Zvonil  šabľou a činmi

thumbnail

 Nezabúdame na velikánov – vstúpili sme do Roka Jozefa Miloslava Hurbana. Prekročili sme prah matičného roku, v ktorom naša vlastenecká, národná, vzdelávacia a kultúrna inštitúcia upriamuje pozornosť na  muža, ktorého život zvonil činmi – na  kňaza, politika, národného buditeľa, vedúcu osobnosť slovenského povstania 1848/1849, prozaika aj vydavateľa, spolutvorcu dôležitej časti dejín aj spisovnej slovenčiny Jozefa Miloslava HURBANA.  Reflexiu o jeho živote, no najmä o jeho košatom diele publikujme pri dvojstom výročí narodenia tohto velikána. Je neprehliadnuteľné, že Trnavský samosprávny kraj programovo a systematicky podporuje prirodzené vlastenectvo a prihliada na to, aby sme na velikánov našej minulosti nezabúdali. Rok Jozefa Miloslava Hurbana tu vyhlásili vlani 6. októbra pri príležitosti Dňa Trnavského samosprávneho kraja. V trnavskom  Divadle Jána Palárika uviedli výstavu o živote a diele Jozefa Miloslava Hurbana. Uskutoční sa ešte vedecká konferencia, besedy so študentmi, pribudne velikánova pamätná tabuľa v Hlbokom aj busta v priestoroch Úradu TSK. Rok J. M. Hurbana vyvrcholí 5. októbra 2017 a za ten čas prinesie veľa zaujímavého aj podnetného. Matica a SNN budú pri všetkom podstatnom.

■ V SLUŽBE NÁRODU

Pripomeňme, že ide o muža, ktorého život po boku Ľudovíta Štúra zvonil šabľou aj dejinnými činmi. V obci Hlboké, ležiacej v okrese Senica, prežil podstatnú časť svojho plodného života (štyridsaťtri rokov), tu kodifikoval vo hviezdnej trojici so Štúrom a s Hodžom spisovnú slovenčinu ako jeden z najdôležitejších znakov samostatného národa, tu sa mu narodili aj deti, z ktorých viaceré pokračovali v otcovom diele – ako trebárs prvorodený syn Svetozár Hurban Vajanský, ktorého rok vyhlásila Matica vlani a dôstojne ho naplnila stovkami podujatí.

Jozef  Miloslav sa narodil 19. marca 1817 v Beckove v rodine farára a prvé vzdelanie získal doma. Triedy nižších škôl navštevoval v Trenčíne. Od roku 1830 študoval na bratislavskom lýceu, a aj keď už existovala študentská Spo­ločnosť česko-slovanská pri Katedre reči a literatúry česko-slovenskej, až v roku 1835 v ňom Štúr zburcoval národné povedo­mie. Na povestnom výlete na Devín v roku 1836 Hurban prijal slovanské meno Miloslav a za životné heslo si zvolil „žiť pravde Božej a národu“, ktoré odvtedy dôsledne dodržiaval.

ŠTUDENTSKÝ AKTIVISTA

Práca v Spoločnosti česko-slovanskej dala cieľ jeho životu a Hurban sa stal najusilovnejším členom študentskej orga­nizácie. Najprv ako člen, potom ako funkcionár, tajomník a redaktor vyvi­nul neobyčajnú aktivitu. Bol najčastejším recitátorom, kritikom aj autorom literárnych prác. Vyvrcholením jeho činnosti medzi študentmi boli posledné dva roky štúdií 1838 – 1840. Keďže v tom čase Štúr musel odísť do Levoče, už viedol a usmerňoval všetku prácu v Bratislave. Po skončení teologických štúdií bol vysvätený za kňaza a rozlúčil sa so Spoločnosťou česko-slovanskou. Pod vinicami cestou z Bratislavy ho vraj odprevádzalo osemdesiat priateľov spevom a rečnením.

