Pamätník na autostrádnom kilometri (77) 88 pri Humpolci


dubček štvorecSiedmeho novembra uplynie dvadsať rokov od tragickej smrti Alexandra Dubčeka

 Drahoslav MACHALA – Foto: archív

Človek v živote vykoná skutky, na ktoré sa s odstupom času pozerá tak trochu ako na zázrak. Vyzvali ma, aby som napísal o tom, ako vznikol Pamätník Alexandra Dubčeka pri Humpolci neďaleko od miesta, kde 1. septembra 1992 havaroval. Zvláštne, lebo čas letí ako vtáci nedozierni a od Dubčekovej smrti 7. novembra 1992 uplynie už dvadsať rokov.

Najskôr sa musím vrátiť do jedinečných rokov šesťdesiatych, keď som Dubčeka dvakrát počul rečniť. Po prvý raz v Hlbokom v marci v roku 1967 na oslavách 150. výročia narodenia Jozefa M. Hurbana, a potom v decembri 1967 na spomienkovom večere v Hviezdoslavom divadle (DPOH) pri 15. výročí smrti Vlada Celmentisa aj za účasti jeho manželky Lídy Clementisovej. V Hlbokom som ako gymnaziálny študent po prvý raz na vlastné oči videl a počul prejav Alexandra Dubčeka, ktorý sa sformoval v protestantskej rodine.

ZAZNELO PO PRVÝ RAZ

Dubček okrem iného v prejave povedal aj toto: „Hurban dobre vedel, že rozvoj národného života možno natrvalo zabezpečiť len v jednote  sociálnych a duchovných, teda i národných potrieb ľudu... Hurban sa hrdil aj vzdelancami slovenského pôvodu, medzi ktorých patril napríklad známy pražský lekár Ján Jesenius, v Uhorsku Matej Bel, učenec a humanistický vzdelanec európskeho mena. Hurban obdivoval aj J. Kollára a J. Šafárika, tvorcov idey slovanstva, ktorú vyznával a ktorú sa všemožne usiloval presadiť do života. Existuje výrazná historická kontinuita medzi štúrovským hnutím a národnooslobodzovacím bojom v SNP.“ 

dubček 5Po prvý raz som počul straníckeho funkcionára, ktorý rozprával zrozumiteľne a ľudským jazykom sa prihováral môjmu srdcu. To bol v tom čase celkom nový pocit. Uvedomil som si, ako sa Dubčekova príznačná ľudskosť a humanita odvíjala od jeho výchovy v rodine. Reformátor Martin Luther oprel vlastné učenie o to, aby sa do ľudského spoločenstva nanovo vrátila prítomnosť svedomia v myslení aj v konaní, keď povedal: „Svedomie je Boží hlas v nás.“ Dubčekov príhovor ma prekvapil, no ešte viac skutok, ktorý o ňom veľavravne vypovedal.

KTO ZA PRAVDU HORÍ...

Na  konci slávnosti zaznela hymnická pieseň Kto za pravdu horí... Videl som, že Dubčeka nikto z protokolu nemusel popchýnať, aby vstal a sňal si z hlavy klobúk. Súdruhovia v jeho sprievode nechápali, prečo sa prvý tajomník ÚV KSS postavil, ba zostali šokovaní, že sám aj onú hymnickú pieseň s ostatnými ľuďmi spieva... Zahanbení sa postupne tiež postavili a pozerali do zeme, aby nebolo vidno, že text hymnickej piesne nepoznajú. Tento okamih mi zostal v pamäti zapísaný na celý život. Ale aj ten, ako Dubček verejne na pietnej spomienke v bratislavskom Divadle Pavla Orságha Hviezdoslava odsúdil zavrhnutiahodné stalinské tresty smrti a roky väzenia pre tzv. buržoáznych nacionalistov – Clementisa, Novomeského a Husáka. Bol to Dubček, kto sa zaslúžil o ich občianske rehabilitácie. Pochopil som, že v hodnotovej výbave, no najmä v konaní a skutkoch  tohto ľavicového politika je nastálo prítomný hlas svedomia.

KILOMETER (77) 88...

