Belo KAPOLKA - Život prežil s nebesami na dosah

thumbnail

Pred dvadsiatimi rokmi odišiel na posledný výstup Belo Kapolka

Život prežil s nebesami na dosah

Ján ČOMAJ – Foto: archív rodiny B. Kapolku

Kapolkov syn Martin, dnes už sám v rokoch, sa ako chlapec často prepletá v otcovej literárnej tvorbe – nájdete ho so psom Bakom v knihe Mesiac nad Prostredným hrotom, v poviedkach, aj v televíznom seriáli Chlapec a pes – tam dokonca ako hlavnú postavu. Martin s otcom lyžoval, liezol, nosil na chaty, chatárčil a zdedil po ňom aj schopnosť vyjadriť sa tak, že to čitateľa zaujme. Keď došlo k tej tragédii, poslal nám do redakcie spomienku – akoby list už nežijúcemu otcovi. Vyberiem z nej pár viet...

Raz večer u nás zazvonil telefón. Volal si mi.

– Ahoj, Martin. Máš na prázdniny nejaký plán?

– Ahoj, oci. Ešte nie. O čo ide?

– Začíname s prestavbou chaty. Príď na brigádu.

– Pravdupovediac, veľmi sa mi nechce.

– Len príď. Spevnieš. Nebudeš ľutovať.

O týždeň sme vyrazili do kráľovstva kamzíkov a svišťov. Privítalo nás stavenisko. Napili sme sa čaju, najedli, pozreli stavbu, dali do práce a ani sme sa nenazdali, bol večer. Ja som si ustatý ľahol, ty si si sadol nad papiere a dlho do noci pracoval. Po raňajkách som sa ťa pýtal, čo budeme robiť. Lámať kameň, povedal si. Prines vŕtačku. Priznal som sa, že ju nemôžem zdvihnúť, že je ťažká. Budeš musieť cvičiť, kamarát, povedal si a šiel si po ňu. Ja som nosil vedro s klinmi a veľké kladivo. Celý deň sme vŕtali, rozbíjali okolitú žulu na kusy, ktoré sme nosili k chate. Večer si sa ma pri stole spýtal, prečo nejem, veď musím byť hladný. A ja som sa ti priznal, že nevládzem v rukách udržať príbor. Na druhý deň si ma dal teda k miešačke. Ako som do nej nahadzoval, sledoval som ťa. Celý deň si behal s tou vŕtačkou, načínal balvany, mlátil kladivom do železných klinov... Ako si mohol vydržať toľkú drinu? A v noci si ešte sadnúť nad papiere...? Dni bežali a práca sa mi začala páčiť. Mal si pravdu, otec. Až neskôr som pochopil tvoje slová: „Tu každú chvíľu zo seba musíš vydávať všetko a nesmie ti prísť zaťažko nijaká práca. Pamätaj si, čo robíš vysoko v horách, pod všetko sa podpisuješ.“

Bol si tvrdší ako tí najtvrdší.

Pomaly sa rozvidnieva a ja ešte vždy vyzerám z okna nášho bytu do Malej Studenej doliny, na miesta, kadiaľ kráčal a kde pracoval môj otec.

BELOVA MLADOSŤ

Tragika mu bola kdesi vpísaná. Narodil sa medzi Inoveckým a Tríbečským pohorím v dedine Hostie a vyrastal s tromi staršími sestrami v šťastnej rodinke. Mal tri roky, keď sa mu otec, mladý učiteľ, divadelný ochotník, ovocinár, včelár, organista v kostole, duša dediny, zabil na motorke. Domček, v ktorom žili, mala obec pre organistu – a hoci Belova mamička prevzala po manželovi vedenie miestnej školy, nový organista ich z domu vytlačil.

Belo Kapolka_650x400
Na Zbojníckej chate trávil najviac svojho času.

Náhradný bytík bol pre mamu a štyri deti malý, navyše pani Kapolková sa nedokázala zmieriť so smrťou manžela, tak prišla na pomoc babka – mala v Podolínci veľký dom, žila sama, presvedčila ju, aby jej aspoň najmenšieho dala načas do opatery. Naveľa pristala – a keď prišla o dva týždne na prvú návštevu, babka zbadala, že je zle. Mladá žena bola v  depresii, zmietali ňou stavy úzkosti, musela do nemocnie. Tam zistili, že okrem duševnej poruchy má aj tuberkulózu. Ešte v ten rok, rovno na Vianoce, zomrela.

