Medzníkové okamihy Slovákov a nášho súčasného štátu. Po novembrových udalostiach pochytil študentov ošiaľ aspoň zavoňať štúdium v zahraničí. Bratislavská filozofická fakulta, kde profesor Matúš Kučera celé roky pôsobil, vysielala každý deň dva autobusy poslucháčov, ktorí chceli absolvovať prednášky na viedenskej univerzite. Po mesiaci už pendloval len jeden autobus. A na konci semestra nadšenie celkom opadlo. Naivita z dlhoročného odlúčenia pomaly, ale isto vyprchala... Potom si poslucháči zase zmysleli, aby im pán profesor vybavil cestu k prednášateľom do Nemecka a aby cestoval s nimi. Musel im vysvetľovať, že takýto kolektivizmus sa na Západe nenosí. O „štipko“ v zahraničí sa musí uchádzať každý sám. A len ten má šancu na úspech, komu napíše odporúčanie jeho profesor, aj to iba vtedy, ak je pán profesor vo svete dostatočne známy. A, povedzte, chlapci, pýtal sa ich Matúš, kto z našich profesorov je vonku známy? A tak študenti pomaly zistili, že veci nášho sveta sa dajú riešiť iba doma.
■ ZMENY UHLOV
Pravdaže, aby sme nezabudli, čo sa na fakultách stalo ako prvé: Odpadol marxizmus-leninizmus. Všetky ostatné zmeny boli predmetom dlhých diskusií i sporov. Hľadali sa spôsoby rozširovania výberových prednášok a špeciálnych seminárov, čo na našich vysokých školách dávno vykapalo. Debatovalo sa o zmenách v tematickom rozložení učiva, o potrebe zmeniť uhol pohľadu na dejiny a Slovensko v nich... Medzitým sa študenti sami rozhodli „vyčistiť“ učiteľský zbor. V revolučnom entuziazme chceli okamžite povyhadzovať komunistov. Naostatok najrevolučnejší poslucháči vyhnali zo školy len jedného učiteľa – docenta Štefana Zelenáka, ktorého považovali za vzor dogmatika.
Pokojný Matúš predsa len netrpezlivo očakával, kedy sa otvorí archív kádrového odboru rektorátu a každý si bude môcť vziať svoj fascikel. Keď sa tak stalo, neveril vlastným očiam. Boli v ňom dovedna dva papiere: žiadosť o prijatie na fakultu z roku 1951 a akýsi zanedbateľný list, na ktorý si už ani nepamätal. Šlus. Vtedy pochopil šikovnosť komunistov. Vyčistili po sebe všetko svinstvo. Nikomu sa nič nemohlo dokázať.
Druhé rozčarovanie Matúšovi priniesol vývoj v kultúre, najmä zánik všetkých väčších a zabehaných vydavateľstiev vrátane vydavateľstva Slovenskej akadémie vied. Tešil sa, že bude pokračovať v písaní o stredovekom Slovensku – ale ktoréže z privátnych vydavateľstiev, rodiacich sa na pahrebe zabehaných podnikov, bude mať o takéto témy záujem?
Nijaký rýchly a hladký návrat za pracovný stôl sa teda nekonal. Učil. Pomáhal koncipovať zmeny na fakulte, publikoval. Ale do nového knižného diela sa stále nepustil. Akoby sa len rozhliadal po tomto inom svete.
■ NA POLITICKOM RAŽNI
Vtedy – bolo to akosi na začiatku roka 1992 prišli za ním na kus reči niekoľkí jeho priatelia, Dušan Slobodník medzi nimi. A ten začal: Poď nám, Matúš, pomôcť. Máš autoritu, Mečiar chce reálnu federáciu s dvoma naozaj rovnoprávnymi národnými štátmi... Nechal sa prehovoriť. Ani nevie, ako vhupol do politiky. A ocitol sa na kandidátke HZDS.
Vbehol do predvolebného kolotoča. Akési posmelenie a stratu vnútorných výčitiek mu prinieslo stretnutie slovenskej inteligencie na Donovaloch. Bolo prvým vyvrcholením vášnivých diskusií o budúcnosti Slovenska.
