Tanec nad plačom si azda až dnes s odstupom času môžeme vychutnať ako skvelú drámu
Miloš FERKO – Foto: archív
Vlastné občianske meno Petra Zvona bolo Vladimír Sýkora. Narodil sa 9. januára 1913 v českom meste Chrudim v rodine úradníka štátnej správy, ktorý po vzniku ČSR pôsobil na Slovensku. Vyrastal preto v Bratislave, chodil na gymnázium v Zlatých Moravciach. Právo študoval v Prahe, záverečné skúšky však zložil v Bratislave začiatkom roka 1939. Pracoval ako právnik vo Všeobecnej úverovej banke, neskôr v Tatra banke. Zomrel vo veku 29 rokov 19. októbra 1942. Nesporne predčasne – na zaplakanie. Pred prvou inscenáciou svojho opusu.
Môže plač zvoniť?
Môže zvon plakať?
Iba ak tancujú...
Divadlo bolo celoživotnou vášňou mladého právnika. Pre časté návštevy divadelných predstavení nezložil záverečné skúšky v šiestej triede gymnázia. Práve preto, ako sme už uviedli, doštudoval a zmaturoval v Zlatých Moravciach, v nesporne pokojnejšom prostredí. Vzal si herečku. Manželka Oľga Kadancová-Sýkorová preložila pôvodnú českú verziu Tanca nad plačom do slovenčiny.
■ LYRICKÉ DIVADLO
Doménou záujmu a tvorby Petra Zvona nie je tradičná divadelná scéna, ale tzv. lyrické divadlo, v ktorom je zápletka potlačená a prevládajú reflexívne či poeticky ladené prehovory monologického rázu. Počas pražských štúdií chodieval na inscenácie známeho Emila Františka Buriana, ktorému ponúkol aj svoju dramatickú prvotinu (text sa nezachoval). Po návrate na Slovensko sa začal sústavnejšie zaoberať divadelnou kritikou. Recenzie a články uverejňoval pod pseudonymom Juraj Valach v časopise Elán, redigovanom Jánom Smrekom. V hodnoteniach sa prejavil ako kultivovaný komentátor schopný uchopiť hodnotu diela aj v rámci odlišnej, svojmu názoru a vkusovým preferenciám cudzej poetiky. Teoretické texty autora vyšli knižne v roku 1948 pod názvom Divadelné články a kritiky.
V rodinnom archíve Sýkorovcov sa zachoval text Zvonovej hry Vzdialená zem (s vročením 1942). V diele sa strieda próza s veršom. Dej sa odohráva na opustenom ostrove, na ktorom sa ocitnú traja stroskotanci. V replikách postáv zaznie mnoho narážok na vojnu vo „veľkom svete“ mimo ostrova. Do imaginatívnej roviny hru posúva prítomnosť dvojice alegorických postáv Poézie a Smiechu.
■ DOSKY SVETA
Peter Zvon pre predčasnú smrť zostal v podstate tvorcom jedného diela. Hra Tanec nad plačom patrí ku klenotom slovenského divadla, má nadnárodný význam, býva často inscenovaná aj v zahraničí. Rukopis vznikol v roku 1942, o dva roky neskôr zvíťazil v súťaži vydavateľstva Tranoscius (členmi komisie posudzovateľov boli režisér Ján Jamnický, herec Ján Borodáč a Gabriel Rapoš), o ďalší rok, teda už po autorovej smrti, vyšiel tlačou. V roku 1943 vznikli naraz dve inscenácie – tradičnejšie ladená na javisku Slovenského spevokolu v Martine (režisér František Kudláč), v Slovenskom národnom divadle sa diela zmocnil Ján Jamnický – javisková poetika ktorého bola Zvonovi najbližšia.
V roku 1979 sa hra stala podkladom pre libreto rovnomennej opery B. Urbanca.
