Dunajka ešte zurčí, ale Jenigarova lúčka vyschla... Pred dvanástimi rokmi som s veľkou úľavou zanechal náročnú novinársku robotu. Jasalo moje telo i duša, lebo bolo jasné, kde sa vracajú. Eufória, že ako dôchodca sa môžem vrátiť do sveta detstva a chlapčenstva – do sveta lesa a prírody – bola veľká. Veď som mohol byť opäť na miestach, kde mi ako desaťročnému chlapcovi orešnice nalietavali nad hlavu a škriekajúc bránili úrodu lieskových orieškov, z ktorých som si chcel natrhať aj ja, alebo kde ma naháňala veľká užovka a zahryzla sa mi do lýtka mysliac si, že som kúsok na prehltnutie. Áno, vrátil som sa tam, kde ma ťahalo srdce, a rozhliadajúc sa okolo pri turistických potulkách v „domácom“ teritóriu – vo východnej časti Slovenského Rudohoria, ale aj inde na Slovensku, mi chýbalo viac lesných studničiek. Z detstva sa pamätám, že aj v chotári našej horskej obce Opátka, pod masívom Kojšovskej hole, ich bolo v každej doline niekoľko. Najmä v letných horúčavách sa pri nich osviežovali pocestní, drevorubači, furmani, lesné robotníčky i pastieri. Vodou zvedenou do dlhých drevených žľabov sa napájali kravy, kone, voly, ovce i lesná zver. Mnohé studničky – oázy osvieženia – však postupne zanikli, zapadalo ich lístie, zarástli burinou, žliabky zhnili, pastviny osireli, tiež zarástli. Zdravú vodu akoby nikomu nebolo treba. Turisti si nesú v plecniaku v termoske čaj, kávu alebo malinovku – vodu zafarbenú chemikáliami. A mladí kráčajú do hôr s batohmi ovešanými veľkými fľašami koly.
■ ČÍRY PRAMIENOK
S mojou „vibramkovou“ kamarátkou sme si hneď na začiatku prvej jari povedali, že nedobrý trend hasenia smädu trochu zmeníme, že aspoň na trasách, kade chodíme najčastejšie, studničky obnovíme a pri výveroch urobíme nové. Odvtedy vždy berieme so sebou ľahkú motyčku a len čo zbadáme vo svahu mokrinu, už kopeme. Verte-neverte, je to úžasný pocit vidieť, ako sa z dreveného žliabka či z plastovej rúrky, ktorú do prameňa osadíme, rinie pramienok iskrivo čistej vody. Ešte úžasnejšie je, keď po krátkom čakaní, kým sa celkom vyčistí, môžeme degustovať jej chuť. A vždy sa nám zdá, že je opäť chutnejšia ako tá predchádzajúca. Takto sme doteraz „oživili“ nemálo lesných prameňov: Košariská, Úboč, Kijara, Opačka, Dyľovka, Jenigarova lúčka, Dunajka, Rumanová a viaceré ďalšie. Na túry teraz chodievame z domu s prázdnymi fľašami, „tankujeme“ až v lese. A vodu si vždy nosíme aj domov. Za ten čas sme sa s našimi studničkami tuho zbratali. Šantivé náhlenie sa iskrivo čistej vody dolu žliabkom do fľaše je vždy prísľubom uhasenia smädu a doma lahodného čaju či kávy. Pramenitá voda nám tiež výrazne zlepšila aj celkové zdravie.
■ PRAMENE HASNÚ...