V krásnej knihe malých memoárov Belových sestier, tatranských priateľov, manželky Violy a syna Martina, aj Kapolkových vlastných esejí a spomienkových úvah, ktorú pripravili po Belovej smrti jeho priatelia Drahoslav Machala a Dušan Mikolaj a nazvali ju Kapolkovchodník, táto pasáž jeho života doslova zviera srdce. Jolka, Terka, Gitka a Belo, štyri drobné siroty, mali vo všetkej tej hrôze veľké šťastie – babičku, ktorá sa im usilovala nahradiť chýbajúcich rodičov, koľko len vládala.

SLOVENSKÉ DUŠE

Aj keď vyrastali vo veľmi skromných podmienkach, boli to bystré a vydarené deti, výborní študenti a stali sa z nich skvelí ľudia.

V jeden eseji Belo Kapolka po rokoch píše: Rodný kraj sa v človeku neozve len tak sám od seba. Bez našej aktivity sa v nás neozve ani len svedomie. Čo my dávame domovine, to nám ona vracia tak, že nás miesi na SVOJ obraz. Naučil som sa mať rád našu krajinu. Navyše vybral som si v nej také prostredie, ktoré nie je zhovievavé k slabostiam. V ňom sa za nikoho neskryjem. V ňom sa slabí, ak vydržia, stávajú silnými. Je rozčarovaním pre tých, ktorí klamú sami seba. Takí ľudia sa zvyčajne stávajú neistými a bezohľadnými, lebo nevedia bojovať primeranými zbraňami so sebou ani s ostatnými. Som rád, že som v tomto prostredí vydržal, že v ňom žijem a píšem doteraz. Nikdy som ho neprikrášľoval, ani nerátal s jeho romantikou, hoci by som v tom nevidel nič hanlivé. Jednoducho cítil by som sa zle, keby som zneužíval literatúru na to, aby som urobil svoj život zaujímavejším.

V takejto úprimnej molovej tónine komponuje Kapolka svoje eseje a rovnako citlivo a úprimne sa vyjadruje aj vo svojich prózach. Tak píše o horách. O atmosfére samoty v búrlivých nociach medzi mrakmi a zemou. O svojej potrebe prieť sa, brúsiť svoj názor v polemike s niekým, komu verí. O priateľoch, ktorí za ním roky chodievali sem do ticha, kde sa dá tak neuveriteľne sviežo myslieť a zhovárať. Takými boli Milan Hamada, Dušan Kužel, Vojto Kondrót, Paľo Rajtar, sestra Terka, Ivan Sulík, Blanka Poliaková, synovia Martin a Peter...

Jeho básnická iskra sa prejavovala aj vo vzťahu k výtvarnému umeniu, neraz dal za obrázok, ktorý ho oslovil, aj posledný groš. Raz si prenajal priestory vo veľkej drevenej vile Flóra a pripravil tam výstavu podľa svojho gusta. Bol spisovateľ, dokonca získal cenu Ivana Krasku. Bol publicista, ktorý máločo a málokedy núkal do novín, zato slušné redakcie si uňho radi objednávali. Najviac však bol chatár. To bol jeho živel. Tam robil do úmoru. Téryho chatu roky zveľaďoval, ešte aj rok pred dôchodkom, akoby tam mal chatáriť naveky. Nevedel inak.

PÁN NOSIČ

Po maturite ho prijali na Vojenskú technickú akadémiu v Brne. Nemal problémy so skúškami. Aj tak tam nevydržal. Netušil, že je tam horší dril, ako slúžiť prezenčnú službu v nejakom útvare. A to pre mládenca, ktorý už lozil v Tatrách, lyžoval, miloval prírodu a voľnosť, bolo čosi ukrutné. Zutekal z toho sveta – a povedal si, kým nastúpi do inej školy, zarobí si ako nosič. Nadrel sa ako mulica. Nosil na Téryho chatu. Potom na Rysy. Na najvyššie položenú chatu, kam viedol najdlhší chodník. Tam sa stal pred vyše päťdesiatimi rokmi aj prvý raz chatárom a na školu razom zabudol. Odtiaľ prešiel na Zbojnícku chatu do Veľkej Studenej doliny. A potom roky chatárčil na Térynke – tam, kde ako dvadsaťročný začínal ako nosič.

