Hitlerovci a ich prisluhovači ho mali v zuboch I.


ďurčanský ferdinand

F. Ďurčanského sledovali nemeckí agenti a bol v centre negatívnych depeší do Berlína

Milan S. ĎURICA

O Ferdinandovi Ďurčanskom sa objavilo a publikovalo toľko protirečivých, neraz až nezmyselných hodnotení, že som si dal čas aj námahu, aby som opäť prelistoval svoj desaťtisícový archív nemeckých dokumentov a upevnil si názor na túto bezpochyby zaujímavú osobnosť slovenských dejín 20. storočia. V nasledujúcich riadkoch prinášam fakty o tom, ako ho posudzovali na nemeckej strane. V dokumentoch však nechýbajú ani stanoviská viacerých slovenských politických činiteľov tých čias.

 Takmer všetky dokumenty sprístupnil doc. Ladislav Suško v jedinečnom diele Von München bis Salzburg. Dokumente und Essay. Buch 1., ktoré vyšlo v Bratislave (Lúč, 2008). Pri odvolávkach budem preto uvádzať čísla dokumentov v tomto diele.

VO VLÁDNYCH FUNKCIÁCH

Ferdinand Ďurčanský, svojho času asi jediný znalec medzinárodného práva na Slovensku, mal od študentských čias blízko k Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Jej podstatným programom bolo dosiahnuť územnú autonómiu Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky podľa Clevelandskej a Pittsburskej dohody. Tie uzavreli Slováci s Čechmi v Spojených štátoch amerických počas prvej svetovej vojny. Preto si ho Hlinkov nástupca Dr. Jozef Tiso pribral za poradcu najmä v kritickom období 1938 – 1939, keď sa HSĽS stala rozhodujúcim politickým faktorom Slovenska. Po udelení autonómie Slovenskej krajine 6. októbra 1938 sa celkom prirodzene stal aj členom prvej slovenskej vlády a viedol v nej ministerstvo spravodlivosti, sociálnej starostlivosti a zdravotníctva. Od 1. decembra 1938 sa stal ministrom dopravy a verejných prác, ktoré viedol až do 9. marca 1939, keď prezident Dr. Emil Hácha odvolal celú slovenskú vládu Dr. Jozefa Tisa. Tým sa začala „marcová kríza“, ktorá vyústila do intervencie Nemecka, v rámci ktorej Snem slovenskej krajiny 14. marca 1939 jednohlasne schválil zriadenie samostatného Slovenského štátu. To znamenalo obsadenie Česka nemeckou armádou, zriadenie Protektorátu Čechy a Morava, a tým aj zánik česko-slovenskej štátnosti. V prvej vláde Slovenského štátu sa Ďurčanský stal ministrom vnútra aj ministrom zahraničných vecí a zastával tieto funkcie až do 29. júla 1940.

Keď Hácha odvolal slovenskú autonómnu vládu, čo Ďurčanský pokladal za neústavné, hneď odišiel do Viedne, aby pred svetovou verejnosťou bránil Slovákmi dosiahnutú čiastočnú štátnosť. Vtedy už totiž každému bolo jasné, že Hitlerovo Nemecko sa stalo jediným rozhodujúcim politickým faktorom v strednej Európe, ktorému nemala alebo nechcela odporovať nijaká z vtedajších mocností. Aj pražská vláda bola v stálom spojení s Berlínom, lebo vedela, že sa bude musieť podrobiť Hitlerovým požiadavkám (Dok. 111, 112, 113).

