Naše dejiny sa interpretovali cez optiku hegemónov, čo nás ovládali alebo chceli ovládať
Eva ZELENAYOVÁ
„Slováci sú nacionalisti, ktorí sa proti Čechom budú chcieť zblázniť,“ povedal pred zápasom so Slovenskom na MS v ľadovom hokeji tréner českého výberu Alois Hadamczik. Že by Česi nehrali vo finále šampionátu, vôbec nepochyboval, o čom svedčia jeho slová: „Je to pre mňa prestížne kvôli tomu, že reprezentujeme našu krajinu a chceme, aby uspela.“
Sú prestíž a nacionalizmus totožné termíny? Zrejme nie, hoci mali vyjadriť ten istý zámer – úspech národného mužstva. Nuž, niektorí českí šovinisti sa nedokážu zbaviť nutkania ponižovať bratský národ pri každej príležitosti. Nie vždy v histórii oboch národov to tak bolo.
Ak porovnáme citované vyjadrenia českého trénera na adresu Slovákov s nezištnou pomocou českej inteligencie spred sto rokov Slovákom voči maďarskému útlaku, vidíme, akú zložitú cestu prekonali vzťahy obidvoch národov a aké nebezpečenstvo ukrýva duálne usporiadanie štátu. Vždy sa prejavila nadradenosť toho národa, ktorý mal mocenské ambície. Či to boli Maďari v Uhorsku alebo Česi v Česko-Slovensku.
■ REZY DO ŽIVÉHO
Niektoré zločiny proti ľudskosti či už z obdobia Uhorska alebo Česko-Slovenskej republiky sa k niekoľkým generáciám Slovákom vôbec nedostali. Toto mohol byť dôvod, že pri návrhu zákona o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný národ a o SR, ktorým sa uznávalo, že Hlinka sa mimoriadne zaslúžil o to, že slovenský národ sa stal štátotvorným národom, občiansky aktivista (!) a vysokoškolský pedagóg (!) Eduard Chmelár protestoval pred parlamentom s transparentom: „Hitler, Hlinka jedna linka.“ Alebo išlo o viac? „Pamäť národa je veľmi tvárna záležitosť, ktorá ľahko podľahne najrôznejším účelovým vplyvom,“ napísal historik Roman Holec v závere svojej knižky Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť. Najnovšia slovenská historiografia je toho najlepším dôkazom. Samozrejme, výnimky existujú.
Od vydania tejto jedinečnej publikácie uplynulo už pätnásť rokov. V závere knižky vyslovil jej autor priam prorocké slová: „Je naša pamäť taká krátka alebo je všetko len falošnou rétorikou svedčiacou o našej nezrelosti a neúcte k vlastnej histórii? Napriek skepse posledných riadkov púšťa sa táto kniha do sveta a verí, že nájde svojich čitateľov, priaznivcov i kritikov...“ Kto si prečítal Holecovu knižku, mnohé súvislosti z našich prísne utajovaných dejín pochopil. Aj to, prečo nám boli naše dejiny interpretované optikou našich hegemónov. Ibaže ani po nadobudnutí samostatnosti sme nepokročili, nechopili sme sa vlastnej histórie, čo je zlým obrazom spoločnosti.
Holec s presnosťou chirurga obnažuje miesta vzniku rozkolov, rozdrobenosti, neznášanlivosti v našom národe. Pravda, treba tiež povedať, čo bolo spúšťačom rozdielnych prístupov k chápaniu národných záujmov. Boli to len rozdielne ideológie, kultúra, konfesie, nacionalizmus alebo aj niečo viac? Nebolo to aj ľudské zlyhanie v túžbe po kariére, moci? Nesprevádzajú tieto morálne zlyhania ľudstvo ako také dodnes? Nepôsobia devastačne najmä na malé národy?
■ IDEÁLYA MOC
Absencia historického vedomia väčšiny súčasnej generácie Slovákov je živnou pôdou pre manipulátorov. Citeľne sa prejavila pri kreovaní samostatnej štátnosti pred dvadsiatimi rokmi a sprevádza nás dodnes. Sme polarizovaná spoločnosť, čo najlepšie vystihuje program strán. Kým na začiatku deväťdesiatych rokov ešte prevládlo nadšenie zo získanej slobody a tým aj vôľa na spravodlivé štátoprávne usporiadanie, získané skúsenosti zo samostatného vládnutia opäť ukázali moc peňazí. Len málo jedincov odolá ich lesku a dokáže sa obetovať v prospech národa.
