Kde bolo, tam sa zbehli, žila raz v kráľovstve pod Tatrami kravička Kultúra. Nažívala v spoločnom chlieviku s českou kolegyňou Stračenou, prežúvala marxisticko-leninskú literatúru a dávala mliečko. Jej gazda, ktorý bohvie prečo miloval kosák a kladivo, jej dával pravidelne žrať a dozeral na to, aby si po mliečko chodili len tí chasníci, ktorí mali kladný vzťah k spomínanému robotníckemu a roľníckemu náradiu.
Takto to bežalo tuším štyridsať rokov. Potom dostala kravička Kultúra nového gazdu v nežnom revolučnom svetri, aj keď zlé jazyky hovorili, že má pod ním eštebácku kacabajku. Teraz už mládenci a devy, ktorí sa pred stajňou stavali do radu na mliečko, nemuseli zaspievať povinnú koledu o kosáku a kladive, aby im gazda črpol do hrnčeka nejaké to mliečko, ktorému sa začalo hovoriť dotácia. Spočiatku to vyzeralo viac než dobre. Prišiel filmár búrlivák, v ktorého filmoch bolo viac kože holej ako oblečenej, a mohol si potiahnuť z vemena. Ušlo sa aj zadumanému básnikovi, výtvarníkovi, ktorý maľoval vlastné sny, aj spevákom, ktorí svojimi hlasmi sťahovali z nebies galaxie. No pribúdali ďalší mlieka chtiví záujemcovia. Vydavateľ, ktorý sa rozhodol vydávať koktania ukrivdených, organizátorka tanečných kurzov pre padlé víly či impresário blšieho cirkusu. Posledný menovaný žiadal osobitne veľký prídel mlieka, keďže najprv chcel nalákať celý rákoš mačiek, a potom z nich blchy do svojho cirkusu naloviť. Kravička Kultúra sa na ten tanec okolo seba len pozerala veľkými smutnými kravskými očami, ktoré sa označujú tiež za múdre. Čo ju najviac vyvádzalo z miery, bolo neustále striedanie sa gazdov. Raz to bol bonviván s fľašou vínka vo vrecku kabáta, vzápätí mrzutý úradník, ktorý všetko len na peniaze prerátaval a aj dvere z maštale by najradšej predal, ba našiel sa aj usmievavý deduško, ktorý sa však len pred stajňou pretŕčal a na kravičku v podstate kašľal. Všetci však mali jedno spoločné. Keď prišiel čas dojenia, púšťali ku kravičke na pôdoj najprv tých svojich pajtášov. A tak sa často stávalo, že keď nejaký dobrý človek prišiel po mliečko, jednoducho sa na neho nedostalo a keď náhodou zašomral, tí s bielymi fúzami od mlieka sa hneď do neho pustili. Ba čo viac, tí mliekom nacecaní začali rozmýšľať nad tým, ako by mohli gazdu od kravičky vymeniť. Jedni preto, že sa im dosť úctivo nepozdravil, druhí preto, že sa im jednoducho málilo, čo im do kanvičky nalial. Aj sa strkať pred maštaľou začali a mnohí z nich vykrikovali, že oni by sa veru o kravičku Kultúru lepšie postarať vedeli. Tá medzitým, keďže sa o ňu nikto nestaral, v tej schátralej maštaľke od hladu a smädu zdochla. Teraz by mal zaznieť zvonec. Ale verím, že nikto z nás nechce taký koniec.
Maroš M. Bančej