Zostáva verný dejinám a rodnému kraju

thumbnail

S jubilujúcim spisovateľom Mirom PIUSOM o tom, čo ho ľudsky i literárne poznačilo. Spisovateľ, historik a básnik Miroslav PIUS 16. februára oslávil životné jubileum – sedemdesiatpäť rokov. Za komunizmu založil ilegálnu skupinu historikov, ktorí videli slovenské dejiny ináč, ako si to prial režim. Po intervencii vojsk Varšavskej zmluvy sa ocitol medzi nežiaducimi autormi. Po prevrate v novembri 1989 sa nedal na politickú dráhu, na akú mal morálne právo, ale pokračoval ako historik a spisovateľ. Jeho svedectvom sú knižky pre deti, diela z oblasti beletrie, literatúry faktu a eseje.

  • Ktoré roky ťa poznačili najviac?

Určite to bolo obdobie šesťdesiatych rokov minulého storočia. Jeho idey a sociálno-politické názory sme doteraz dostatočne nespracovali. To sa, bohužiaľ, netýka len slovenských vysokoškolákov, ale najmä historikov. Roky 1968 – 1969 považujem za najvýznamnejšie v našich novodobých dejinách. Niečo naznačil knižný dokument Mikuláša Šoóša Roky nádeje  1968 – 1969. Študentské politické aktivity. V roku 1963 sme sa ako vysokoškoláci po prvý raz verejne stretli na Devíne. Oslávili sme výstup štúrovcov na toto miesto. Tu sme si zaspievali Kuzmányho hymnus Kto za pravdu horí. Tým, čo nepoznali slová tejto prekrásnej hymnickej piesne, som rozdal texty. V roku 1965 sme spolu s kolegom Jánom Trubanom na FF UK založili historický krúžok, ktorý oživoval rodiace sa slovenské emancipačné hnutie. Rozmýšľali sme o vyváženom štátoprávnom, federatívnom usporiadaní vtedajšej ČSSR.

  • Aký bol program vašich stretnutí?

Na besedy sme pozývali  Romana Kaliského, Ladislava Mňačka, Mieroslava Hyska, Pavla Števčeka, Dalibora Krnu... Oni ovplyvňovali moje myslenie. Boli to významné osobnosti, na ktoré dnes bohapusto zabúdame. Vyrastal som na článkoch v Kultúrnom živote, ktoré formovali moje myslenie.

  • V roku 1965 si sa dostal do konfliktu s neskorším veľkým inkvizítorom Ľudovítom Pezlárom. Kto ti vtedy pomohol?

V roku 1965 nám po dlhom čase povolili Študentský karneval bratislavských vysokoškolákov. Chceli sme zosmiešniť nepriateľa Slovákov, generálneho tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky Antonína Novotného. Vyrobili sme transparent s nápisom: „Soudruzi, udělejte si karneval,  ja vám věřím.“ Tieto jeho slová deň pred karnevalom uverejnil denník  Mladá fronta. Transparent sme niesli za živým oslom, ktorého si kolegovia telocvikári požičali v bratislavskej ZOO. Odrazu sa pri nás objavili čudní ľudkovia. Dôrazne nás napomínali, aby sme transparent odložili. Neurobili sme to. Nejaký čas sme ho chránili, ale neskôr nám ho vytrhli z rúk a bolo zle-nedobre. Na koberec si ma zavolal prodekan Ľudovít Pezlár (neskorší normalizačný tajomník ÚV KSS). Oznámil mi, že vyletím zo štúdia. Bol som v treťom ročníku. Nuž, nebolo mi všetko jedno. Utrápený som sa posťažoval vedúcemu katedry histórie profesorovi Milošovi Gosiorovskému. Predtým som do jeho kabinetu tajne chodieval spolu s ďalšími proslovensky orientovanými študentmi. Vedeli sme, že na ÚV KSS odovzdal svoj projekt federatívneho usporiadania štátu. O tomto fakte sa dnes vôbec nehovorí. Gosiorovský upadol do nemilosti. Zakázali mu prednášať. Potešilo ho, keď sme mu vyjadrili solidaritu. Teraz mi kompliment vrátil. Na ÚV KSS mal ešte kontakty, cez ktoré dosiahol, že ma rozzúrený Pezlár nedokázal vyhodiť z školy. Obišlo sa to prísnym napomenutím...

  • Mal si aj kontakty s Miroslavom Válkom...

