O klube a vianočnej guli


valo webAKO BOLO, ČO BOLO

O klube a vianočnej guli

Peter VALO

Kedysi dávno si básnik Rudo Fabry zmyslel, že by sa z chátrajúceho a vykradnutého kaštieľa mohol stať Domov spisovateľov. Keby sa tak nestalo, bola by teraz v Budmericiach ruina. Od prvého kastelána Ľuda Ondrejova zavládla medzi spisovateľmi, ako aj medzi nimi a personálom kaštieľa rodinná atmosféra. Režisér Miloš Pietor by povedal, že to bolo ako za prvej Slovenskej republiky, keď v Luxorke alebo Muzejke obsedeli za jedným stolom ľudáci, demokrati, komunisti, argaláši a najmä bohémovia zo všetkých strán i nestrán...

V poslednom pätnásťročí sa v Budmericiach stretávali spisovatelia, novinári, herci a televízni tvorcovia. Ďalej to už viete. Minister moderátor odoprel predĺžiť zmluvu na budmerický kaštieľ s Literárnym fondom a vypísal konkurz s tým, že v kaštieli budú aj naďalej pokračovať tvorivé pobyty. Jeho výsledkom bolo, že víťazná firma s nastrčenou osobou nič nezaplatila a celé to bol len humbug. Po ministrovi „papuliakovi“ (takto volal politických komentátorov môj starý otec), prišiel ďalší minister. Spisovateľská nádej rýchlo pohasla. Už sa nehovorí o tvorivých pobytoch, ale len o akomsi účelovom zariadení ministerstva kultúry, kde sa budú konať konferencie a podobné podujatia.

S nostalgiou si spomínam, ako sme s nebohým režisérom Mirom Košickým v Budmericiach písali tragifrašku Smrť operety. Bol to príbeh dvoch starých hercov, ktorým ukradli divadlo. Hra mala smutný koniec. Výbuch bomby zabil mladú speváčku a na horiacom javisku spievali obaja herci Dusíkovu a Braxatorisovu pesničku Najkrajší kút...

Teraz sme naposledy v Klube spisovateľov spomínali na časy, keď sa tu „duch vznášal nad vodkami“ a baťko Vlado Mináč so šarmom rozdával životné múdrosti, keď nespočetnekrát zabával spoločnosť neúnavný rozprávač Vinco Šikula, keď Ivan Kupec spomínal, ako ho básnik františkán Rudolf Dilong zatvoril do kláštornej cely, aby tam dopísal svoju prvú básnickú zbierku, keď nadrealista Štefan Žáry pútavo hovoril o Bratislave svojej mladosti, keď sa valili smiechoty od stola, pri ktorom sedeli literárny vedec a kritik Vilo Marčok, redaktor Jožko Marušiak a básnik Tomáš Janovic, keď pri tichých literárnych úvahách rozhľadeného Vlada Petríka ožíval aj uhundraný Milan Šútovec, keď klubom zneli bonmoty majstra slovnej hry Števa Moravčíka, keď tu sníval búrlivák Jožo Urban alebo svoje plány skicoval Peter Štrelinger. Nemožno spomenúť všetkých, čo napájali krvné riečisko spisovateľského klubu od legendárneho Zapletala, cez menej populárneho Baričiča až po kuchárskeho majstra Andreja Antovszkého.

Rodinný charakter klubu skončil dávnejšie, keď sa spisovateľský stav rozfrckal na politicky nezmieriteľné sekty. Jedni hovoria, že klub skončil, iní, že v nejakej forme bude pokračovať. My sme sa s ním rozlúčili, ako sa patrí. Kým legendu Budmerického kaštieľa zachová knižka Mraky nad Budmericami, ktorú poskladal svojrázny pripomínač časov minulých Juraj Šebo, stará sláva rodinného klubu spisovateľov ostane len v spomienkach. Keď sme vychádzali na osvetlenú ulicu, spomenul som si na záverečnú scénu z našej Smrti operety, v ktorej dvaja ozbíjaní herci spievajú v horiacom divadle: „Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem...“

A ešte niečo. Keď sa mi narodil prvý syn, s Petrom Jarošom sme namiesto ohňostroja barbarsky v dlaniach pučili gule na klubovom vianočnom stromčeku. Peter zvesil poslednú a povedal: „Túto nie, toto je guľa tvojho syna!“ Tá guľa visí u nás na stromčeku každý rok tridsaťštyri rokov ako memento čias, keď si rozdielne nátury pri víne či vodke obrusovali hrany a čírili mútne vody.

 

 



Pridaj komentár