Od júna 1840 bol Hurban kaplánom v Brezovej. A opäť „plný zápalu, túžob a odhod­lania slúžiť národu“. Tamojšie účinkovanie malo veľký význam pre kraj a veľa znamenalo aj pre neho. Zo sveta ideálov a snívania v kruhu študentských zasadnutí sa dostal do reálnej skutočnosti. A tá bola tvrdá! Poznával život zblízka, naučil sa myslieť i konať pragmaticky. Ako výborný rečník rýchlo prekonal nedôveru niektorých farníkov a z kostola urobil tribúnu osvety a vlastenectva. Kázal o neprávostiach a presvedčo­val o príchode lepších čias.

V júni v roku 1843 Hurban odišiel za farára do Hlbokého a už prvé leto na novom pôsobisku rozhodlo o uvedení spisovnej slovenčiny do života. Hurban tu pripravil aj prvú knihu v tomto jazyku, druhý ročník Almanachu Nitra (1844).

Obdobie do revolúcie je najplodnejším obdobím Hurbanovej lite­rárnej i organizačnej činnosti. Vydával ročníky Nitry a časopis Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru, ktoré zväčša sám vypĺňal. Prispieval tiež do Orla tatránskeho

Hurban má veľký podiel aj na zakladaní celoná­rodného kultúrneho spolku Tatrín (1844), podporoval divadlá, spoločenské zábavy i tradičné výlety na Javorinu upevňujúce bratstvo Čechov a Slovákov ako slovanskej sily v nepriateľskom mori.

■ SO ŠABĽOU V RUKE

Sociálne výdobytky maďarskej revolúcie Hurban privítal, ale bez zaistenia národných slobôd sa mu zdali nereálne. Burcoval ľud nielen k páleniu derešov, ale chcel ho získať aj na zabez­pečenie práv jazyka, škôl, kultúrnych a po­litických organizácií. Zostavil ohlas Bratia Slováci, v ktorom hlásal, že sloboda neprišla z milosti pánov, ale zo sily národov, ktoré nechcú viacej byť otrokmi a ktoré „boria všetko to, čo ich slobodu potláčalo, čo im putá na jazyk, na svedomie privesovalo...“.

Hurban zaktivizoval okolie a formuloval slovenské požiadavky v tzv. Nitrianskych žiadostiach (na Brezovej 28. apríla 1848), v ktorých spojil národné a demokratické požiadavky s ag­rárnymi. Jeho zásahom sa dostali aj do Žiadostí slovenského národa v Liptovskom Mikuláši (10. mája 1848).

Na Štúra, Hodžu a Hurbana vydali štátne orgány zatykač, Hurbana dokonca čakala doma už postavená šibe­nica. Včas ho varovali na ceste z Mikuláša, a tak sa nevrátil do Hlbokého, ale prešiel na Moravu a potom do Prahy na Slovanský zjazd. Na barikádach brá­nil české povstanie proti monarchii s puškou v ruke.  Neskôr sa stal členom Slovenskej národnej rady a tri razy sa podieľal ako dobrovoľnícky kapitán na ozbrojenej výprave proti maďarským gardistom.

Matica slovenská venuje tento rok podujatiam a aktivitám spojeným s popredným mužom v panteóne slovenských osobností – Jozefom Miloslavom HURBANOM, evanjelickým kňazom, politikom, národným buditeľom, vedúcou osobnosťou povstania 1848/1849, prvým predsedom Slovenskej národnej rady, prozaikom a vydavateľom, spolukodifikátorom spisovnej slovenčiny. V minulom čísle sme v spomienke na jeho dvojsté výročie narodenia došli po neúspešný koniec slovenskej revolúcie v meruôsmych rokoch...  Jozef Miloslav Hurban bol nútený priznať, že Viedeň ich oklamala. Sklamanie však prekonal –  ako ináč – prácou! Prvé roky po revolúcii sa pustil s nezlom­nou energiou do nových činov. Oživil literárny život, obnovil Slovenské pohľady (1851), zúčastňoval sa na poradách o spisovnom jazyku a vydal ďalší ročník almanachu Nitra (1853). Počas tých porevolučných rokov pracoval aj na historických prózach Olejkár (1846) a Gottšalk (1861).

S MÚZOU I MOTYKOU

V dusnote štátneho absolutizmu Pohľady neprežili nový tlačový zákon a Hurban sa odmlčal. Mimoriadne ho trápili aj hmotné pomery, dal sa na roľníčenie. Vnímal zlé cirkevné pomery a venoval sa preto obnove kostola, školy a nábožen­ským štúdiám. Výsledkom bolo niekoľko teologických literárnych diel, za ktoré získal od univerzity v Lip­sku doktorát (1860).