Požiadali ho o prejav. Vystúpil. Nie však s prednáškou, o ktorú ho požiadal jeden z iniciátorov stretnutia Roman Kaliský – Historické vízie Slovenska. Rozhodol sa, že auditóriu porozpráva o svojich dojmoch a zážitkoch z predvolebnej kampane, zo stretnutí s národom – aj na Donovaly odbehol z mítingu v Štiavnických baniach, kde bol s priateľom Antonom Hykischom, ktorý kandidoval za Kresťansko-demokratické hnutie. Vyrozprával im, čo mu najviac z týchto stretnutí utkvelo v mysli. Na Kysuciach, v okolí Považskej Bystrice, na Orave... Názory jednoduchých ľudí boli takmer totožné. Najstručnejšie ich vyjadril starý slovenský baník z Ostravska: „Ľudia zlatí, vy nijakú spravodlivú federáciu ani konfederáciu s Čechmi nevybudujete. To by ste si konečne mohli uvedomiť. Poďme stavať svoj vlastný štát.“
Matúš sa nikdy dovtedy nemiešal do politiky. Zahľadený do slovenskej minulosti často ani nevedel, kto je kto v mocenskej štruktúre. Ani v tomto prípade nemal chuť politizovať, programovať budúcnosť, rozhadzovať sľuby, ako to býva pri kortešačkách. Situácia sa však sama tak vyvinula, že si predvolebné mužstvo HZDS vytvorilo z Matúša rečníka – historika, a tak sa pán profesor nemusel prezliekať do iného dresu. Ocitol sa na tom krídle predvolebných agitátorov, ktorí už ani neagitovali za hnutie, ale presadzovali myšlienku slovenskej štátnosti. To bol rozhodujúci moment premeny Mečiarovej predstavy. Ovplyvnil aj postoj slovenských zástupcov vo federálnej vláde (menovite Milana Čiča a Vojtecha Filkorna...) a posilnil slovenské krídlo vo federálnom parlamente (Dušan Slobodník, Sergej Kozlík, Jozef Binder, Oľga Pavúková, Ján Smolec, A. M. Húska, Roman Hoffbauer a veľa ďalších...). Potom už stačil len pragmatický postoj Klausa aj s jeho: Ať si jdou...!
■ MATEMATIKA DELENIA
Pripomeňme si aspoň stručne sled oných historických udalostí a matematiku. V júnových voľbách do Federálneho zhromaždenia a jeho dvoch komôr – Snemovne ľudu a Snemovne národov, do Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady kandidovalo štyridsať politických strán a koalícií. Voľby priniesli očakávané presvedčivé víťazstvá vtedajších lídrov. V Česku zvíťazila koalícia Občiansko-demokratickej strany a Kresťanskodemokratickej únie, na Slovensku Hnutie za demokratické Slovensko.
Ôsmeho júna sa v Brne stretli vedúci predstavitelia víťazných strán z oboch národných republík. Klaus ako reprezentant českej politickej dominanty tlmočil svoju predstavu ďalšieho vývoja ČSFR. A tlmočil ju nekompromisne: upevnenie federácie, posilnenie centrálnych orgánov, teda fakticky prehĺbenie unitaristickej formy česko-slovenského štátu. Alebo rozchod. Tertium non datur.
V Klausových predstavách nič tretie neexistovalo.
Mečiar navrhol zachovať spolužitie s väčšími právomocami národných parlamentov a vlád, osobitne v národnom hospodárstve, regionálnom a miestnom rozvoji, sociálnej problematike, školstve, kultúre a celej duchovnej nadstavbe – konfederáciu.
Nestretol sa s pochopením.
Odozvou bolo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky v Slovenskej národnej rade už nasledujúci mesiac – 17. júla 1992. Nato urazený prezident Havel okamžite abdikoval.
Predstavitelia ODS a HZDS 26. augusta 1992 v Brne dohodli postup zániku federácie. O päť dní slovenský parlament schválil vládny návrh ústavného zákona o zániku ČSFR k 31. decembru 1992.
Z rozličných končín Slovenska, najmä však už tradične z jeho stredu a severu, prichádzali petície a žiadosti neváhať a okamžite vytvoriť vlastný štát. Ľudia si neuvedomovali, že ak by sa celý akt neudial na pôde federálneho parlamentu, nebola by sa mohla samostatná Slovenská republika etablovať vo svete. Navyše aj tu bolo priveľa nepriateľov slovenskej svojbytnosti. Otrasné je, že tí, čo vlastný štát nechceli, ihneď po jeho vzniku siahali po funkciách.
Ale tak to už vo svete chodí...
■ LEN-LEN...
Rozhodujúce bolo rokovanie Federálneho zhromaždenia ČSFR: 25. novembra 1992 malo schváliť vládny návrh ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky k 31. 12. 1992. Na schválenie bola potrebná trojpätinová väčšina všetkých poslancov Snemovne ľudu a Snemovne národov. Zo 144 prítomných poslancov Snemovne ľudu hlasovalo za zánik Česko-Slovenska 92, potrebných bolo 90 – zvyšní boli proti, zdržali sa hlasovania alebo hlasovanie ignorovali. Návrh prešiel dvoma hlasmi. V Snemovni národov zo 72 poslancov Slovenskej republiky hlasovalo za 46 (potrebných bolo 45 hlasov), siedmi boli proti, 16 sa zdržali hlasovania, traja hlasovanie ignorovali. Takže: len-len!
Samotné hlasovanie bolo aj iným dramatické. Keď mal nastať rozhodujúci moment, pokazilo sa hlasovacie zariadenie. Pritom všetci, ktorí boli za slovenskú samostatnosť, tŕpli, čo ak medzitým, čo sa hlasovacia mašinka opraví, niekto odskočí, rozmyslí si to, zachce si vyslúžiť miesto vo federáli...? Veď Slovensko stálo na dvoch hlasoch!