ROKOVANIA V BERLÍNE

Keď Hitler 13. marca 1939 pozval Háchom odvolaného predsedu slovenskej vlády Dr. Jozefa Tisa do Berlína a vedenie HSĽS odsúhlasilo toto pozvanie, Tiso si zobral so sebou Dr. Ďurčanského. Po vyše polhodinovom Hitlerovom prejave, v ktorom vyzval Tisa, že ak chce zachrániť Slovensko pred rozdelením medzi susedné štáty, ktoré na tom pracujú, lebo práve dostal správu, že maďarské vojsko tiahne k slovenským hraniciam, musí „bleskovo“ (blitzschnell) vyhlásiť samostatnosť Slovenska, lebo ináč ho nebude zaujímať, čo sa so Slovákmi stane. Tiso mu poďakoval, lebo tak mohol poznať jeho stanovisko k slovenskému národu. Ľutuje však, že sa v takej vážnej veci nemôže hneď záväzne vyjadriť bez toho, že by sa vopred utiahol a pokojne prediskutoval všetko s Dr. Ďurčanským, ktorý ho sprevádzal do Berlína (Dok. 146).

Až potom sa dohodli s ministrom zahraničia von Ribbentropom, ktorý im dával do rúk text vyhlásenia slovenskej samostatnosti, aby to prečítali v nemeckom rozhlase. Tiso s Ďurčanským ho však presvedčili, že to musí vyhlásiť jedine oprávnený Snem Slovenskej krajiny. Preto sa telefonicky na mieste spojili s prezidentom Háchom, aby na zajtrajší deň zvolal zasadanie Slovenského snemu. Museli však nemeckému ministrovi prisľúbiť, že do 12. hodiny nasledujúceho dňa snem samostatnosť vyhlási a odošle o tom oficiálne oznámenie do Berlína. Už tam sa Ďurčanský ukázal ako obozretný politik, ktorý nechce kompromitovať pred svetom svoj národ. Snem Slovenskej krajiny vyhlásil 14. marca 1939 samostatný Slovenský štát, ale zásluhou Ďurčanského nebol na to použitý v Berlíne vypracovaný text, ani dohodnutý telegram Hitlerovi do Berlína nebol predložený snemu, ale iba následne večer ho poslal sám Ďurčanský ako minister zahraničných vecí Slovenského štátu (Dok. 165).

NEGATÍVNE POSUDKY

Ešte výraznejšie sa to prejavilo počas rokovaní s Nemcami pri formulovaní „Ochrannej zmluvy“, pričom bojoval ako lev za výraz „garancia, záruka“ namiesto „ochrana“. A keď sa mu to nepodarilo dosiahnuť, pri formulovaní zmluvy vo Viedni 18. marca v prítomnosti samého Hitlera pomáhal Tisovi vyrokovať toľko bodov, koľko sa len dalo, aby Slovenský štát mal všetky atribúty zvrchovanosti: vlastnú vládu, vlastný snem, vlastné diplomatické zastupiteľstvá v iných štátoch a ich reprezentantov na Slovensku, vlastnú menu, vlastnú armádu 150 tisíc mužov (koľko ich máme dnes?), a tak ďalej. V určitých momentoch neváhal pohroziť aj svojou demisiou (Dok. 185 – 267).

Preto už koncom apríla 1939 nemeckí tajní agenti a niektorí ich slovenskí prisluhovači špekulovali, ako odsunúť Ďurčanského na ministerstvo dopravy a nahradiť ho prof. Tukom (Dok. 270).

Podobné návrhy sa opakovali aj 21. augusta, a potom ešte aj 13. januára 1940 (Dok. 338 a 420). V správe, ktorú 6. mája 1939 poslal do Berlína „SS-Oberabschnitt Donau“ z Viedne, priznávali síce Ďurčanskému, že je to „národne uvedomený Slovák“, ale „v ostatnom čase paktuje so Židmi“, lebo pomohol Židovi Imrichovi Faluschovi vycestovať zo Slovenska so všetkým svojím majetkom (Dok. 276).

V ďalšej správe z toho istého dňa už hlásili, že „minister Ďurčanský sa pomaly prikláňa k protinemeckému krídlu vlády“ (Dok. 279). Nikto menší ako Hitlerov štátny sekretár pre osobitné záležitosti W. Keppler 12. mája hlásil Zahraničnému úradu v Berlíne, že „počas führerovej reči minister Ďurčanský spolu so chargé d´affaires pre Taliansko Zvrškovcom a s Dr. Kirschbaumom sedeli pri obede v reštaurácii Kern a provokatívne sa tak hlasno zabávali, že ich tam prítomný ríšsky Nemec, ktorý ich nepoznal, chcel napomenúť. A keď sa potom spievala nemecká hymna a všetci prítomní vstali, Ďurčanský a jeho spoločníci zostali sedieť“ (Dok. 280).