Podobne ako vo Vzdialenej zemi aj v Tanci nad plačom Zvon prelína reálny plán s imaginatívnym. Konflikt diela je postavený na stretnutí postáv šľachtickej rodiny, ktoré vystúpia z obrazu so Zvonovými súčasníkmi. Pod vplyvom už spomenutého lyrického divadla väčšina napätia nevyplýva zo zauzľovania zápletky, ale z viacznačnosti slova a jeho výkladu. Práve preto, lebo autor citlivo a zručne pracuje s dialógom, hra sa veľmi dobre číta, ba dá sa povedať, že pri čítaní výraznejšie vynikne jej básnivá zložka. Dielo je teda „aktualizovateľné“ prinajmenšom dvoma spôsobmi.
■ TAJOMNO INTERPRETÁCIE
Znalkyňa dejín slovenskej medzivojnovej dramatickej tvorby Dagmar Kročanová zaraďuje Tanec nad plačom do línie veršovaných drám, medzi hry Kazimíra Bezeka, Márie Rázusovej Martákovej či Jána Poničana. Podobne ako v nich aj v Tanci nad plačom je posilnená lyrická zložka. Kročanová konštatuje, že z vývinového hľadiska veršovaná dráma zodpovedá slovenskému naturizmu v próze (Švantner, Chrobák, Figuli, Ondrejov) a nadrealizmu v poézii (Fabry, Reisel, Žáry, Lenko, Brezina, Rak). V rámci hľadania súvislosti však, najmä v súvislosti s Tancom nad plačom, netreba obísť ani ďalšiu dobovú tendenciu prózy , tzv. básnikov sujet (Ján Červeň, rané prózy Tatarku a Karvaša, poviedky dramatika Július Barča Ivana).
Zvonova dráma využíva poloparodicky ladené citácie rozličných žánrov literatúry (pijanská pieseň, renesančná úvaha o vladárovi, surrealistická báseň). Postavy zo súčasnosti i z minulosti sa teda nevyjadrujú vlastnými slovami, pretože sú súčasťou siete „kultúrneho kódu“ narážok, v ktorom a ktorým sa pohybujú ako bábky.
Ďalšia významová línia hry nesie výrazné sociálno-filozofické posolstvo skepsy voči zmyslu dejín, ktoré sa v rozmanitých kulisách opakujú ako platňa ustálenej hierarchie príležitostí pre mocných. Ostatným, zvyšku, väčšine (v diele reprezentovanej sluhom Barnabášom) často nezostáva čas ani priestor na vyslovenie repliky – veď možno ani žiadnu nemajú... A záverečný smutný spev sluhu o svedomí, šťastí, srdci a utrpení ľudí vyvolá smiech.
Len mladá markíza Silvia sa odvracia...
■ OHLASY, ODOZVY, OZVENY
Pravdaže, interpretácia v sociálnom zmysle bola počas minulého režimu vyzdvihovaná nad iné. A Barnabáš bol proletár. Aj ním zostal. Spoločensko-kritická rovina je v texte prítomná, avšak nie výlučne, ale popri iných. Zvonova hra oslovuje najmä práve pre zrkadlenie viacvýznamovosti, neuchopiteľné bezo zvyšku žiadnou definíciou. Čím viac sa vzpiera tajomstvo, tým väčšmi vábi. Práve enigmatické výtvory bývajú najčastejšie vykladanými. Teda pokúsme sa vysvetliť ich ešte raz.
Tanec nad plačom je komicky poňatou tragédiou o strate viery v jazyk a zároveň ospievaním jeho krásy a možností – o čo väčšmi nádherných, o to väčšmi ničivých. Je málo textov slovenskej literatúry, v ktorých by slová, ako živel samy osebe, zneli tak omamne, opojne, mámivo a zároveň ukrutne a smutne...
Až ľudia pochopia, i keby sto ráz žili
a sto ráz lepšie život prenikli,
že stále neprekročia prah,
že stále stoja vo dverách, čo otvára im smrť...
Zvonova hra poskytuje posolstvo všeobecne platné bez ohľadu na reálie či časopriestor. Sen o sne, žiaľ za snom. Medziiným tiež predvedenie zlyhávania systému ako významu a schopného fungovania len v podobe viery v klam, t. j. hry, ktorá sa tvári, že je ozajstná. Pokiaľ neochabne vôľa poťahovať povrázkami. Alebo kým má kto.
