Nitrianske žriedlo slovenskej kresťanskej a národnej histórie


Judák nitriansky biskup štvorecPápež Ján Pavol II. o meste pod Zoborom: Je Betlehemom kresťanstva na Slovensku

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív

V  roku 1995 pápež Ján Pavol II.  vyjadril vďačnosť Pánu Bohu, že mohol prísť do staroslávnej Nitry. Patrónmi diecézy sú sv. Andrej-Svorad a Beňadik, katedrálnym chrámom Bazilika sv. Emeráma. V súčasnosti je nitrianskym diecéznym biskupom profesor cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave Viliam JUDÁK Úrad prevzal po Jánovi Chryzostomovi kardinálovi Korcovi. V rokoch 1920 až 1948 spravoval diecézu Karol Kmeťko. Nitrianska diecéza zosobňuje žriedlo slovenskej kresťanskej a národnej histórie. Biskup Judák však predstavuje typ kňaza živej súčasnosti.

So skupinou kňazov od roku 1990 navštívil na bicykli Poľsko, Slovinsko, Maďarsko, Rakúsko i Nemecko. V roku 2011 vykonal 700 kilometrov dlhú cyklopúť z portugalskej Fatimy do španielskeho Santiaga de Compostela. Narodil sa 9. 11. 1957 na Kysuciach v Harvelke. Za kňaza Nitrianskej diecézy bol vysvätený 16. júna 1985. V roku 1991 sa stal cirkevným sudcom, 9. júna 2005 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za diecézneho biskupa Nitrianskej diecézy. Ako historik sa zaoberá obdobím kresťanského staroveku a stredoveku so zreteľom na slovenské cirkevné dejiny.

Biskupstvo v Nitre je najstaršie na Slovensku. Je prvou diecézou na území strednej Európy. Bola zriadená v roku 880 a patrila pod správu arcibiskupa metropolitu Metoda. Ako sa prejavuje táto skutočnosť v živote diecézy? Ako to ovplyvnilo vás?

           Duchovný život našej Nitrianskej diecézy ovplyvňujú tie isté či podobné klady a zápory, ako ich vidíme či pociťujeme skoro v každej diecéze na Slovensku. Myslím na nenáležitú rozvinutosť historického vedomia – národných aj cirkevných dejín. Na chýbajúce uvedomovanie si duchovných a kultúrnych tradícií mesta i regiónu (jednotlivých farností) ako dôsledok protináboženskej školskej výchovy až do roku 1989, ale aj na jeho absenciu v celom vzdelávacom systéme SR posledných desaťročí. Rozdielnosť poznania a historického povedomia veriacich, žijúcich v mestách a na dedinách, sa generačne líši aj pod vplyvom obmedzeného náboženského vzdelávania pred rokom 1989 a modelov mediálnej senzitívnej kultúry v súčasnosti. Avšak priznávam, že sme náležite nevyužili poznatky a metódy aj tzv. tajnej a improvizovanej náboženskej prípravy v čase prenasledovania cirkvi. Historiografické vedomosti o starobylosti a jedinečnosti našej diecézy sú účinné len vtedy, ak sú súčasťou prežívanej a poznanej pravdy v živom náboženskom prejave. Dejinnosť je prirodzená vlastnosť slovenského veriaceho človeka, vývinovo rozdielna, ale príťažlivá aj v našej dobe. Historické vedomie na Slovensku po roku 1989 vzrástlo a s ním sa rozvinuli aj príležitostné lokálne sviatky a udalosti sprítomňovania kultúrnych a náboženských skutočností. Utvrdzujú sa hodnotové starobylosti a ich aktualizácia. Objavuje sa nový typ spoločenskej či kultúrnej prestíže slovenských dedín a miest. Tento fakt vplýva na mňa i na diecéznych kňazov, lebo vzrastá príležitosť predniesť Božie slovo, vykonávať katechézu...Tu vidím aj zmysel osobnej zodpovednosti a príležitosť spoznávať a osvojovať si výsledky cyrilo-metodskej tradície. I keď s istým predstihom otvorili sme diecézne múzeum, sprístupnili Nitriansky hrad, zreštaurovali Katedrálu sv. Emeráma, aktivizovali sme spoluprácu na medzinárodnej vedeckej konferencii o misii solúnskych bratov, vydali pápežské dokumenty a úvahy o tejto jedinečnej cirkevnej a dejinnej udalosti. Aktivizovali sme divadelnú súťaž v Močenku, výtvarnú a literárnu súťaž na školách...