Záhadný dôverník nemeckých bezpečnostných služieb (Sicherheitsdienst-SD) Lorenz Karbus (aj Carbus) vo svojej správe do Berlína v júni 1939 už celkom negatívne posudzoval ministra Ďurčanského, že jeho advokátska kancelária intervenuje vo všetkých židovských záležitostiach. Navonok, že sa ukazuje ako pronemecký, ale netreba zabúdať, že je neúprimnej povahy a nadhodnocuje pomernú silu Slovenska vo svetovej politike (Dok. 308).

■ Z HLÁSENÍ AGENTOV

Začiatkom novembra 1939 veľmi vplyvný agent SD Edmund Veesenmayer, ktorý bol osobitným poverencom ministra von Ribbentropa, hlásil štátnemu sekretárovi Kepplerovi, že sa zdá, že minister Ďurčanský vedie slovenskú vnútornú politiku smerom, ktorý bezpochyby nie je priateľský voči Nemecku. Preto je nutné včas prikročiť k opatreniam, aby sa pomery nevyvinuli veľmi nepríjemne pre nemecké záujmy (Dok. 400).

O dva týždne neskôr iný agent hlásil do Berlína, že minister zahraničia Ďurčanský odkúpil od bývalého generálneho riaditeľa Nitrianskeho parného mlyna Žida Krausa majetok Past-Haban (v skutočnosti išlo o statok Punka Chotar v Nevericiach, okr. Zlaté Moravce). Kúpna cena bola vyplatená v zahraničí v anglickej mene. Navyše Ďurčanský Židovi umožnil, aby vyviezol do cudziny vzácne stroje (Dok. 411).

V polovici decembra 1939 došla do Berlína správa o plánoch Slovenského árijského klubu z Trnavy, ktorý založil a viedol Jozef Bielik-Záhorský. Klub sa chystal s Tukom a Čatlošom zmocniť sa vlády a uväzniť deväť ministrov a iných popredných osobností, medzi ktorými mali na zozname aj ministra vnútra a zahraničia Ďurčanského (Dok. 419).

Od začiatku nového roka 1940 boli útoky proti Ďurčanskému častejšie. Už 23. februára nemecký vyslanec v Bratislave Hans Bernard v oficiálnej správe pre Zahraničný úrad v Berlíne písal: „Ďurčanský ako minister vnútra drží v rukách rozhodujúce páky výkonnej moci a v posledných týždňoch opätovne dokázal policajnými zásahmi alebo vnútornými nariadeniami zrušovať opatrenia, ktoré urobilo vedenie Hlinkovej gardy v boji proti židovskému vplyvu na kultúrny a hospodársky život. Teraz nedávno, keď Hlinkova garda, aby vytvorila hotové skutočnosti, z vlastnej iniciatívy presadila, aby sa tunajšie kaviarne stali Židom neprístupnými vylepením nápisov ‚Židia nevítaní‘, pre ktorých boli rezervované iba štyri na to určené kaviarne, minister Ďurčanský využil túto príležitosť, aby poslal Machovi 20. t. m. list, ktorým ho ako veliteľa HG robí za to osobne zodpovedným a oznamuje mu, že polícia odstráni tie nápisy. Naskutku, následne policajní úradníci, niekde aj proti vôli majiteľov kaviarne, odstránili nápisy ‚Židia nevítaní‘.“

ZÁPAS O ARMÁDU

Hitler rozhodol, že Slovenská republika nesmie mať armádu väčšiu než 50 tisíc mužov. Prezident Tiso však naliehal, že vzhľadom na trvalé maďarské nebezpečenstvo Slovensko potrebuje 150-tisícovú armádu. Dlhé mesiace sa o tom diskutovalo a Ďurčanský verne presadzoval Tisovu požiadavku. Nakoniec aj Hitler zmenil svoje „nemeniteľné rozhodnutie“ a odsúhlasil vyžadovaný počet vojakov (Dok. 331).