Neutešené hmotné pomery a deprimujúca situácia v spoločnosti prinútili Hurbana ustúpiť z predchádzajúcich pozícií. Na memorandovom zhromaždení 6. júna 1861 v Martine vystúpil dokonca s rečou, v ktorej vedenie národa chcel zveriť šľachte, ba dospel až k návrhu na masové vysťahovanie Slovákov zo Slovenska.

Spoluúčinkoval však pri zakladaní Matice sloven­skej (1863). Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) neohrozene vystúpil proti nedostatkom národnostného zákona a za článok Čo­mu nás učia dejiny bol odsúdený na šesťmesačné vä­zenie vo Vacove (od 6. decembra 1869 do 11. mája 1870).

ČESKÁ NITRA

Z väzenia sa vrátil s podlomeným zdravím. Druhý raz ho väznili tri mesiace v Senici (1885), lebo ako redaktor Cirkevných listov vraj „prepustil“ na ich stránky politický článok. Po zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií (1875) Hurban na protest vydal šiesty a siedmy ročník Nitry po česky, aby jednotou Čechov a Slovákov dokazoval životnosť Slovanov.

Ani „česká“ Nitra však nevzkriesila život na Slovensku tak, ako si želal. Aj preto sa vo svojom Životopise Ľudovíta Štúra (vyšiel až po jeho smrti v Slovenských pohľadoch 1928 – 1944) vrátil k spisovnej slovenčine. V rokoch 1886/1887 v Slovenských pohľadoch vyšlo Hurbanovo memoárové dielo Rozpomienky, v ktorom sa vracia k udalostiam revolučných rokov. Osemnásteho marca 1887 v úzkom rodinnom kruhu ešte oslávil sedemdesiatku. O deň neskôr usporiadal slávny Spevokol v Turčianskom Svätom Martine na jeho počesť slávnostný večierok; ešte v jeseni sám Hurban stačil pripraviť oslavy stého výročia postavenia kostola v Hlbokom...

„Umrel ráno 21. februára 1888 po chorobe, ktorá trvala päť mesiacov. Na pohrebe 23. februára sa zúčastnilo množstvo ľudí z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Za smútočné zhromaždenie sa s ním rozlúčili Ján Leška, Ján Boor a Matúš Dula...,“ píše Dr. Tomáš Winkler, azda najväčší znalec Hurbanovho života a diela, autor viacerých kníh a štúdií o ňom.

■ DUCH LITERATÚRY

Prejdime teraz podrobnejšie k literárnemu dielu J. M. Hurbana a jeho odkazu. Hneď na úvod tejto časti musíme uviesť, že v prvej polovici 19. storočia bola literatúra takmer jediným verejným fórom, prostredníctvom ktorého sloven­skí dejatelia mohli usmerňovať národný život. Preto podľa Hurbana pokladať literatúru len za niečo samoúčelné bolo veľmi nízke. Literatúru definoval ako for­mu vedomia a činnosti národného ducha. Jej obsa­hom má byť život národa a jej zmyslom pomáhať.

CREATOR: gd-jpeg v1.0 (using IJG JPEG v62), quality = 90

Práve z týchto požiadaviek vyrastala aj Hurbanova literárna tvorba. Podľa Hurbanovej spomienky sa jeho literárna čin­nosť začala, keď Štúr v ňom v roku 1835 prebudil národné povedomie. Mocným zážitkom a impulzom bola Štúrom prednášaná Mickiewiczova Óda na mladosť. Jej idea a bo­jovný tón zostali potom charakteristickými pre celú Hurbanovu tvorbu. Povzbudivými podnetmi boli aj verejné prednesy prác a ich kri­tika na bratislavskom lýceu. Hurban často sám prednášal vlastné básnic­ké, dramatické i prozaické pokusy. Už v prvom období tvorby sa uňho prejavovali sklony k humoru a satire, ktoré neskôr rozvinul. Zaujímavé je, že aj vo svojich rečiach, ktorými upevňoval národné cítenie vrstovníkov, ako jediný zdôrazňoval potrebu veselej mysle a optimistického pohľadu na svet. Veselosť dokonca pokladal za zvláštnu charakterovú črtu Slovákov.