Našu radosť však celý lanský rok, ale už aj predtým, čoraz mocnejšie obostierala neistota, rástol smútok – viacerým prameňom začala ubúdať výdatnosť, ba jeden – Jenigarova lúčka – celkom vyschol. Usudzujeme, že príčinou, prečo pramene hasnú, môže byť najskôr menej zrážok, ktoré už viac rokov v Slovenskom Rudohorí i na mnohých miestach stredného a východného Slovenska zaznamenávajú hydrológovia i meteorológovia. Pitná voda chýbala vlani v jeseni vo viacerých obciach Horehronia. Studnička prameňa Hrona nad Telgártom tiež mlela z posledného. A rieka Hnilec, vyvierajúca na juhovýchodnej strane Kráľovej hole, tiekla Zadnou dolinou po celý vlaňajší rok ako malý potôčik – žabám po oči. Viac rokov slabnúca výdatnosť spodnej vody vo viacerých oblastiach Slovenska môže byť dôsledkom zhoršujúcej sa ekologickej situácie v strednej Európe. Milióny áut na cestách, tisícky lietadiel vo vzduchu, elektrárne na fosílne palivá i priemyselné fabriky poškodzujú ovzdušie a narúšajú cirkuláciu a kompaktnosť dažďových mrakov. Menej prší, menej sneží, hydrometeorológovia usudzujú, že stredná Európa vysychá...
■ PRAXOU LESNÍKA
Keďže som vyštudoval lesníctvo, problém poklesu výdatnosti studničiek evidujem tiež v lesoch. Lesné porasty aj v okolí našej obce, dlhé roky za socializmu atakované exhalátmi z neďalekých krompašských Kovohút, vyzerajú síce už sviežo zelené, no ešte stále nie sú v prijateľnej zdravotnej kondícii. A tak sú menej odolné voči silným vetrom, námraze i podkôrovému hmyzu. Mnohé stromy sa nedožijú vyššieho veku. Takto preriedený les zachytí korunami stromov menej dažďa a menej ho koreňmi zvedie do podzemia. Veľa dažďa odtečie dolu svahmi s deštrukčným eróznym účinkom. Preto aj úsilie lesníkov ozdraviť horu, čo ako obetavé, nemusí priniesť vždy uspokojivé výsledky. A tým, že v posledných rokoch na Slovensku i v celej strednej Európe menej prší, kruh problémov aj s lesmi sa uzatvára a stáva sa neriešiteľným – samotný nedostatok zrážok a nadmerné letné horúčavy ich výrazne poškodzujú – niekde už hynú celé, najmä južne exponované lesné stráne.
■ CHÚŤKY SUSEDOV
A vo chvíľach, keď sa začíname báť o svoje vysychajúce studničky, nad našou krajinou sa hrčia nové, žiaľ, nie dažďové mrákavy, silnejú úklady uchmatnúť nám poklad z najvzácnejších – našu pitnú vodu. Nie je to pekné, nepáči sa mi to, lebo to chce urobiť náš sused, pokrvný slovanský brat, Poliak. Dobre, že sme hneď v strehu, lebo sme s ním už zažili viaceré sklamania. Spomeňme len príbeh s posypovou soľou v potravinách. Nevídaná chamtivosť – prevŕtať sa popod rieku a potrubím si prisvojiť cudzie. Hoci na základe verdiktu európskeho súdu... Nasilu. Och, kde kráčaš, človek? Asi do temného kúta izbice zla odieť si kabanicu zvlčilosti a zopnúť si ju opaskom sebectva: tú vodu zo susedstva musím mať!
Teraz nám prichodí tŕpnuť, aký ortieľ nad našou vodou v Štrasburgu vynesú. Lebo na malého a slabého si zavše kdekto dovolí. S mojou spoločníčkou na našich túrach k prameňom sa napriek všetkému nijakovsky nechystáme padnúť na dno beznádeje. Lebo ešte pri viacerých našich studničkách žblnkot vody ďaleko prehlušuje vzdialené tóny hudobnej skladby Ravelovho Bolera, symbolizujúcej umieranie. Naberáme do fliaš živej, zdravej pramenitej vody a nosíme ju domov. A prísľubom sú aj výdatnejšie zrážky v priebehu uplynulých dní. Bárs by aspoň o niečo znížili viacročný výrazný vlahový deficit v našej krajine.
Text a foto: Ladislav MALÁK