Nič dobré sa nenaučili – na nič zlé nezabudli


Dlhodobé koncepty maďarskej politiky voči susedom - 2. časť

Nič dobré sa nenaučili – na nič zlé nezabudli

Roman MICHELKO – Karikatúra: Andrej MIŠANEK

Pri analýze súčasnej politickej situácie v Maďarsku si musíme uvedomiť, že jeho politika pracuje s dlhodobými konceptmi. A musíme pritom konštatovať, že minimálne dvakrát  bola táto koncepcia úspešná. Práve prvá a druhá Viedenská arbitráž sú  z maďarského pohľadu jasné pozitívne zmeny ich vyše deväťdesiatročného úsilia o revíziu Trianonu. Zásadná téza, z ktorej musíme vychádzať, je, že značná časť maďarskej politickej reprezentácie dodnes neprijala  ako nemenný fakt skutočnosť, že dohodové mocnosti v roku 1920  definitívne vyriešili problém porazeného mnohonárodného Uhorska

Uhorsko totiž svojou šovinistickou politikou likvidovalo práva svojich národností, čím dlhodobo generovalo vnútorné napätia a pôsobilo ako dlhodobo destabilizujúci faktor v strednej Európe. Toto trianonské  usporiadanie bolo po druhej svetovej vojne ďalej potvrdené víťaznými  mocnosťami Parížskou mierovou zmluvou v roku 1947, ako aj  Záverečným aktom KBSE v Helsinkách v roku 1975. Ten potvrdil povojnové usporiadanie Európy. Bohužiaľ, ako vieme,  jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova de facto spochybnilo platnosť helsinského Záverečného aktu  a nepriamo podporilo aktivity najradikálnejších šovinistických síl v krajinách, v ktorých revizionistické snahy majú svojich relevantných politických predstaviteľov. 

■ SERIÁL EXTRÉMIZMU

V čase Viedenskej arbitráže Maďarsko získalo pod kontrolu zmiešané územie južného Slovenska.  Násilná maďarizácia, brutálne  násilné excesy (streľba v Šuranoch po polnočnej omši v roku 1938)  a následne Malá vojna v marci 1939 dokázali len to, že maďarskí politici sa za dvadsať rokov nič dobré nenaučili a nič zlé nezabudli. Na druhej strane veľmi správna politika reciprocity, ktorú vtedy uplatňovala slovenská vláda voči Maďarsku, zabránila ďalším a ešte väčším excesom, takže negatívny potenciál maďarskej politiky sa nenaplnil v miere, ako si to predstavovali niektorí jej extrémni exponenti. 

V čase do roku 1989 boli slovensko-maďarské vzťahy determinované ideológiou proletárskeho internacionalizmu, čo síce zmrazilo niektoré politické resentimenty, ale ako sa ukázalo, nevytesnilo ich zo spoločenského vedomia  maďarskej spoločnosti. Aktivity Miklósa Duraya (ako disidenta) alebo maďarského spisovateľa Istvána Csurku, najskôr podpredsedu vládneho MDF a ešte neskôr predsedu extrémistickej Strany maďarskej spravodlivosti a života, dokazovali, že  trianonská trauma je stále prítomná a revizionistický rozmer maďarskej politiky je aj naďalej latentne prítomný v maďarskej politike. Nakoniec, likvidácia menšinových škôl v šesťdesiatych rokoch v Maďarsku znamenala de facto likvidáciu všetkých nemaďarských menšín, čím Maďarsko svoj problém s menšinami vyriešilo.

■ TRIANONSKÝ KOMPLEX

Trianonský resentiment sa v maďarskej politike začal naplno  prejavovať už tesne po prvých slobodných voľbách v roku 1990. Vtedajší  maďarský premiér József Antall vyhlásil a neskôr zopakoval, že chce byť premiérom všetkých pätnásť miliónov Maďarov.  To isté zopakoval jeho nástupca z Fideszu Viktor Orbán. Samozrejme, otvorene revizionistická politika  bola v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia na medzinárodnej scéne neakceptovateľná, preto prešla maďarská politická reprezentácia na nový model dosiahnutia toho istého, teda reálnej integrácie maďarského obyvateľstva. To sa malo dosiahnuť vytvorením autonómie – najprv kultúrnej a školskej, neskôr aj územnej. Nakoniec sa na základe samourčovacieho práva mali tieto entity integrovať k materskému štátu.