Michal Legútky, jeden z najstarších tatranských chatárov, si na to spomína: „V rokoch 1954 – 1963 pracovali na Téryho chate ako nosiči Jano Kic, Valerián Karoušek, Bohuš Nejedlo, Belo Kapolka, Maťo Janek a ešte pár ďalších. Nikdy to nebola ľahká práca a v tom čase nebola ani spravodlivo zaplatená. Zárobky profesionálnych nosičov však začali prevyšovať zárobok riaditeľa, a tak dochádzalo k stálemu znižovaniu taríf za vynesený kilogram. To malo za následok nedostatok dobrých nosičov a ničenie ich zdravia zvyšovaním hmotnosti nákladu. Keď Belo Kapolka nastúpil za chatára na Térynku, bol služobne najstarší chatár v Tatrách. Do toho osudného dňa bol chatárom vyše tridsaťpäť rokov!“

SLOVÁ MANŽELKY VIOLY

Hovorieval, že nosič je kráľovské zamestnanie. Vynáška v zime, v čerstvom snehu vie potrápiť, lenže v dobrom počasí je to krásne zamestnanie. Mohol sa zhovárať sám so sebou. Obzerať sa dokola, ak mal problém, mohol si ho premyslieť. Chodieval rýchlo, ak išli dvaja, diskutoval, rozhadzoval rukami. Ľudia, ktorí ho nepoznali, mohli byť z neho poriadne vyjašení...!

V Belovom živote akoby nejestvovalo detstvo. Hovorieval o ňom veľmi málo. A rovnako nikdy neexistovala staroba. S počudovaním sa spytoval, prečo sa ľudia zhovárajú o dôchodku, veď je to strašne ďaleko... Až keď si na lyžiach natrhol šľachu, uvedomil si, že čas predsa len ubieha a aj on sa blíži k penzii... Našťastie do toho prišla Detská lyžiarska škola na Hrebienku. Učil deti lyžovať. Zistil, že je to príjemná a užitočná práca. Robil ju s ľahkosťou. Dieťa je veľmi bystrý pozorovateľ a dá sa s ním nadviazať dôverný kontakt. Belo si uvedomil, koľko mu tieto slovenské deti dávajú podnetov na uvažovanie. Vtedy prijal vidinu, že v šesťdesiatke možno skončí robotu v chate... do šesťdesiatky mu chýbal rok a on už sa pripravoval na novú úlohu.

ČIERNY DEŇ

Osemnásty apríl 1994. Dvadsať rokov a voľačo k tomu. Podvečer sa v Smokovci stretol so svojím najobľúbenejším diskutérom z nočných polemík, s horským vodcom a dlhoročným záchranárom Paľom Rajtarom. Ten ho pozval do Grandu na kávu a kus reči. Belo odmietol. Išiel práve z posilňovne, dobre by mu padlo sadnúť si, ale chcel ešte do tmy vyviezť tovar, čo mal v aute, do skladu na Hrebienku, aby ho od rána mohli nosiči vynášať hore.

Len nedávno ho kamaráti upozorňovali, že by si mal dávať pozor, keď ide z chaty dolu – aj s tržbou. Všelijakí ľudia sa tu dnes mocú. A Belo priateľom ukázal, že má za opaskom devinu, riadne povolenú, bez toho by už dnes nemohol byť na chate sám...

Vyviezol tovar na Hrebienok, za chatou, ktorá bola v prestavbe, mal malý sklad. Vyložil ťažké škatule a šiel späť do auta. Ako si sadol, zbraň sa nejako vzpriečila. Chcel ju asi posunúť, zrejme vtedy ju nevdojak odistil. A keď si sadol, vystrelila. Do tepny v slabinách.

Pribehol strážnik zo stavby. Preložil Bela na vedľajšie sedadlo a kričal: tlač si to, tlač! Nevedel zaradiť na Belovej lade spiatočku. Mordoval sa s tým hodnú chvíľu, potom sa hnal autom dolu serpentínami na polikliniku... Kým ta došli, Belo vykrvácal.

Zostali po ňom už len krásne knižky Kanadské smreky, Strecha, Chodníky bez značiek, Sivá hmla kryje sýteho sysľa, Mesiac nad Prostredným hrotom, úvahy, eseje, dvaja synovia, milujúca žena a chodník, ktorý pomenovali jeho menom.