Poklonkovanie zlatému teľaťu bulvár


MACHALAO ČOM JE REČ

Poklonkovanie zlatému teľaťu bulváru

 Drahoslav MACHALA

Médiá na Slovensku, jedno či printové alebo elektronické, dosiahli svetový primát. Vo väčšine západných aj stredoeurópskych krajín je bulvarizácia súčasťou mediálneho sveta. Lenže jej rozsah aj dosah je presne ohraničený a vymedzený trhom a záujmom obyvateľstva. Obvykle sú na celoštátnej úrovni v každej krajine jedny alebo dvoje bulvárne noviny. Lenže Slovensko ako laboratórium všetkých pokusov a experimentov v Európe dospelo do takej úrovne, že sa medzi Tatrami a Dunajom blížime k unikátnemu primátu: k bulvárnej totalite. Okrem vyslovene bulvárnych plátkov, ktoré si ľudia kupujú na čítanie do autobusu aj do vlaku, sa v bulvarizácii predháňajú a súperia v nej aj tzv. mienkotvorné denníky SME a Pravda. Nemôžu totiž zaostať, lebo všemocný trh im diktuje podmienky toho, čo sami založili. V tejto tendencii sú vedenia redakcií schopné zbaviť sa akýchkoľvek zábran, poprieť zmysel vlastnej existencie, teda plnenia úlohy šírenia objektívnych informácií.

Bulvár je všemocný. Nezrelí a podkupní novinári, ktorých na páse produkujú takzvané mediálne školy (naposledy vznikla Fülleho a Chmelárova Akadémia médií!), sa bulváru klaňajú ako zlatému teľaťu. Majitelia chcú v novinách aj v televíziách a v rádiách čítanosť, počúvanosť, ale najmä predajnosť. Z novín a elektronických kanálov sa valí duchovná prostitúcia. Priehľadne sa preferuje zábavnosť, ľahkovážnosť a uprednostňujú sa okrajové témy, ktoré sa zaraďujú do centra pozornosti. To je starý spôsob, ako klamať poslucháčstvo aj čitateľstvo. Potom sa ľahko ukrýva to, čo sa skutočne deje na Ukrajine či v Sýrii... Slovensko je zamorené bulvárom, preto sa vedome a systematicky u čitateľov a poslucháčov nepestuje ani nerozvíja kritické myslenie. To prináša stav, že ľudia, ktorí žijú v krutej sociálnej realite, nevedia sa s jej následkami zmieriť, narastajú pocity úzkosti, lebo sa sami nevedia vyrovnať nielen so stratou práce, ale najmä s celkovou bezvýchodiskovosťou spoločnosti.

            Ďalšou typickou črtou médií na Slovensku sa stala jednostrannosť. Spôsob, akým súčasné elektronické aj printové médiá vnucujú spoločnosti prijímanie informácií, sa blíži k tomu, čo sme tu zažívali v roku 1988. Aj vtedy všetky vychádzajúce noviny v zásade prinášali jednofarebné odtlačky skutočnosti a až na výnimočné prípady zväčša zastierali skutočný stav vecí. Jednostrannosť RTVS, ale aj Markrízy, dospela do štádia, ktoré pripomína rozkladný, hnilobný protispoločenský proces. Opäť ako v novembri 1989 počujeme na ulici nespokojných ľudí kričať heslá o potrebe dialógu. Situácia spred dvadsiatich piatich rokov sa opakuje! Frustrácia slovenských občanov narastá aj preto, lebo verejnoprávna inštitúcia, ktorá má v zákone napísané, že má povinnosť pôsobiť ako národná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, plniť si úlohy voči slovenskej kultúre a voči pestovaniu historického povedomia, tieto zákonné povinnosti ignoruje. Koná vedome protizákonne! Navyše programami, ktoré vysiela, uráža národné cítenie Slovákov, teda šíri aj zvyšuje tichú nenávisť medzi etnikami. Dôkazom takejto jednostrannosti je dlhodobé vysielanie relácie Pod lampou, v ktorej si úzka skupinka tzv. intelektuálov osobuje právo vytvárať jednostranný obraz o slovenskej spoločnosti. Z tejto verejnoprávnej inštitúcie, z jej vzdelávacích kvízov sa nedozviete nič zo slovenskej histórie, zámerne sa v nich vynechávajú významné slovenské osobnosti, degraduje sa európsky význam slovenských historických osobností. Naopak, z úst moderátorov aj redaktorov počúvame samé znevažujúce súdy. Preto kým nedostanú v RTVS priestor aj ostatné, najmä vlastenecké intelektuálne sily a Matica slovenská, považujeme takýto stav za stav totalitný, kde prúd jednostrannosti prináša do spoločnosti vysoké napätie, veľkú nespokojnosť, ktorá frustrovaných slovenských občanov privedie k protestom až na ulicu, tak ako sa to už stalo v prípade kauzy Rádia Viva. Čas na nápravu vo verejnoprávnej RTVS sa kráti!