Tanec nad plačom videli českí, poľskí, maďarskí, chorvátski diváci, hral sa v Paríži na najprestížnejšom svetovom divadelnom festivale Divadlo národov, knižne vyšla hra šesťkrát. Hru kladne hodnotili dramatik Peter Karvaš, teoretici Michal Chorvát, Jozef Felix. Konštatovali prepojenie kultivovanosti s ľahkosťou humoru a prekvapivú nedebutantskú zrelosť. Pod komickou témou odkrývajú závažné posolstvo – nielen mravné, sociálne či filozofické, ale i priamo estetické. Hra je totiž aj diskusiou o podstate a povahe umenia, jeho pôsobnosti i možnostiach. Ako píše Michal Chorvát – kritika divadla divadlom.
Milovi Urbanovi však prekáža, že je Čech. Mikulášovi Gacekovi – legionárovi, autorovi Sibírskych zápiskov a v tom čase pracovníkovi tlačového a kultúrneho oddelenia Ministerstva zahraničných vecí v Bratislave – zasa umelosť a cudzota. Drámu hodnotí medziiným takto:
„Lebo hra sa nám neprihovára svojskou, srdcu blízkou rodnou rečou, hra je konštrukciou, duchom, ideovým zameraním cudzia slovenskej duši, je deštruktívna a zvádza dnes, keď národ náš je na vzostupe, v najplnšom rozvitku tvorivých síl, k najčernejšej skepse, k myšlienkovej bezradnosti a defetizmu.“
Pri všetkej úcte k autorovi zaujímavých spomienok a skvelému prekladateľovi z ruštiny z tohto jeho hodnotenia vanie dogmatizmus a snaha podriadiť umenie mimoestetickým kritériám. Pritom hodnotenie by sa dalo, bez povedomia o autorovi, pokojne prisúdiť hociktorému z kritikov v časoch budovania zajtrajškov v päťdesiatych rokoch..., alebo naopak niekomu z obrancov národa v devätnástom storočí. Lenže Mikuláš Gacek posudzuje výtvor v konkrétnom časopriestore, je preto potrebné načrtnúť súvislosti – a najmä rozdiely. Zaiste, Zvonovo dielo je príkro odlišné od skvelej, rovnako v roku 1943 inscenovanej Matky Júliusa Barča Ivana. Tak ako si boli nepodobní autori. Zvon je experimentátor, majster jemného náznaku, duchaplnosti a hoci nostalgickej, kultivovanej predsa len irónie. Nadväzuje, ako som už spomenul, na metódy a postupy avantgardného divadla. Navyše áno, pôvodom Čech, áno, syn úradníka, teda človeka priamo napojeného na systém ČSR. Barč Ivan pochádza z rodiny učiteľa, narodil sa a vyrastal na Spiši tesne po prvej svetovej vojne v ovzduší likvidácie priemyslu v regióne spôsobenej prudkou zmenou podmienok po vzniku republiky, zažíva vznik dolín hladu. Jeho Matka je hrou výsostne vážnou, sociálne motívy a umiestnenie do konkrétneho slovenského prostredia však tvoria len kulisy drámy pováh, opretej o najlepšie tradície antickej tragédie, prepojené s impulzmi expresionistického divadla.
Vskutku obdivuhodná náhoda, že v priebehu jedného roka sa v malom štáte uskutočnili inscenácie dvoch diel nadnárodného významu. Možnosť prítomnosti a realizácie dvoch natoľko odlišných individualít ako boli Barč Ivan a Zvon ma nikdy neprestane fascinovať. Nesporne patrí podľa mňa k najväčším darom a zázrakom pestrosti, ktorých sa kedy slovenská kultúra stala účastnou. Azda dnes, s odstupom, sme už schopní vychutnať si naplno obdiv, údiv, radosť. V atmosfére koexistencie, nekonfrontačne.
Škoda sa vzdávať vecí, čo sú krásne
nože sa napime nostalgie
nech nežije
kto básne nepísal
alebo slovami piesne Zvonovho grófa Alfréda vybrnkanými na lýre...
Len trochu hudby snáď, len niečo melódie,
len trochu súladu a niečo poézie,
to vlastne všetko je, čo dnešným ľuďom chýba