Svoj vzťah k cyrilo-metodskej tradícii ste vyjadrili v knižke Živé dedičstvo. Čo je fascinujúce na misii solúnskych bratov na Veľkej Morave?

           Fascinujúca je sama misia sv. Cyrila a Metoda na území našich predkov – Slovenov. Jej úspechom sme sa zaradili medzi kultúrne národy Európy. Prvenstvo v kristianizácii Slovenov, to je vedomie privilégia a zároveň aj vďaka a úcta svätým bratom Cyrilovi a Metodovi, lebo touto kultúrnou skutočnosťou sme vstúpili do európskych dejín ako vzdelaný národ. Čo nás fascinuje aj dnes? Múdrosť, odvaha, vytrvalosť, svätosť oboch bratov, ale aj zápas o kresťanský životný štýl, o svätosť, o kresťanský ideál života a „prestavbu“ celej spoločnosti našich predkov. Fascinuje nás vedomie dôležitosti Božieho slova, jednoty písaného i vysloveného Božieho slova. Teda „objav“ ľudskej komunikácie slovom, objav prirodzeného a stále platného komunikačného nástroja, spájajúceho, zjednocujúceho a „vozvýšeného“ náboženského média, pretvárajúceho jednotlivca i spoločenstvá. To, čo neskôr využila pre svoje ciele reformácia a rôzne ideológie moderného veku. Tu je zrod našej „jedinečnosti“ a zaradenia sa do kresťanského európskeho celku, tu je zrod národného i náboženského sebavedomia, ako aj priľnutie k cirkvi. Zrod ochrany a istoty. Nie je práve táto skúsenosť tŕňom v oku nežičlivcov a takzvaných kritikov cirkvi?

Niektorí historici obdobie Veľkej Moravy relativizujú a tvrdia, že ide skôr o mýty než o históriu. Čo si o tom myslíte?

           Neuvážené vyhlásenia o misii solúnskych bratov majú svoje korene aj v politickej (marxistickej) orientácii alebo vo svojskej metodológii historiografie. Ak historik nevie, či nechce interpretovať historické fakty a udalosti rôzneho charakteru, nielen písomného, ak odmieta príčinno-následnú metódu, ak nevie uchopiť podstatu vývinových zmien, ak za všetkým chce vidieť iba „písomné“ dokumenty, ak zúži historický fakt len na písomný doklad, potom zúži sám predmet histórie. Z  cyrilo-metodského obdobia však máme aj hodnoverné písomné dokumenty, aj tie, ktoré vzišli z úradu vtedajšej pápežskej kancelárie (!). Okrem toho jestvujú ako objektívne pramene aj nepísané dokumenty. Kresťanská tradícia odmietala mýtus ako niečo pochybné a vymyslené. Misia sv. Cyrila a Metoda je predsa historickým faktom a nemožno ju v nijakom zmysle posunúť do oblasti mýtov. Výrok skôr patrí do oblasti relativizácie dejín a kresťanstva vôbec, čo zneužíva nezodpovedná publicistika.

Tohto roku oslávime už 1 150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie. Ako hodnotíte prípravu na oslavy?