Spolu s inými začínajúcimi básnikmi som uverejňoval svoje verše v mesačníku Mladá tvorba. Stretávali sme sa v redakcii na Štefánikovej ulici. V roku 1963 tu vyšiel manifest básnickej skupiny Osamelí bežci, krátko po ňom zverejnili manifest básnickej skupiny Pokrvní alebo aj Univerzitní básnici. Jeho autorom som bol ja. Organizovali sme večerné čítania poézie vysokoškolákom v Bratislave i mimo nej. Boli to prekrásne časy. Raz sme pozvali básnika Mira Válka. Mal za sebou viacero úspešných zbierok poézie. Jeho poézia nás fascinovala. Pozorne si vypočul všetko, čo sme mu prečítali. Potom sme trochu popíjali. Válek sa ku mne naklonil a potichu mi povedal: „Miro, voláš sa tak ako ja, prečo už nemáš debut?“ Zaskočil ma. Na také čosi som sa necítil, ale nedalo mi, zhrýzalo ma to vo dne v noci, kým mi v Smene nevydali knižku poézie s názvom Pyrománia.

  • Písal si aj pre študentský časopis ECHO.

Na jar v roku 1968 pred ukončením štúdia som tam uverejnil niekoľko článkov. Ani obsah časopisu ECHO, ktorý vychádzal krátko, historici neanalyzovali a verejnosť o ňom nevie skoro nič. Z mojich článkov boli najbojovnejšie dva: Kto chce zničiť Kartágo a  Bohovia sa nedelia o moc. Odcitujem len myšlienku z druhého: „Za najzákladnejší nedostatok súčasného vývoja považujem to, že komunisti nepochopili nutnosť opozície, ktorá by sa spolu s nimi delila o moc.“

  • Po promócii si nastúpil do bratislavského rozhlasu ako literárny redaktor. Potom prišiel august 1968...

Videl som na ulici tanky.  Myslel som si, že sa mi sníva alebo nakrúcajú vojnový film. Bol to obrovský šok. Robil som literárneho redaktora v rozhlase. Bezradne sme postávali pred vchodom na Zochovej ulici, ktorý strážili ruskí vojaci. Pozbieral som odvahu. Vojakovi som ukázal služobný preukaz. Na prekvapenie ustúpil. Zúfalo som hľadal štátnu vlajku. Chcel som ju vyniesť von a povzbudiť  ľudí, čo stáli pred vchodom a čakali, že k nim niekto prehovorí, dodá im nádej a sníme z nich strach, ktorý mali v očiach i v tvárach... Boli plní strachu. Napokon som vlajku našiel. Ako nevestu som ju v náručí vyniesol von. Dav zajasal. Cítil som, že strach opadol. Stál tam Domino Tatarka. Vyzvali sme ho, aby prehovoril. Hovoril o obci Božej a o krutosti, ktorá príde. Po ňom hovorili aj kolegovia, redaktori z rozhlasu. Na druhý deň som zbieral letáky a nosil ich do ilegálneho vysielania. Hlásateľ Andrej Nemčok ich s kolegami čítal na mikrofón. Keď som na treťom poschodí filozofickej fakulty rozmnožoval letáky, ruskí vojaci zastrelili Danku Košanovú. Videl som, ako ju odváža sanitka a na zemi bola kaluž jej mladej krvi...

  • Spomínaš si na stretnutie s eštebákmi?
Miro PIUS

Bolo to na jar v roku 1969. Predvolali ma na výsluch na Račiansku. Opakovane sa spytovali: „Ste členom tajnej ozbrojenej skupiny na FF UK?“ Bola to somarina. Za normálnych okolností by som sa zasmial. Žiadna taká skupina neexistovala. Vyhrážali sa, chceli mi nahnať strach. Boli skalopevne presvedčení, že tú skupinu vediem. Po troch hodinách  vyšetrovateľ naďatľoval na stroji zápis. Keď mi ho dal prečítať, škodoradostne som mu navrhol: „Máte tu veľa pravopisných chýb. Opravím vám ich.“ Myslel som si, že ma zabije. Viac ma už na Račiansku nepozvali.

  • S vedúcim tajomníkom ÚV KSS a neskôr prezidentom Gustávom Husákom si tiež korešpondoval. Aká bola jeho reakcia?

Boli to dva listy. Prvý som napísal na sklonku roku 1969, keď bol prvým tajomníkom ÚV KSS a podrazil ľudí, čo mu pomáhali, keď ho prepustili z väzenia, do ktorého ho strčili jeho vlastní. Zaútočil na Pavla Števčeka, Romana Kaliského, Ľudovíta Zvaru a Jozefa Gracu. Oboril sa na študentov, čo pripravili v aule univerzity pietnu spomienku na Jána Palacha. Druhý list som mu poslal v roku 1976. Žiadal som ho o umožnenie odchodu do exilu, pretože vo svojej vlasti nedokážem žiť. Po druhom liste nariadil pracovníkom ÚV KSS, aby ma prijali a vypočuli. A tak sa aj stalo, ale bolo to na nič...