SMELÝ POSTOJ

Hurbanov kritický postoj k nedostatkom života viedol k pravdivému videniu a hodnoteniu životných javov. Popri humore a satire sa jeho práce odlišovali aj smelosťou, priebojnosťou, bojovým tónom a sebavedomým postojom k životu. Hurban odsudzoval tých, ktorí sa boja života a ustu­pujú pred ťažkosťami, keď píše: „Mladík musí hned zvykat bojum, nebo více ich nalehne naňho, když co muž pred svet se postaví... život jest ustavičný boj a jen sobcové pokojíčkováním ukolé bávají duší, aby ona nie iného nepodnikala, leč co žaludku k dobrému slouží.“

Hurbanove prvotiny sa nedostali do tlače, veď vieme, že vtedy prakticky neexistovali publikačné možnosti. Pravda, okrem samostatného vlastného vydania. Takto vyšla jeho jediná práca zo študentských rokov – opis cesty do Viedne, na Moravu a do Čiech pod názvom Cesta Slováka ku bratrúm slavenským na Moravě a v Čechách (1841).

Keď v  roku 1840 končil štúdiá v Bratislave, všeobecne ho pokladali za nádejného beletristu a odporúčali mu štúdiá v Nemecku. Hurban sa síce do Nemecka nedostal, ale dobrou školou života sa mu stalo kaplánovanie v Brezovej. Uprostred života podjavorinského ľudu poznával jeho ťažkosti a biedy. Návštevy v kopa­ničiarskych chalupách mu otvárali oči pri videní so­ciálnych problémov a usmerňovali tvorbu. Charakteristiku kopaničiarskeho života a obyvateľov kopaníc nájdeme v črtách Prechádzka po považskom svete.

TRIBÚNA NÁZOROV

V Brezovej pod Bradlom Hurbanovi chýbala výmena názorov, možnosť zverejňovania citov a skúseností. Aj preto koncom roka 1840 vypracoval plán – založiť časopis, tribúnu pre mladých slovenských spisovateľov. Zdôveril sa pria­teľom, ktorí schválili plán a radili názov almanachu Sedmikráska.  Aj keď Hurban chcel získať pre národnú myšlienku i slovenské ženy a dievčatá, názov sa mu nepáčil. Videl v ňom čosi „zženštilého“, a on mal predsa v úmysle čosi viac, ako dojať k slzám kadejakú slečinku. Už názov musí vyjadrovať hlavný zmysel almanachu: „Život spoločen­ský pro vec a k veci naši prilákati a ideami našimi v rouše rozkošno-vážném zavinutými navnaditi.“ Navrhol názov: Nitra, novoroční dar dcerám a synum slovenským venovaný. Po ťažkostiach s cenzúrou prvý ročník Nitry vyšiel v roku 1842. Po ňom nasledovali ďalšie, ako sme už uviedli, spomínali sme aj časopis Slovenské pohľady.

Tvorivý Hurbanov duch dostal publikačný priestor, energia a pracovitosť tribúnu. V almanachoch uverejňoval básne, beletristické práce (napríklad historické poviedky Svadba krále velkomoravského, Olejkár...), v Pohľadoch zas filozofické, literárnohistorické články, polemiky, recenzie...

OSVEDČENÝ ARZENÁL

Už sme sa zmienili aj o Hurbanových prácach zo štyridsiatych rokov 19. storočia, v ktorých obhajuje potrebné demokratické zmeny a opäť tasí staré literárne zbrane: vtip, iróniu, výsmech a satiru, aby priam ako chirurg odstraňoval choré časti na tele národného organizmu. A ako dobrý lekár tiež prikladal „zábaly“ pokroku obsiahnuté napríklad v prácach Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (Nitra 1844) a či Korytnické poháriky alebo Od Silvestra do Troch kráľov (Nitra 1847). Pranieruje v nich opilstvo, koristníctvo úžerných krčmárov, falošnú spokojnosť pohodlných kňazov, malomeštiacku nafúkanosť, nepriateľov spisovnej slovenčiny a ďalšie „choroby“ a ich šíriteľov...