          Judák nitriansky biskupSú známe mnohé iniciatívy zo strany Biskupskej konferencie Slovenska i nášho biskupstva. Rok 2013 bude v živote Nitrianskej diecézy, tak ako aj ostatných slovenských katolíckych diecéz, v znamení Roka viery a cyrilo-metodského jubilea. V našej diecéze sme pri tejto príležitosti vlani uskutočnili púť kňazov do Ríma k hrobu sv. Cyrila. Jubilejný rok sme otvorili 5. júla 2012. V tento deň sme tiež mali prezentáciu knihy Kolíska kresťanstva a požehnanie sochy blahoslaveného Jána Pavla II. v areáli Nitrianskeho hradu. Diecézna púť do Blatnohradu sa uskutočnila 6. októbra 2012. V októbri minulého roku prebiehalo putovanie relikvie sv. Cyrila-Konštantína po Nitrianskej diecéze. V novembri sme organizovali medzinárodnú konferenciu Tradícia a prítomnosť misijného diela sv. Cyrila a Metoda. V našej diecéze od 7. januára pokračuje putovanie relikvie svätého Cyrila a potrvá do konca júna. Má veľmi krásny ohlas a farníci dokážu pri tejto príležitosti pripraviť naozaj krásnu, jedinečnú a neopakovateľnú slávnosť. Vo februári (25. – 29. 2. ) sa kňazi a veriaci Nitrianskej diecézy pripoja k celoslovenskej púti veriacich do Ríma. V marci budú prebiehať v metropole diecézy mestské ľudové misie. Bude do nich zapojených všetkých šesť rímskokatolíckych farností, rehole a kongregácie pôsobiace v Nitre. Od 1. do 6. apríla sa uskutoční púť kňazov po stopách sv. Sedmopočetníkov do Macedónska, Srbska a Chorvátska. V máji bude v Nitre celoslovenská biblická olympiáda. Na základných a stredných školách prebieha v tomto školskom roku literárna a výtvarná súťaž. Na jún pripravujeme požehnanie sochy sv. Konštantína Filozofa pred Univerzitou Konštantína Filozofa v Nitre. Slávenie cyrilo-metodského jubilea vyvrcholí v Nitre 5. júla národnou púťou za účasti pápežského legáta a iných významných osobností. K dôležitým udalostiam v Nitrianskej diecéze v roku 2013 bude patriť aj dokončenie opravy Nitrianskeho hradu, vrátane interiéru Katedrály svätého Emeráma. V gotickej priekope bude v lete pokračovať projekcia filmov, pripravujú sa tematické večery o histórii Nitrianskeho hradu. V katedrále sa každú prvú nedeľu v mesiaci konajú koncerty zamerané na cyrilo-metodské jubileum. Pod hradom sa pripravuje výstavba zariadení podporujúcich ešte väčšiu vybavenosť pre turistov. V Nitre tento rok vyrastie kaplnka zasvätená svätému Cyrilovi a Metodovi v spolupráci s francúzskym katolíckym pútnickým spolkom. V tomto roku budú na Nitriansky hrad prichádzať pútnici zo všetkých dekanátov biskupstva.

Zaoberali ste sa tiež históriou Nitry. V čom je pre Slovákov jedinečná? Čo hovoria najnovšie archeologické výskumy?

           Nitra je v Európe jedným z najstarších známych miest Slovenska a strednej Európy. Pre mňa je predovšetkým jedným z posvätných miest, dejinným tajomstvom, dostatočne neobjasneným, ale príťažlivým. Pre romantických štúrovcov bola začiatkom vzniku a rastu nášho národa, pre predstaviteľov komunistickej moci pred rokom 1989 ideologicky neprijateľným mestom (len ako centrum poľnohospodárstva). Historické výskumy dokazujú kontinuitu Samovej ríše a nitrianskeho kniežatstva. Hrad na Zobore posúva dejiny Nitry do prvých storočí nášho letopočtu (do rímskeho impéria), keď sa vytvárajú podmienky na prijatie kresťanstva. Odkazujem na najnovšie knižne vydané poznatky slovenských archeológov a historikov o Nitrianskom hrade a okolí s názvom Nitra – kolíska kresťanstva, ktoré v uplynulom roku vydalo naše biskupstvo s Archeologickým ústavom SAV v Nitre.

Tohto roku sa dokončujú rekonštrukčné práce v Bazilike sv. Emeráma na Nitrianskom hrade. Bude chrám pripravený na oslavy jubilea?

           Práce prebiehajú už šiesty rok. Zväčša hradíme tieto práce z cirkevných prostriedkov a dosiahli už 50 miliónov bývalých slovenských korún. Bazilika sv. Emeráma v Nitre bude náležite pripravená na celonárodné jubileum, a to s príslušným informačno-hostiteľským portfóliom. Práce zdržalo objavenie vzácnej renesančnej fresky zo 14. storočia.

„Vlastenecké cítenie patrí ku kvalite duchovného života,“ tvrdíte vo svojej knižke. Lenže vlastenectvo sa u nás akosi nenosí. Skôr sa presadzuje kozmopolitizmus. V knižke ďalej citujete francúzskeho filozofa Paula Ricoeura, ktorý tvrdí, že obnoviť dušu národa znamená múdro konať pri nápore násilnej globalizácie. Je teda globalizácia v priamom protiklade s patriotizmom? Je nebezpečná?