Aj maďarskí diplomati šípili, že Ďurčanský prekáža ich protislovenským plánom u Nemcov. Preto sa ho usilovali pred nimi očierňovať. Nemecký vyslanec Bernard 12. apríla 1940 hlásil do Berlína: „Pred niekoľkými dňami ma navštívil maďarský vyslanec Szabó, aby sa sťažoval na slovenský postoj voči Maďarsku, pričom hlavnú vinu pripisoval ministrovi Ďurčanskému. Pri tom mi oznámil, že Ďurčanský povedal španielskemu chargé d´affaires grófovi Bailénovi, že on sa orientuje pre každý prípad aj na porážku Nemecka. Gróf Bailén, s ktorým som mal včera príležitosť hovoriť, mi však povedal, že Ďurčanský nič takého mu nehovoril...“ Iba na jeho otázku, aké stanovisko on osobne zaujíma, odpovedal mu, že jeho stanovisko je „voči nikomu sa nestavať zle“. A nemecký vyslanec k tomu dodal: „Toto stanovisko zodpovedá všeobecnému postoju Slovákov. Je to pochopiteľné pre národ, ktorý žil tisíc rokov v neslobode, následkom čoho nedôveruje sám sebe, je nedôverčivý a stále sa potkýna na svojom komplexe menejcennosti. Je len málo Slovákov, ktorí pochopili, že voči nikomu sa nestavať zle znamená to isté, ako voči nikomu sa nepostaviť dobre, a ťahať z toho nevyhnutné následky.“ (Dok. 458)

Župan Viedenského kraja Edmund Frauenfeld, ktorý bol aj osobitným poverencom ministra von Ribbentropa a dostal rozkaz preskúmať politickú situáciu v Bratislave, vo svojich obsažných správach z 19. apríla 1940 hlásil, že na Slovensku jestvuje zrejme tajná opozícia proti nemeckému smerovaniu. „Rozhodujúcou osobnosťou vo vnútri tohto protinemeckého hnutia je Ďurčanský, v tom čase minister vnútra aj minister zahraničných vecí a podpredseda vlády. Tento muž nie je iba protinemecký, ale aj sabotuje mimoriadne šikovným spôsobom každý rozvoj a sústredenie pronemeckého smeru, ako aj upevnenie pozícií Nemecku priateľských slovenských osobností. Na základe svojich bezpochybných schopností on je ovládajúcou osobnosťou slovenskej vlády, takže sa mu, žiaľ, darí stále viac priamo či nepriamo ovplyvňovať činnosť vlády a veľmi často formulovať všetky vládne rozhodnutia podľa svojej vôle. Pri takomto mužovi je samozrejmé, že si nijako neobnaží bok a vždy, keď sa to vyžaduje alebo očakáva, ochotne a hlasito prejaví svoje pronemectvo. Ale v skutočnosti koná práve v najdôležitejších veciach presne v opačnom smere. (...) Tomuto mužovi a jeho kruhu v slovenskej vláde stoja oproti ako opravdiví priatelia Nemeckej ríše iba dve osoby: ministerský predseda Dr. Tuka a šéf propagandy Šaňo Mach.“ (Dok. 461)

V ďalšej správe zo 7. mája ten istý informátor hlásil do Berlína, že Mach deň predtým mu prezradil, že 29. apríla na zasadaní ministerskej rady, na ktorom Tuka nebol prítomný, minister Ďurčanský ho napadol pre gratulačný telegram, ktorý Tiso, Tuka a Mach poslali Hitlerovi k 20. aprílu. Ďurčanský Macha za to vyhrešil a označil to za zradu slovenského národa. A keď mu Mach náležite odpovedal, Ďurčanský sa stal ešte agresívnejším, pri čom aj na führera použil urážlivé výrazy (Dok. 470).


 



Pridaj komentár