Treba konštatovať, že vrcholným obdobím Hurbanovho života a literárnej tvorby boli práve tieto roky. Bol plný elánu a zároveň sa prejavil aj ako jeden z prvých a hlavných bojovníkov za sociálny, národný a kultúrny pokrok.

Vysokým oceňovaním ľudovej kultúry aj národného jazyka reálne bojoval za demokratizáciu i kultúrne povznesenie ľudu. Jeho literárne dielo z tohto obdobia má v dejinách našej literatúry významné miesto a radí ho k zakladateľom novodobej prózy. Znamenalo najskôr prechod od klasicizmu k romantizmu a postavilo aj most k realizmu. Zástoj piliera modernej humoristickej a satirickej literatúry sme už spomínali. Ako editor a organizátor sa almanachmi Nitra a ročníkmi Slovenských pohľadov postaral o publikačný priestor celej dôležitej generácii slovenských literátov. Výstižným zhrnutím jeho úsilia môžu byť slová, ktoré Jozef Miloslav Hurban napísal v Korytnických pohárikoch: „Naša láska má svoj predmet, a to predmet najbližší, to jest národ náš, z ktorého sme pošli, na tento svoju lásku obraciame.“

■ ŽIVÝ ODKAZ

Poďme teda stručne rekapitulovať. Muž činu Jozef Miloslav Hurban má významné a nezastupiteľné miesto v našich národných dejinách. V ich azda najrozhodujúcejšej fáze. V neprekonateľnej generácii štúrovcov stojí hneď vedľa Ľudovíta Štúra, o čom svedčia nielen viaceré dobové dagerotypie. Pripomeňme aspoň vzácny fotografický kolektívny portrét členov „petičného výboru“ k panovníkovi. Po jeho boku spolu s ním sa preteká (bez nárokovania si na vavrínový veniec pre víťaza, pretože o osobné víťazstvo nešlo nikomu z nich!) v posvätnom zápale národného horlenia. Aj v konkrétnej práci pri rozvoji moderného národa a štátu so všetkými vnútornými atribútmi aj vonkajšími prejavmi.

Po predčasnej tragickej smrti Štúra bol Hurban nepochybne vedúcou postavou slovenského národného života. Muž, ktorý polstoročie svojho plodného života (nebol ďalší taký v našich dejinách!) nezištne venoval verejnej práci a blahu národa. Aby Slovensko a jeho obyvatelia mali život opierajúci sa o pevné sociálne, národné aj kultúrne základy.

Keď sa pozrieme pozorne okolo seba, uvedomíme si, že za mnohé dobré, čo vidíme, cítime a prežívame, vďačíme aj J. M. Hurbanovi – veľkému rodákovi z neveľkého Beckova. Kde pod malebnou panorámou Beckovského hradu (a potom aj na všetkých miestach života) v ňom postupne dozrieval a upevňoval sa silný charakter a najmä čin. Tak ako potvrdil vynikajúci spisovateľ a interpret jeho života a diela Vladimír Mináč v knihe Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana: „Pri Hurbanovej kolíske nestál zástup múz... Všetko, čím sa zmocnil sveta, čím prerástol dobu alebo jej aspoň vtlačil svoju neopakovateľnú stopu, všetko si vydobyl prácou, prácou pre nás takmer nepredstaviteľnou, obrovitou. U Hurbana všetko smerovalo k činu, nič nemalo váhu, čo sa neuskutočnilo v životnej praxi.“                                                                                                              

O Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi sa často hovorí ako o otcovi národa, o jeho živote sa zas neraz právom sumarizuje ako o živote zvoniacom činom. Aj život každého z nás môže zvoniť podobnými pozitívnymi činmi, o akých sme hovorili. Stačí sa len rozhodnúť a robiť všetko pre tento cieľ, hoci aj napriek rôznym ťažkostiam a prekážkam, ktoré určite sú a prídu azda v každej etape. Za ich prekonaním totiž stojí nemalá odmena: osobný, rodinný, národný, ba až ľudský pokrok a splnené ciele...

Igor VÁLEK – Foto: archív autora



Pridaj komentár