            Pojem vlasti v slovníku intelektuálov (nielen našich) a masovej kultúry dostáva negatívne konotácie, odvodené od stotožnenia významu slova vlastenectvo s nacionalizmom. Na tento rozdiel nás upozornil aj pápež Jána Pavol II. pri návšteve Nitry. Na janíkovskom letisku v roku 1995 vyhlásil: „Patriotizmus áno, nacionalizmus nie! Milovať svoju vlasť, rozvíjať jej kultúru a vytvárať dobro pre členov svojho národa je mravná povinnosť, ale podceňovať, negovať iné národy a národnosti je morálnym priestupkom.“ V tomto výroku je vyjadrené poznanie z vlastných poľských dejín i z dejín európskych národov. Ak globalizácia nadobudne príznaky akéhokoľvek násilia, je neprípustná a škodlivá, hoci sa „tvári“ ako obohatenie dobrom... Príslušnosť k národu je osobný vzťah iného druhu ako príslušnosť k štátu. Aj k „občianskej spoločnosti“. Filozof P. Ricoeur v úvahe o národe odkazuje však na prapôvodné hybné sily „zjednocovania ľudí“ (tradícia, jurisdikcia, náboženstvo, politika, autority), ktoré sú zakladajúcimi hodnotami každej národnosti i národa, ktoré si treba nielen pripomínať, ale i poznať. Nebezpečné je potom iba zámerné nepochopenie a zneužívanie idey národa, teda idea „ovládania“ iného... Iste, uvedomujeme si slová básnika Milana Rúfusa, ktorý hovorí: „Historická ‚diera‘ dlhých storočí medzi pádom Veľkej Moravy a oneskoreným prebudením v novoveku sa bude ešte dlho pociťovať. No možno práve vedomie, že sme to všetko prežili a napriek tomu sme tu, oprávňuje nás k nádeji, v ústrety budúcemu.“ Hoci ako na inom mieste dodáva: „No veľká história nám nič neodpustí, ona odpúšťa len veľkým. Nepatríme medzi nich, a tak si musíme vedieť odfúknuť vlastnú plevu sami; tí druhí by nám ju odfúkli, lenže aj so zrnom.“

Blahoslavený Ján Pavol II. vkladal veľké nádeje do slovenského národa najmä pri budovaní Európy. Podľa neho je Slovensko „povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami a kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich generácií“. Myslíte si, že sme schopní splniť túto dejinnú úlohu?

           Postreh pápeža Jána Pavla II. o povolaní či poslaní Slovenska v nasledujúcich dejoch či dejinách Európy zaujal aj časť ľudí, ktorí majú výhrady voči katolíckej cirkvi. V čom väzí jeho zmysel? Predovšetkým v poznaní podstaty duchovných dejín nášho národa, v bohatej skladbe prejavov ľudovej viery, v evidentných prejavoch sakrálna, vo vytrvalosti a odvahe prejaviť verejne svedectvo viery v časoch dejinných premien: osvietenstva, jozefinizmu, ateizmu 20. storočia, obdobia prenasledovania cirkvi v čase vlády komunizmu..., ale i tolerancia iných náboženských prejavov ako protestantizmus, pravoslávie, túžba po zjednocovaní kresťanov... Možno dodať aj všeobecne známy zmysel pre sakrálno nielen v roľníckej, ale aj v mestskej kultúre. Púťové miesta, sakrálna architektúra, roľnícka kultúra vidieka, úcta k posvätným miestam a osobám... Predpoklady a schopnosti splniť toto poslanie sú evidentné. Vôľa a možnosti patria našej prítomnosti a nasledujúcim generáciám.

Médiá venovali a stále venujú veľkú pozornosť bývalému arcibiskupovi Róbertovi Bezákovi. Predstavujú ho ako obeť cirkvi. Oprávnene?

          Sama kauza zámerne – zásluhou medializácie – presahuje význam svojej podstaty. Zaiste ma bolí a trápi, ako každého veriaceho, celá táto záležitosť. Mrzí ma skutočnosť, že atmosféra prerástla do  obviňovania či spochybňovania celej cirkvi, čo je veľmi zarmucujúce. A to nahráva do kariet,  ba na smeč všetkým, ktorí cirkev „nemusia“, i skrytým nepriateľom cirkvi. Spor sa objektivizuje – ako stála vlastnosť predstaviteľov cirkvi a následne s aplikáciou na celok. O zodpovednosti za takýto obraz cirkvi nikto zo zainteresovaných neuvažuje. Aj to je smutný poznatok. Nie, pán arcibiskup nie je obeť cirkvi, je jej súčasťou. Človek sa môže stať totiž obeťou aj pre svoju svojvôľu.

                                                                                                              

 

 

 



Pridaj komentár