Poďme však k chronológii slovensko-maďarských politických sporov. Prvý bol  jazykový zákon v roku 1990, ktorý sa pokúšala presadiť Matica slovenská. Jeho podstatou bolo, aby sa slovenský jazyk v úradnom styku používal na celom území Slovenska – bez výnimky! Za vzor usporiadania slovensko-maďarských vzťahov sa nám dávala autonómia nemeckej menšiny v severnom Taliansku, resp. švédskej menšiny vo Fínsku. Naopak, maďarské politické stany podmieňovali zmrazenie svojich autonomistických snáh účasťou na moci.

■ MAĎARSKÁ ŽUPA

Pri spore o územnosprávne členenie Slovenska treba zdôrazniť, že prvý návrh SMK počítal s vytvorením „maďarskej župy“, ktorá takmer dokonale kopírovala zabrané územie po Viedenskej arbitráži, s výnimkou severnej časti Zemplína, kde, ako vieme, vždy žili a žijú len Rusíni, ale nijakí Maďari. Z tohto pohľadu bol zápas o Komárňanskú župu (teda župu, kde by mala SMK istého župana) už len ústupom z pôvodných pozícií.

Vráťme sa však k realite života na zmiešaných územiach. Čo teda maďarskej národnostnej menšine chýba? Z národných práv celkom iste nič a tu sa dostávame k dvom koncepciám maďarskej politiky voči svojim „potrianonským“ menšinám. Prvá, nazvime ju umiernená frakcia maďarskej politickej reprezentácie, sa usiluje zastaviť veľmi pozvoľnú, a, zdôrazňujem, prirodzenú asimiláciu  maďarskej menšiny. Preto sa priam systémovým spôsobom snažia držať svoju menšinu v uzavretom menšinovom gete a akákoľvek snaha o vystúpenie z tohto geta je tvrdo sankcionovaná. Priam čítankovým príkladom je  maďarský politológ, politik a diplomat Kálmán Petőcz. Ten bol vyškrtnutý zo zvoliteľného miesta kandidátky len preto, že  žije v zmiešanom manželstve a dovolil si dať svoje dieťa do slovenskej školy. Druhý radikálny model maďarskej menšinovej politiky vychádza z toho, že ak občania  žijú úplne akoby v Maďarsku – majú vlastné školstvo od materských škôl až po univerzitu, vlastnú menšinovú tlač, kultúrne spolky, chodia pracovať cez hranice do Maďarska, počúvajú maďarský rozhlas a pozerajú maďarskú televíziu, nakoniec pre nich vyvstáva otázka, prečo teda platia dane v Slovenskej republike?  Maďarskí politici im po veľmi nebezpečnom precedense Kosova vsugerovávajú, že majú rovnako ako kosovskí Albánci právo uplatniť si svoje samourčovacie právo. Takýto model riešenia je však reálny len pri  náhlom a zásadnom oslabení medzinárodného postavenia Slovenska, a, naopak, pri veľkom medzinárodnom vzostupe Maďarska. Akútne nebezpečné by to bolo, ak by sa Slovensko dostalo do nemilosti veľmocí a Maďarsko by  toto jeho postavenie v maximálnej miere využilo. Tak ako sa to stalo v roku 1938 alebo v Srbsku na sklonku deväťdesiatych rokov, čo využili kosovskí Albánci. 

■ ĎALŠIE VARIANTY

Maďarská diplomacia  však pracuje  s dlhodobými koncepciami a s rozpracovaním rôznych variantov. Ďalším  variantom na reálnu integráciu maďarského obyvateľstva do maďarského politického národa bol návrh  krajanského zákona.  V roku 2000 Orbánov štátny tajomník rezortu diplomacie Z. Németh  vyhlásil, že „nejestvuje menšinová trauma, ale celé Maďarsko má traumu Trianonu“. V tejto súvislosti vyslovil nádej, že práve „Slovensko by mohlo byť precedensom riešenia – spájanie maďarského národa ponad hranice vytváraním inštitucionálnych  a právnych väzieb medzi Maďarskom a Maďarmi, ktorí sú občanmi susedných  štátov“.

