O Cecilovi a Gustovi


Peter VALO štvorecAKO BOLO, ČO BOLO
Peter VALO

Pred pár týždňami by sa bol Gustáv Husák dožil stovky. U nás je to tak. Kým je človek pri moci, tak ho velebia, keď sa situácia zmení, tak ho tí istí riťopcháči rozmiešajú so sračkami. Tak to bolo po vojne s prvým prezidentom Slovákom Jozefom Tisom, tak to je po „neholúcii“ aj s druhým prezidentom Slovákom Gustávom Husákom.


V súvislosti s veľkým Gustom som si spomenul na záznam rozhovoru so staručkým františkánom, pátrom Ceciliánom, ktorého som svojho času navštívil v bratislavskom františkánskom kláštore. Vlastným menom sa volal Ľudovít Szigeti a zomrel vo veku 92 rokov v roku 2010. Počas barbarskej noci  v roku 1950 ho zatvorili do internačného kláštora v Pezinku. Po prepustení farárčil v Dúbravke. Kostolníka mu robil otec Gustáva Husáka a gazdinú jeho sestra. Ďalej nechám hovoriť pátra Cecila: „Keď ho (Husáka) zatvorili, jeho synovia sa často hrávali u mňa v Dúbravke. Do väzenia za ním chodila jeho manželka a otcova sestra. Po nej mi odkázal, že by si prial, aby som ho navštívil. Chcel som to urobiť, ale nedali mi povolenie. Mrzelo ho, že nemohol čítať. Pýtal si Sväté písmo. Poslal som mu ho. Z väzenia ho prepustili po deviatich rokoch. Keď prišiel za mnou na faru, hovorím mu: ‚Gustinko, už sme obaja na slobode.‘ Na faru chodieval sám. Raz tam prišiel aj s Dubčekom. Keď nás v auguste 1968 prepadli Rusi, prišla za mnou gazdiná, či môže ku mne prísť Husák. Aj prišiel. Hovorím mu: ‚Vitaj, Gusto, pekné od teba, že si prišiel, to tvoji bratia idú.‘ Prespal u mňa. Večer sme pozerali viedenskú televíziu. Hovoril, že nevie, čo z toho bude, ja som mu na to povedal: ‚Ale dobre to nebude.‘ V tú noc ho nemohli nikde nájsť. Ráno prišla gazdiná, že ho zháňa Svoboda, aby šiel do Moskvy. Naraňajkoval sa u mňa a odišiel. Po návrate mi pri stretnutí povedal: ‚Čo som mal robiť, tak som podpísal.‘

Stretávali sme sa na Vianoce. Na fare na Kalvárii ma navštívil aj vtedy, keď bol prezident. Strašne fajčil a rád si vypil víno. Hovorili sme o všeličom. Lepšie vedel Sväté písmo ako ja. Prišiel za mnou aj po tom, keď raz 1. januára prehovoril v televízii po česky: ‚Přátelé, soudruzi a soudružky.‘ Hovorím mu: ‚Vieš čo, Gusto, keby si hovoril po záhorácky, tak by ti každý rozumel, ale ja takto vypínam televízor.‘ A on mi povedal: ‚Ty tomu nerozumieš.‘ Bol to dobrý človek, ale keď sa dostal k prezidentskej funkcii, zješitnel. Keď ležal chorý na Kramároch, zavolal mi jeho syn Janko. Šiel som. Čakal som na izbe, naraz mi povedali, že je v bezvedomí a dobehol tam arcibiskup Sokol.“

Pred štvrťstoročím by bolo nemysliteľné, aby sa prvý človek strany a štátu stýkal s farárom. Nehodilo sa to do komunistických dejín. Po prevrate sa to zase nehodilo do dejín budovateľov raného kapitalizmu. V súvislosti s Husákom sa niekedy spomenie, že sa angažoval  v povstaní, pomáhal víťazstvu komunizmu, aby si ako „buržoázny demokrat“ odsedel svoje v päťdesiatych rokoch. Po rehabilitácii sa vrátil do politiky. Po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy sa ujal normalizácie. Ján Čarnogurský sa v jednom rozhovore vyjadril, že „jedinou alternatívou voči jeho politike bola politika robotnícko-roľníckej vlády Jakeša, Jindru, Biľaka a ďalších, ktorá bola jednoznačne ďaleko horšia a tvrdšia, než bola normalizácia“. K Husákovým  pozitívam patrí, že pragocentristickú ČSSR prerobil na federatívny štát, poza chrbát českým bratom vybavil vo Vatikáne Slovenskú cirkevnú provinciu, čím definitívne zabetónoval slovensko-maďarskú hranicu. Ján Čarnogurský sa v onom rozhovore priznal, že sa modlí aj za Husáka. Ja pripíjam na svetlé chvíle Gustáva Husáka a pátra Cecila, v ktorých dokázala hlava štátu komunikovať s jeho odporcom.
Peter Valo



Pridaj komentár