Rozpoviem krátky príbeh z diaľnice do Prahy. V pozícii generálneho riaditeľa Národného literárneho centra sme na jar 1998 aj s námestníkom NLC Vilom Apfelom cestovali do Prahy, kde sme mali nejaké služobné povinnosti na knižnom veľtrhu. Na diaľnici som požiadal šoféra Mariána, aby spomalil na úseku, kde na 77. (iní vravia, že na 88.) kilometri pred Prahou tragicky 1. septembra 1992 havaroval Alexander Dubček. Symbolicky práve v ten historický deň, keď sa na pôde SNR prijímala prvá demokratická Ústava Slovenskej republiky. O tejto tragickej udalosti som si prečítal zaujímavé úvahy aj dohady. Mňa však viac než samotný fakt smrti zaujímalo to, ako veľmi rýchlo sme v našej spoločnosti začali zabúdať na človeka, ktorý sa stal symbolom toho najlepšieho, čo zo slovenského národa vzišlo.

dubček 3Rozmýšľal som potom nad tým, čo urobiť pre pamiatku Dubčeka aj na ceste späť z Prahy a vtedy aj dozrelo moje presvedčenie, že by sa priamo na mieste tragickej havárie alebo niekde v jej blízkosti mal zjaviť nejaký malý pamätník, ktorý by Dubčeka pripomínal. Rozhodol som sa, že sa bez ohlásenia zastavím na Mestskom úrade v Humpolci. Aj sme autom do centra Humpolca na radnicu na Horní náměstí č. 300 zamierili. Keď som sekretárke starostu povedal, že síce nie som ohlásený, ale rád by som sa desať minút zhováral so starostom o možnosti umiestniť pamätnú tabuľu Dubčekovi, ihneď som našiel spriaznenú dušu aj priaznivú odozvu. Prijali nás starosta Jan Koten a tajomník Mestského úradu v Humpolci Jiří Fiala. Bolo to zvláštne, ale meno Dubček aj po jeho smrti otváralo brány ľudských sŕdc v bratských Čechách. S Vilom Apfelom sme s predstaviteľmi Humpolca Kotenom a Fialom rokovali krátko a vecne. Navrhol som mu, že naše republiky sa rozdelili a ak by sme chceli odhaliť Dubčekovi v blízkosti miesta jeho havárie nejaké pamätné miesto označené pamätnou tabuľou, musíme spojiť sily. Prisľúbil som, že ak starosta Humpolca Jan Koten vybaví pri diaľnici stavebné povolenie na osadenie pamätníka, zaväzujem sa za slovenskú stranu, že my dodáme pamätnú tabuľu aj s Dubčekovým bronzovým reliéfom. Vtedy mi starosta ukázal nakreslený plán, kde by v blízkosti Humpolca mala stáť budúca čerpacia benzínová stanica: bola k nej odbočka priamo z diaľnice. Jan Koten mi naznačil, že práve tam by si vedel predstaviť osadenie Dubčekovho pamätníka. Bol to muž činu a ihneď ma aj s priateľmi zobral na miesto. Keď som uvidel miesto, kde by mohol byť Dubčekov pamätník osadený, podali sme si ruky, že sa pokúsime vykonať, čo sme si predsavzali. Sľúbili sme si, že ešte v septembri 1998 Pamätník Alexandra Dubčeka odhalíme. S touto dohodou sme sa rozišli. Keď mi starosta Humpolca o pár týždňov zatelefonoval, že má stavebné povolenie pre miesto na budúcej benzínovej stanici, museli sme rýchlo konať aj my zo slovenskej strany.