Hlasovanie vo federálnom parlamente malo svoje zvláštnosti. Človek musel pevne sedieť na svojej stoličke, inak – sprvu nik nevedel prečo – nenabehlo spojenie s hlavným zariadením, teda s počítačovým centrom systému. Potom už na to prišli: poslanec sa nemohol nakloniť do prázdneho priestoru chýbajúceho suseda a hlasovať zaňho, ako sa to v slovenskom parlamente podarilo docentovi Košťovi alebo budúcej pani premiérke, alebo komusi aj nedávno.
Matúš Kučera aj po rokoch prízvukuje: V tých časoch sa tam stretla – v medzníkovom okamihu Slovákov – charakterná a statočná skupina ľudí, ktorí si vedome, pokojne a dôstojne odhlasovali svoju politickú smrť, sami si zrušili federálny poslanecký plat a všetky benefity, spojené s parlamentným kreslom. Pokojne sa vracali na svoje miesta, ak im ich už medzitým neobsadili ich milí kolegovia. Povedzme pani doktorka Mitrová po intermezze v diplomacii sa znova mohla pohybovať vo svete najmenších tvorov Božej prírody – pomalých vírusov. Pani doktorka Oľga Pavúková sa vrátila k svojim dvom láskam – Ľudovítovi Štúrovi a Náckovi Bizmayerovi, v Modre viedla múzeum Ľudovíta Štúra a galériu národného umelca – neopakovateľného keramikára Ignáca Bizmayera, Jano Smolec k novinám, ktoré vyše dvadsať rokov nemohol robiť. Obom (náhodne vymenovaným) politika skôr uškodila, onedlho museli svoje miesta opustiť: alebo sa znepáčili Mečiarovi, alebo im to neprajníci slovenskej štátnosti, ktorí sa veľmi skoro ocitli vo vláde aj v diplomacii, zrátali.
Čo už. C´est la vie.
■ SVET NÁS PRIJAL
Federálne zhromaždenie rozhodlo, že svet nás prijal.
Slovenské zastúpenie v oboch jeho komorách nebolo zlé. Ak si človek s istou znalosťou postáv, ktoré sa do politiky v tých časoch zamotali a ktoré sa v nej mocú dnes, prečíta zoznam slovenských poslancov v oboch snemovniach Federálneho zhromaždenia – a nie ja už vopred naladený na kontra nôtu – musí uznať, že to bola silná partia rozhľadených mužov a žien. Ak sa pozerá na tých dnešných, bez ohľadu na tábor, ktorý zastupujú, aj pri istej úcte k nim musí konštatovať: je to veľký rozdiel. Dokonca sa mu vidí, že sa to ani nedá porovnávať.
Česi, aj tí, čo hlasovali za zánik Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, sa pýtali slovenských kolegov: „Řeknetě, nač vám bude samostatný stát? Vždyť nemáte lidi! Jak si, prosím vás, poradíte?“
V jednej takejto dišpute Matúš Kučera ustarostenému českému kolegovi odpovedal:
„To je pravda. Vás v byrokracii nikto neprekoná. Vy ste viedli i pochovali aj rakúsko-uhorskú monarchiu. Nemajte však strach, milý pán kolega. My si už nejako poradíme. Rýchlo sa učíme.“
Po rokoch, keď si na tú svoju odpoveď spomenul, v duchu ju doplnil vetou: „Najrýchlejšie sme sa naučili kradnúť.“
■ S HAVLOM TO NEŠLO
Mnohí známi a priatelia sa ho v tých časoch pýtali: „Pán profesor, ani zďaleka nie všetci slovenskí poslanci boli za! A ešte tu boli Česi!“
Predovšetkým rozhodol Klausov odpor k voľnejšej federácii, konfederácii či inému spôsobu slovenskej samostatnosti v spoločnom štáte. Pôvodne si slovenskí poslanci mysleli, že s Havlom sa dá budovať spoločný štát a ak sa nedosiahne zásada parity či istej autonómie, bude sa dať s ním dohodnúť rozdelenie. To bola absolútne chybná predstava. S Havlom sa to nedalo. S Klausom sa dalo aspoň rozprávať o možnostiach. Jeho základná predstava: ak Slováci chcú konfederáciu, v ktorej bude spoločná zahraničná politika, vojsko, peniaze a hospodárska stratégia s previazanou ekonomikou, tak to bude spoločný štát. Spoločný štát. Ak ale chcú samostatnosť – ať si jdou...
Pri jednom nočnom rozhovore medzi Klausom a Mečiarom, pri ktorom bol aj Matúš Kučera, bránil Klaus svoju pozíciu aj otázkou: „Pán Mečiar, pochopte, ak budú mať Slováci toľko osobitných právomocí, čo potom povie český národ?“ A Mečiar sa ho opýtal: „A vy si myslíte, že ja nemám národ?“
A bolo rozhodnuté.
Ján ČOMAJ, Zo životopisnej prózy Knieža Matúš,
ktorú pripravuje
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.
Medzititulky redakcia SNN