Holec tragédiu v Černovej umiestňuje do širšieho rámca udalostí v Uhorsku na začiatku minulého storočia. Silný útlak panskej Budapešti proti nemaďarským národom našiel odozvu aj v zahraničnom spoločenstve. Vládne špičky akoby si svoju podriadenosť voči panovníkovi vo Viedni vybíjali najmä na Slovákoch. Ak si uvedomíme, že bohoslužby v materinskom jazyku mali Slováci už v deviatom storočí a v dvadsiatom im bol vnucovaný maďarský jazyk, ktorému nerozumeli, biskupi nepoznali slovenský jazyk, nespokojnosť ľudu s vrchnosťou bola opodstatnená. Vláda v Budapešti nedovolila nijaký hospodársky rozvoj nemaďarského kapitálu. Holec ako príklad uvádza miliónový projekt martinskej celulózky na základe česko-slovenskej hospodárskej spolupráce pred prvou svetovou vojnou, ktorý nedostal z vládnych miest koncesiu na spustenie prevádzky. Hoci išlo o najmodernejšiu fabriku s účinným čistiacim zariadením, vládna moc argumentovala, že splodiny z fabriky by mohli otráviť ryby vo Váhu. Keď sa ani po dvoch rokoch nepodarilo majiteľom a účastinárom získať koncesiu, predali fabriku maďarskému kapitálu a koncesia „bola promptne na svete. Podnik okamžite rozbehol výrobu a – ryby-neryby – prosperoval doslova pred očami svojich tvorcov v Martine a ostatných predstaviteľov slovenských politických a národohospodárskych kruhov“. (R. Holec: Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť, vydala Matica slovenská v roku 1997). Budapeštianska vláda vyžadovala od všetkých národov Uhorska prejavy maďarského vlastenectva. Išla tak ďaleko, že dodatkom k tzv. priemyselným zákonom zbavila všetkých možných výhod fabrikantov disciplinárne alebo súdne riešených za „nevlastenecké skutky“. „Neskôr túto prax nazval Hodža maďarizáciou pomocou fabrík a priemyslu.“ (Tamtiež)
■ PODOBNÉ PRÍSTUPY
Je pozoruhodné, ako sa rétorika Budapešti a Prahy voči Slovákom podobala. Holec prináša množstvo dôkazov brachiálnej moci, poukazuje na brutalitu režimu v úsilí pretvoriť Uhorsko na nacionálne a rečovo jednoliaty štát. Brutalita zasiahla okrem školstva a cirkvi veľmi výrazne aj opozičnú nemaďarskú tlač. Holec uvádza, že kým „v roku 1890 sa po slovensky vyučovalo ešte na 1 115 ľudových školách, v školskom roku 1905/1906 bolo takých škôl už len 241 a aj ich počet sa ďalej zmenšoval“. Na perzekúciu proti tlači sa využívali paragrafy trestného zákona ako poburovanie proti triedam a národnostiam či paragraf schvaľovanie zločinu práve na základe akceptovanej koncepcie o jednotnom politickom maďarskom národe. Podľa nej Slováci neboli národom, ba ani Slovákmi. Po vzniku Česko-Slovenska k Slovákom podobne pristupovala Praha.
Vzopätie sa národa v takom nežičlivom, ponižujúcom postavení nemohlo neprísť. Najmä niektorí s národom súcitiaci kňazi sa dostali do nezávideniahodnej situácie, keď im svedomie velilo postaviť sa proti maďarónskej cirkevnej vrchnosti. Hlinku za proslovenskú činnosť biskup suspendoval a štátna moc ho odsúdila. Spišský biskup Párvy, ktorý neovládal slovenčinu, veľmi dbal o to, aby nijaký národne orientovaný kňaz nezotrval dlhšie na jednej fare. Farníci sa bránili. Protestovali, písali, ale bezvýsledne. Dnes si len ťažko dokážeme predstaviť, ako hlboko sa ich dotýkali bohoslužby vykonávané v maďarskom jazyku kňazmi, tzv. maďarskými vlastencami. V Lúčkach niekoľko rokov nechodili dedinčania do kostola, pochovávali svojich mŕtvych bez kňaza, nedali krstiť deti. Na protest proti maďarónskemu kňazovi. Aké to muselo byť utrpenie pre veriacich! V Černovej násilne, proti vôli farníkov mienila cirkevná a vládna vrchnosť posvätiť kostol postavený zo zbierok ľudí maďarónskym kňazom. A neváhala použiť ani strelné zbrane proti bezbranným dedinčanom. Štatistika: 15 mŕtvych, 12 ťažko zranených, 60 ľahko zranených a 40 dedinčanov bolo odsúdených do väzenia a na peňažné tresty. Český sociálnodemokratický poslanec vo viedenskom parlamente Gustav Habrman nazval vyhladzovanie nemaďarských národov najväčším priemyslom Uhorska.
■ MEDZINÁRODNÁ PODPORA
Násilie uplatňované voči nemaďarským národom v Uhorsku našlo medzinárodnú odozvu. Výdatnej pomoci sa dostalo Hlinkovi na začiatku minulého storočia v Česku. Jeho prednáškové turné, v ktorom oboznamoval české publikum o situácii na Slovensku, mu vynieslo také uznanie, že v Prahe vypriahli z jeho koča kone a voz ťahali Pražania. Záblesk slobody na sklonku monarchie však poznačil mnohé vzťahy. Poznali sme to aj z obdobia spred dvadsiatich rokov. Z niekdajších priateľov sa stali úhlavní nepriatelia. Rozišiel sa Hlinka so Šrobárom, rozišli sa Česi so Slovákmi. Kto chce hľadať príčiny, nájde ich. Mohol kňaz Hlinka zniesť fakt, že Šrobár vystúpil z cirkvi? Mohli Slováci znášať pražský centralizmus?
Holecova knižka poskytuje na mnohé otázky zasvätené odpovede.