CHODIA TAM ZÁSTUPY

Na slávnostnom odhalení pamätníka Alexandra Dubčeka sa mal zúčastniť aj vtedajší predseda slovenského parlamentu Ivan Gašparovič, ale práve na 1. septembra 1998 pripadalo výročie prijatia Ústavy SR, preto do Humpolca nemohol cestovať a vyslal tam za seba poslankyňu  NR SR Irenu Belohorskú. Aj keď bolo krátko pred voľbami, na slávnostnom odhalení pamätníka sa zúčastnili Dubčekovi synovia Pavol a Peter i viacerí blízki Dubčekovi priatelia: predovšetkým prvý predseda zahraničného výboru SNR profesor Ivan Laluha, ktorý pri Humpolci aj prehovoril, samozrejme sociálny demokrat Boris Zala, Pavol Pollák z prezidentskej kancelárie, autor busty, sochár Teodor Baník či Jozef Škultéty. Práve pri sochárovi Teodorovi Baníkovi by som sa rád pristavil. Architekt vytvoril veľmi pekné riešenie pamätnej tabule, ktorá mala tvar kvapky krvi, preto bola na jednej strane špicatá a tým špicom ukazovala smer na miesto, kde sa Dubčekova tragická nehoda odohrala. Na mramor sochár navrhol pripevniť bronzový reliéf  Alexandra Dubčeka, ktorý nám zdarma venoval: je to skvelý portrét jeho smutnej utrápenej tváre, do ktorej sa vryli dni, keď sa vrátil z internácie v Sovietskom zväze (august 1968). Tento reliéf sugestívne vyjadroval všetok smútok ľudí zo straty Dubčeka, ktorého sme obvykle poznali ako človeka úsmevu a vzácnej spontánnosti... Vôbec, každý kto na vzniku pamätníka spolupracoval, vstupoval do tejto spolupráce s pokorou a najmä s veľkou nezištnosťou. Vtedy som si uvedomil, že predsa len v slovenskom národe sa nájde ešte vždy dostatok nadšených ľudí, ktorí sú ochotní aj schopní namáhať sa a vykonať dobré skutky v mene vyššieho cieľa. Mal som možnosť krátko sa zhovárať s profesorom Ivanom Laluhom, ktorý odhalenie Pamätníka Alexandrovi Dubčekovi považoval za skvelý skutok. Napokon ukázala a dokázala to aj budúcnosť. Lebo len, čo sa dostavala uvažovaná čerpacia benzínová stanica, stalo sa z Pamätníka Alexandra Dubčeka doslova pútnické pietne miesto. Ľudia zo Slovenska aj z Čiech, ktorí po diaľnici mierili do Prahy hoci len na výlet, celkom spontánne na pamätnom mieste zastali a priniesli k pamätníku kvety, kytice alebo len na blízkej lúke odtrhli niekoľko lúčnych kvetov, ktoré tam ako prejav veľkej úcty položili.

Na tomto pamätnom mieste som sa, samozrejme, viackrát zastavil i ja. Neraz s manželkou Dáškou. Ba stalo sa, že mi celkom neznámi ľudia zatelefonovali, že nejaký zlomyseľník do pamätnej mramorovej tabule, ktorá mala našťastie hrúbku osem centimetrov, vystrelil dvakrát z pištole. Neveril som! Ale keď som pri jednej zo zastávok uvidel v Pamätníku A. D. vylúpnutú priehlbinku odpadnutého mramoru, zamýšľal som sa, aký to asi musí byť človek, ktorý aj po smrti nevie zniesť, že si Slováci spoločne s Čechmi uctili pamiatku európskeho štátnika Alexandra Dubčeka?

Príbeh sa končí. Pamätník Alexandra Dubčeka pri Humpolci stojí; ľudia, čo nestratili pamäť, mu k mramorovej tabuli s jeho reliéfom nosia naďalej kvety. Rovnako stojí aj Jazdecká socha kráľa Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu... To, čo som urobil, som považoval za samozrejmosť. Veľmi silne na mňa v roku 1967 pôsobili aj ma inšpirovali Dubčekove skutky z Hlbokého aj z Bratislavy. Všímať si ľudí z vlastného slovenského národa, ktorí sa preň nezištne rozdávali, vzdávať im úctu, bude vždy patriť k môjmu osobnému krédu. Preto pre nich nikdy nebudem šetriť energiou: „Radšej sa zodrať ako zhrdzavieť!“

SLOVENSKÝ ŠTÁTNIK

Ak pôjdete v týchto jesenných dňoch, keď si  7. novembra pripomenieme 20. rokov od Dubčekovej smrti, smerom do Prahy po diaľnici, pribrzdite na 77. (88.) kilometri pred hlavným mestom ČR a odbočte vpravo na benzínovú čerpaciu stanicu... Stačí, ak postojíte minútku pri pamätníku veľkého Slováka, ktorému aj v Parku Európy v Ríme odhalili ulicu Viale Alexander Dubček. A pripísali pod ňu vysvetľujúce hodnotenie: Statista slovacco. Sám som premýšľal, či talianske slovíčko „statista“ nemôže znamenať „štatista“, a teda že opäť zaúradovala chybička. Lenže talianske slovo „statista“ v preklade znamená štátnik.  Našťastie, pri odhaľovaní Dubčekovej busty autorky, akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej v roku 2003 na Námestí Alexandra Dubčeka, kde sídli NR SR, aj zásluhou vtedajšieho predsedu NR SR Jozefa Migaša text pod bustou vypovedá o slovenskom štátnikovi A. Dubčekovi. Konečne sme prestali byť ľaknutí sami zo seba!

 

 



Pridaj komentár