POZNÁMKA
Ivan BROŽÍK
Nazretie do histórie dokáže sprítomniť poučné obrazy a pripomenúť takmer zabudnuté pravdy. Nedávno sme si pripomenuli niekoľko výročí, vzájomne popretkávaných takmer tými istými protagonistami. Dokonca aj sté výročie narodenia posledného prezidenta socialistického režimu Gustáva Husáka súvisí do istej miery s tým, čo sa dnes deje na našej politickej scéne.
Vraj sa bál možných negatívnych dôsledkov zvolenia Alexandra Dubčeka za svojho prezidentského nástupcu v poprevratovom Československu. Preto radšej, ale tiež nerád, urobil všetko pre to, aby okolnosti otvorili cestu na Hradčany Václavovi Havlovi. To však bola zároveň cesta, na ktorej sa považovalo za automatické, že všetko, vrátane monopolu na pravdu v Havlovom štáte, bude patriť „pravici“, teda väčšinou tým politikom, ktorí sa ako prví dokázali samoočistiť od vlastnej, neraz aktívnej komunistickej minulosti okázalým vrátením straníckych legitimácií.
Súčasná „pravica“, v ktorej ešte stále pôsobí nadostač bývalých nádejných socialistických politických kádrov, považuje za samozrejmé, že to „všetko“ – teda štátne inštitúcie, politické orgány, súdna i výkonná moc – je v jej súkromnom vlastníctve bez ohľadu na vôľu matematickej väčšiny občanov, prejavenú napríklad v posledných parlamentných voľbách. Tu niekde spočíva aj pravá príčina kauzy Čentéš, teda bezvýznamnej figúrky, ktorá by sa mala dostať na čelo významnej inštitúcie – Generálnej prokuratúry SR. Veď naozaj iba hlupák si ešte stále môže myslieť, že tu ide o osobu akéhosi Čentéša a jeho takzvané práva.
Nazretie do histórie však poskytuje aj iné obrazy. Napríklad na kauzy Jána Figeľa, ktorý akoby v dočasnej amnézii bez hanby verejne moralizuje a znevažuje prezidenta republiky. Mal by si spomenúť minimálne na odmeny bývalej šéfke pošty, generálnemu riaditeľovi železníc, prípadne na svoj byt, ktorý na nátlak médií odovzdal – komuže ho to odovzdal? To by si verejnosť zgustla, keby sa našla odpoveď v celej svojej nahote! A o koho kaštieľoch to kedysi verejne rozprával Csáky? Kto si telefonoval s istým vplyvným „podnikateľom“ a podával mu správy priamo z kancelárie predsedu parlamentu? Dzurindov pokladník, vláčiky či skupinka, to je len tak, na prvé spomenutie. A financovanie strany? Čo už tam po ňom...
História, aj keď nedávna, je nielen kúzelná, ale aj poučná a veľavravná. Teraz je tu Čentéš, teraz je tu naše pieskovisko, ktoré nám dali raz navždy. My máme svoje vedierka, my sa tam budeme hrať. A keď nám to niekto bude brať, spustíme taký rev, to ešte uvidíte!
Lynchove praktiky z historického pohľadu znamenajú svojvoľné vykonanie trestu nad rámec zákona. Svojimi páchateľmi je takéto konanie vnímané ako násilie potrebné na verejné dokázanie svojej inak nedokázateľnej sociálnej nadvlády. Organizovanie verejných protestov proti prezidentovi opozíciou nie je ničím iným ako novodobým lynčovaním. Bez potrebnej sebareflexie.