje – obrazne povedané – akúsi nosnú konštrukciu celého systému jazyka aj jeho fungovania v reči; systém chápeme ako vysoko organizovanú sústavu tvarov slov a ich konštrukcií slúžiacich na používanie jazykového systému v každodennej dorozumievacej praxi. Fenomén systému sa teda nedá oddeliť od jeho praktického používania v reči; jedno bez druhého nejestvuje. Praktické používanie jazykového systému predpokladá, že používatelia tento systém ovládajú, že vedia s ním cieľavedome narábať pri plnení dorozumievacej a iných funkcií jazyka, že sa v ovládaní celého jazykového systému stále zdokonaľujú tým, že ho neprestajne študujú a že svoje poznanie si bez prestania prehlbujú aj živým kontaktom s kultivovanou jazykovou praxou, osobitne s dobrými autormi literárnych diel, ktorí platia ako jazykové osobnosti a všeobecne uznávané jazykové vzory. Pre každodennú jazykovú prax je dôležité, že gramatická sústava jazyka je systémovo usporiadaná a ustálená, mení sa teda iba veľmi pomaly, takže používateľom poskytuje istotu, že keď si (spravidla materinský) jazyk raz osvoja (a to sa dosahuje už v detskom veku), vystačia si tak na celý život.
- Jazyk je živý organizmus, často reflektuje spoločenské, ba aj politické zmeny. Flagrantne ste citlivú otázku rozobrali vo svojej knihe Slovenčina vec politická...
Bytostným atribútom jazyka je nielen jeho stabilita, ale aj neprestajný vývin. Keď sú tieto dve vlastnosti v rovnováhe, môžeme hovoriť o optimálnom či vyrovnanom stave daného jazyka. Pravdaže, v jazyku sa nemenia všetky jeho súčasti rovnako. Sú také súčasti, ako napríklad spomínaný gramatický systém, sémantický systém alebo hlásková stavba, ktoré sa menia iba veľmi pomaly. Tieto súčasti tvoria najhlbšiu podstatu jazyka, bez nich by jazyk nebol taký, aký je. Na druhej strane je tu slovná zásoba, ktorá zo svojej podstaty musí pohotovo reagovať na spoločenský vývin a ponúknuť nový vhodný výraz na pomenovanie nového javu. Pravdaže, aj slovná zásoba má zodpovedať požiadavke pružnej stability a vyváženosti. Rešpektovanie týchto požiadaviek v jazykovo-kultúrnej práci má predísť tomu, aby sa do jazyka mechanicky preberali zbytočné cudzie slová a aby nové vrstvy slovnej zásoby spôsobili, že verejné jazykové prejavy sa pre väčšinu používateľov spisovného jazyka stanú nezrozumiteľné. Tvorenie nových slov a preberanie slov z iných jazykov nemá narúšať spojenie spisovného jazyka s jeho celonárodným základom.
- Za ostatné desaťročia slovenčina prechádza nielen zmenami, ale priam ťažkými skúškami. Médiá vždy zohrávali významnú rolu v jazykovej kultúre národa. Dlhodobá prax ukazuje, že tu niečo, eufemisticky povedané, škrípe. A týka sa to nielen súkromných médií, ale, žiaľ, aj verejnoprávnej RTVS. Čo s tým?
V súčasnosti sme svedkami výrazných spoločenských zmien a pohybov s nečakanými výsledkami a ich súčasťou sú početné negatívne javy. Na dennom programe je zápas o celkovú hodnotovú orientáciu spoločnosti, o naše duchovné hodnoty a dedičstvo, o našu históriu a jej výklad aj o ďalšie smerovanie našej spoločnosti. Zápasí sa aj o jazyk, o jazykovú kultúru, o kodifikáciu spisovného jazyka. Je potrebné konštatovať, že miera zainteresovanosti zodpovedných činiteľov o úroveň používania spisovnej slovenčiny vo verejnom styku nie je taká, ako by to malo zodpovedať úrovni spoločenského a kultúrneho rozvoja a jeho potrebám. Ani také národné kultúrne inštitúcie, ako je RTVS, nezohrávajú v jazykovej výchove obyvateľstva takú úlohu, ako by sa vyžadovalo. Značné podlžnosti tu vykazujú aj príslušné centrálne štátne a iné orgány. Istotne nie je náhoda, že na terajší nepriaznivý stav v komplexnej starostlivosti o úroveň verejného používania spisovnej slovenčiny poukázal aj vrcholný orgán spisovateľskej obce – Kongres slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou v septembri 2016 v Trenčianskych Tepliciach. Iba spoločným úsilím všetkých zainteresovaných ustanovizní aj zodpovedných jednotlivcov možno účinne prispieť k prekonaniu nepriaznivých javov a k cieľavedomému zlepšovaniu stavu.
- Dlhé roky spolupracujete s Maticou slovenskou aj cez časopis Kultúra slova. Ako vnímate úlohy tejto inštitúcie na jazykovej „národa roli dedičnej“ a kde sú perspektívy?
Maticu slovenskú ako jedinečnú celonárodnú inštitúciu Slovákov mám vo veľkej úcte a najmä vo svojich publikáciách z okruhu dejín spisovnej slovenčiny vysoko oceňujem jej zainteresovanosť aj na riešení priam kardinálnych otázok slovenského jazyka. V nedávnej minulosti som podporoval aj projekt vybudovania jazykovedného pracoviska v jej rámci, no ten sa z rozmanitých dôvodov nerealizoval. V súčasnosti oceňujem najmä širokú vydavateľskú činnosť Matice slovenskej vrátane vydávania jazykovedných monografií, ako aj syntetických prác a zborníkov. Osobitné ocenenie si zaslúži priam vzorná starostlivosť vydavateľstva o vysokú úroveň jazykovej stránky matičných publikácií. Tým sa celá Matica slovenská stáva nasledovaniahodným príkladom.
- Rozhovor vedieme v predvečer vášho životného jubilea, ku ktorému vám srdečne gratulujeme, prajeme veľa síl a nám ostatným výsledky vašej dôležitej práce. Aké sú vaše pracovné plány do najbližších mesiacov a rokov?
Za blahoželanie ďakujem; svojej doterajšej pracovnej náplni by som rád zostal verný aj v časoch, ktoré sú ešte pred nami a predo mnou. V súčasnosti už pomaly hľadám vydavateľa rukopisu mojej monografie o spôsoboch vyjadrovania privlastňovacích vzťahov v slovenčine a v „najbližších mesiacoch a rokoch“ sa mienim venovať ďalším zatiaľ nespracovaným otázkam slovenskej syntaxe. Spolu so spolupracovníkmi pripravujem aj nové, rozšírené vydanie široko využívaného Krátkeho slovníka slovenského jazyka. Intenzívne vnímam aj to, že kvalifikovanú bádateľskú odpoveď si vyžadujú i viaceré otázky z okruhu novších dejín spisovnej slovenčiny.
Zhováral sa Igor VÁLEK – Foto: archív J. K., TASR