Ďalší Orbánov štátny tajomník A. Várhegy už v roku 2001 potvrdil, že cieľom maďarskej zahraničnej politiky je  národná integrácia: „Tento proces sa zavŕši, keď každý maďarský  občan, ktorý žije mimo Karpatskej kotliny –  rozumej mimo Maďarska – dostane štátne občianstvo Maďarskej republiky a s tým súvisiace volebné právo v Maďarsku. Toto úsilie zavŕšil premiér Orbán, keď  vyhlásil:  „... dnes je celá národná politika o budovaní pätnásťmiliónového inštitucionalizovaného spoločenstva, čo znamená, že každý Maďar, ak chce,  dostane  sa do inštitucionalizovaného osobného vzťahu  s maďarským štátom.“ Ako vieme, tento koncept pred asi desiatimi rokmi nevyšiel len preto, že referendum o krajanskom zákone pre zahraničných Maďarov  bolo pre nízku účasť voličov neplatné.

Dlhodobý cieľ maďarskej politiky však ostáva vždy rovnaký. Cieľom je, aby príslušníci slovenskej či rumunskej menšiny mohli o maďarských hospodárskych či zahraničnopolitických  stratégiách spolurozhodovať  s maďarským občianskym preukazom vo vrecku. V tomto svetle je Fórum maďarských poslancov Karpatskej kotliny len logickým pokračovaním dlhodobej a premyslenej stratégie zjednocovania maďarského národa ponad hranice Maďarska, čo vzbudzuje na Slovensku, kde sú ešte veľmi živé spomienky na Viedenskú arbitráž, najvyššiu ostražitosť a priam nabáda na hľadanie účinnej politickej stratégie na elimináciu takejto politiky.

■ PONAD HRANICE

Od skrachovaného pokusu  krajanským zákonom spojiť  maďarský národ ponad hranice,  prešlo Maďarsko obrovskou politickou polarizáciou. Predovšetkým druhá Gyurcsányova vláda čelila bezprecedentným útokom Viktora Orbána. Aj zásluhou takejto politiky  je však dnes postavenie Maďarska  na medzinárodnopolitickej scéne najslabšie za posledných dvadsať rokov. Maďarsko je dnes páriom Európy. Je v hlbokej ekonomickej kríze, je viac či menej nútené prijímať diktát MMF a medzinárodných veriteľov, je zmietané hlbokými vnútornými rozpormi, jeho politický systém  je krajne polarizovaný a asi ako v nijakej inej európskej krajine sa tam darí  politickým extrémistom.

Je jasné, že svoje vnútorné problémy si Orbán rieši provokovaním susedov – na medzinárodnej scéne však pre tieto praktiky nezískal nijaké pochopenie. Treba si uvedomiť, že žijeme v čase, keď je maďarský premiér vypískaný na pôde Európskeho parlamentu, keď maďarskí europoslanci (z Jobbiku) chodia na jeho zasadanie v gardistickej uniforme a keď ich  neoprávnené požiadavky nijaká relevantná medzinárodná politická sila nepodporuje. Naopak, zúfalstvo, v akom sa dnes maďarská vláda nachádza, ilustruje absolútne hanebné prepustenie azerbajdžanského vraha, na ktoré musela maďarská vláda pristúpiť, keďže Azerbajdžan jej za takýchto okolností bol ochotný kúpiť štátne dlhopisy vo výške  tri miliardy dolárov.  