  • Viedol si život samizdatového autora. Čo ho charakterizovalo?

Samizdat pod názvom Ťarcha a milosť som rozmnožil v roku 1976 na rotaprintovej mašinke tajne. Sto kusov som rozposlal ľuďom, o ktorých som predpokladal, že s tým nebudú utekať na ŠTB... Aký bol život samizdatového autora? Stačí pár faktov. V roku 1970 mi napísali z redakcie Mladej tvorby: „Vážený pán Pius, vraciame vám príspevok, ktorý sme, žiaľ, nemohli uverejniť.“ Z Matice slovenskej zase: „Prijali sme vašu ponuku a pozvali sme vás  na tohoročný večer pri Vajanskom. Žiaľ, po konzultácii so ZSS naše pozvanie odvolávame.“ Odmietnutia sa len tak hrnuli. Ešte horšie to bolo s prácou. Ak som chcel žiť, musel som niekde pracovať. Z rozhlasu ma vyhodili, rovnako z každej práce, keď sa dozvedeli, čo som v roku 1968 robil. V divadielku U Rolanda som rozkladal na predstavenia stoličky, robil som v Dimitrovke, najčastejšie som pracoval ako brigádnik, vždy len na dobu určitú. Situácia sa zhoršila, keď vyšla kniha Vasila Biľaka Čierne na bielom, kde označil  „echárov“ za „ protisovietske, protistranícke a protisocialistické živly“. Proti tomu nebolo nijakej obrany.

  • Máš kredit človeka, ktorému totalitný režim ublížil. Diskriminoval ťa celých dvadsať rokov. Po roku 1989 si mal morálne právo ísť do politiky. Prečo si sa rozhodol ináč?

Politicky som sa angažoval vo VPN, ale robiť politiku profesionálne, to nie. V roku 1990 ma plne rehabilitovali. Mal som plný šuplík nevydaných rukopisov. Nastal čas, aby uzreli svetlo sveta. Začal som ich triediť a kriticky posudzovať, čo z nich odolalo času. Postupne vychádzalo to, čo  bolo dvadsať rokov zakázané. Bol som hladný a smädný ako autor.

  • Život spisovateľa na dedine aký je?

Ja som „dedinský chlapec“. Vyrástol som na dedine. Vracal som sa do rodného domu. Často spomíname pojmy: dom, domov, doma. Niekde môžeš mať dom, ale nie je to tvoj domov. Domov je tam, kde si doma, kde máš nevysvetliteľný pocit absolútneho pokoja a splynutia s vesmírom. Opravil som starorodičovský dom. V roku 2002 som opustil Bratislavu a vrátil sa domov. Odvtedy tam žijem, rozmýšľam a píšem. Dýcham čistý vzduch, na jar si zájdem do lesa vdychovať omamnú vôňu rozkvitnutých agátov. To sa nedá nahradiť ničím.

  • V ostatnom čase sa venuješ dejinám, prečo?

Dejiny som vyštudoval. Vždy som mal k nim blízko. Keď som prišiel domov, povedal som si, budem robiť literatúru faktu a odkryjem zabudnuté dejiny rodného Požitavia a Pohronia. Do povedomia rodákov som vrátil bitku s Turkami na Veľkovozokanskom poli z roku 1652, pukanskú keramiku, najstaršie kostoly na Požitaví a Pohroní, mohyly z doby bronzovej, našu Nemčiniansku Venušu, archeologické artefakty požitavských dedín, ktoré by ostali navždy zabudnuté.

  • Tvoj život bol spojený s Maticou slovenskou. Platí to aj dnes?

V Zlatých Moravciach sme obnovili Miestny odbor Matice slovenskej a z mojej iniciatívy založili historický odbor. Sme v ňom viacerí, čo sa zaoberáme regionálnou históriou. Za totality sa jej nevenovala skoro nijaká pozornosť. Európa nemôže smerovať ku globalizácii, ale naopak: k zdôrazňovaniu zvláštností, osobitností, teda k regiónom. Budúca Európa bude Európou regiónov, a nie štátov. V mestskej knižnici krstíme knihy našich členov a sympatizantov. Organizujeme  slávnosti pri výročiach slovenských dejateľov a regionálnych osobností, ktoré sa zaslúžili o pozdvihnutie Požitavia.

Zhováral sa Peter VALO Fotografie: autor



Pridaj komentár