Slovenská vláda musí na maďarské provokácie typu dvojité občianstvo či zasadanie  výboru maďarského parlamentu v Komárne  bezodkladne reagovať. Mimochodom, slovenský  zákon zabraňujúci dvojitému občianstvu, ktorý je dnes platný (a ktorý automaticky zbavuje slovenského občianstva každého, kto nadobudne maďarské), je veľmi účinnou hrádzou proti tejto provokácii. Otázne je, prečo sa zdá, akoby bolo Slovensko v boji proti takýmto provokáciám maďarskej vlády osamotené.  Čakať podporu od Rumunska nie je možné, keďže Rumuni niečo podobné robia  Moldavcom. Nakoniec, podobnú politiku robí aj Rusko v Podnestersku, ale aj v Abcházsku či v Južnom Osetsku a pokúšali sa ju presadiť aj na Kryme. Model je jasný. Čo najväčšej mase obyvateľstva rozdať svoje pasy a potom ich pri prípadnom zásahu centrálnej vlády pri obnove celistvosti ich domovského štátu chrániť politickou či dokonca vojenskou silou ako svojich občanov.

Áno, s takýmto modelom sa určite ráta, druhá vec je, že dnes  pre takéto plány Maďarsko určite na pôde Európy nenájde podporu. Pri hľadaní spojencov proti takejto politike sa dnes, bohužiaľ, nemôžeme oprieť ani o Srbsko. Ako vieme, je to krajina, ktorá má ambície vstúpiť do Európskej únie, a tak si nemôže dovoliť otvorený konflikt s členským štátom Európskej únie.

■ ČAKANIE NA SLABOSŤ

Pre budúcnosť však musíme byť ostražití a pripravení. Dnes je postavenie Slovenska v európskych, ale aj vo svetových politických štruktúrach oveľa silnejšie, než je aktuálne postavenie Maďarska, akútne nám teda nič nehrozí. Zo strednodobého a dlhodobého hľadiska však musíme byť pripravení, že maďarská politika vždy využije a zneužije naše medzinárodnopolitické oslabenia a pokúsi sa obrovským nátlakom a s pomocou  regionálnych veľmocí, medzinárodnou arbitrážou alebo niečím podobným zvrátiť súčasný stav. Bohužiaľ, veľmi nešťastný precedens Kosova jej v tom veľmi nahráva.

Našimi prirodzenými spojencami sú krajiny, ktoré majú na svojom území problém s podobnými  iredentistickými silami. Sú to najmä štáty, ktoré neuznali Kosovo – teda Španielsko, Taliansko, Rumunsko a Cyprus.  Tieto štáty by mali a mohli sformovať akúsi vnútroeurópsku koalíciu proti podobným snahám. Napokon, podobnú „alianciu“ už neoficiálne buduje aj Maďarsko. Iste nie je náhoda, že nápad rozdávať svoje pasy občanom okolitých štátov už ohlásilo Kosovo, ktoré sa nesporne inšpirovalo v Maďarsku.

Proces secesie krajín je komplikovaný a v medzinárodnom práve nie práve vítaný, keďže ho zväčša sprevádza veľká nestabilita a vzniká pri tom veľké nebezpečenstvo prepuknutia otvoreného a násilného konfliktu. Pri jeho naplňovaní je potrebný súbeh viacerých okolností – potrebná medzinárodná klíma, vhodná a dostatočne silná zámienka, oslabenie obete, a naopak  silné medzinárodnopolitické postavenie štátu, ktorý má z podobnej zmeny profitovať. Podobná vlna bola naposledy pred dvadsiatimi rokmi, keď po rozpade ZSSR bolo medzinárodné spoločenstvo pripravené akceptovať vznik nových štátnych subjektov. Nakoniec aj  Slovensko je jedným z precedensov tej doby. Dnes viaceré európske krajiny (Belgicko, Španielsko, Taliansko, ale aj Veľká Británia) čelia  snahám o secesiu svojho územia. A to, ako sa to nakoniec skončí, predznačí perspektívnosť, resp. neperspektívnosť iredentistických snáh maďarskej politickej garnitúry.

Niet však pochýb, že slovenská politika musí byť na akékoľvek kroky podobného charakteru pripravená a rovnako ako maďarská politika premýšľať v dlhodobých horizontoch a koncepciách.

 



Pridaj komentár