Pokračuje otváranie čoraz boľavejšej Pandorinej skrinky


Štrelinger štvorecSo spisovateľom Petrom Štrelingerom o zneužití tisícov darcov na Národný poklad

Zhováral sa Peter VALO – Foto: autor

Takmer dve desaťročia uplynuli, čo odišiel z redakcie SNN a z funkcií vo výbore MS a v Správnej rade Nadácie Matice slovenskej. Dvadsať rokov nepublikoval v periodikách Matice slovenskej. Z Matice ho prestali pozývať na akékoľvek podujatia. Mal pocit, že bol skoro dve desaťročia „persona non grata“ pre Maticu. Zvlášť ho škrel osud zbierky na Národný poklad, na ktorej zrode sa podieľal. Predlhé roky skladoval v šuplíku dokumenty týkajúce sa „zbierky“, výstrižky z novín, fotografie... V priebehu minulého roka po výmene vedenia na poste predsedu Matice svitla nádej, že sa v tejto národnej inštitúcii niečo mení. Zmenila sa i redakcia SNN. Zrazu sa začalo písať o „ukradnutom poklade“. Vznikla petícia, ktorá žiada Nadáciu Matice slovenskej informovať o stave Národného pokladu. Koncom novembra sme ho navštívili v dome na Morave, kde teraz býva s predsedom petičného výboru Jozefom Šimonovičom. Spisovateľ a matičiar Peter ŠTRELINGER teda prehovoril.

● Spisovateľ Peter Štrelinger je autorom próz Láska a smrť, Od rána bláznivý deň, satirických próz Zbožňujem svojho šéfa, Salakúzy, Psia demokracia, drám Spolok drobnochovateľov a Hádička, životopisného románu o P. O. Hviezdoslavovi Spútaný Prometeus, dvojdielnej literárnej biografie o osobnostiach slovenského literárneho života Kto proti osudu. Ako publicista vydal knihy reportáží V centre Bermudského trojuholníka a Spravodlivý medzi národmi. Štrelinger je dlhoročným  členom Matice slovenskej a bol i jej pracovníkom. Patrí medzi ľudí, ktorí výrazne poznačili činnosť tejto organizácie. Do Matice vstúpil v roku 1968 v čase jej znovuzrodenia, keď mala takmer stotisíc členov – dnes ich má 27 400. Ako si na to obdobie spomína...

Štrelinger MS SEPo skončení vysokej školy v roku 1968 som pol roka učil na Kysuciach. Od 1. januára 1969 ma prijali na konkurz do literárneho archívu MS. Bola to zaujímavá robota. Za „tvrdej normalizácie“ sme napríklad s Tomášom Winklerom nahrali spomienky predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny, kňazov Pavla Gašparoviča Hlbinu a Jána Harantu. Do Archívu Matice sme odkúpili rukopisy viacerých proskribovaných autorov (napr. J. Špitzera, H. Ponickej), čo sa nepáčilo normalizátorom. V roku 1974 muselo odísť asi tridsať ľudí. Najprv odišli redaktori Matičného čítania Paľo Hrúz, Ivan Kadlečík, Jaro Rezník, Tomáš Winkler. Predsedom Matice bol po roku 1968 Laco Novomeský. Chorý básnik už nedokázal veci zvrátiť. Táto perzekúcia ľudí, ktorí aktívne vystupovali proti okupácii a normalizačným procesom, bola morálnym terorom. Všetci prepustení museli odísť na vlastnú žiadosť. Namiesto nich prichádzali normalizátori posvätení OV KSS. Riaditeľkou vydavateľstva Matice slovenskej sa stala napríklad súdružka, ktorá predtým pracovala v zelovoci. Cenzúra pod jej dohľadom mala tragikomické kontúry. Neskôr táto dosť negramotná pani skončila vo väzení. Pozitívne bolo, že po smrti Novomeského sa predsedom Matice stal Vladimír Mináč. Žiaľ, predseda Matice sídlil v Bratislave a do Martina veľmi nedovidel. Matica fungovala pod kuratelou Okresného výboru KSS v Martine, ktorému prisluhoval správca Matice s príznačným menom Krivuš a ďalší normalizátori. Prišlo i na mňa. Krivuš si ma predvolal, aby som dal „dobrovoľne“ výpoveď, pretože som vraj pomáhal antisocialistickým živlom. Za vinu mi kládol moje občianske postoje a podiel na vydávaní kníh a textov „zakázaných“ autorov v Matici. V roku 1975 mi Vladimír Mináč povedal: „Ja vás už chrániť nemôžem, vyserte sa na to, choďte z Martina preč,“ a vzápätí prehovoril Andreja Plávku, aby ma prijal na Zväz slovenských spisovateľov. Odsťahoval som sa teda z Martina a strávil ako referent literárneho oddelenia ZSS so základným platom 14 rokov. Potešiteľné je, že som napísal za ten dlhý čas niekoľko kníh.

Čo sa stalo po novembri 1989?

Dočasne som robil tlačového tajomníka ZSS, ktorý sa pretvoril na SSS. Odtiaľ som odišiel bez peňazí. V marci v roku 1990 som dostal od správcu Matice rehabilitačný list, v ktorom sa okrem iného písalo: „Sme pevne presvedčení, že našu snahu aspoň čiastočne odčiniť krivdy, ktoré ešte dlhé roky budú výkričníkom doby ‚normalizátorov‘, prijmete s pochopením a porozumením. Je prejavom dobrej vôle nielen vedenia Matice slovenskej, ale aj jej pracovníkov zmierniť Vašu bolesť spôsobenú pošliapaním základných ľudských a občianskych práv. Tento akt považujte zároveň za úplnú občiansku a politickú rehabilitáciu.“ Tento list, podpísaný novým správcom MS doc. Imrichom Sedlákom, ma zároveň vyzýval na spoluprácu s Maticou slovenskou. Hovorilo sa o tom, že vzniknú Slovenské národné noviny, ktorých šéfredaktorom mal byť Roman Kaliský. Ale Kaliský dostal ponuku ísť za riaditeľa STV. V tom čase som napísal scenár venovaný Clementisovi a ďalším obetiam násilia a pripravil som kultúrny večer. Ministrom kultúry bol herec Ladislav Chudík. Poprosil som ho, či by v programe neprečítal Clementisove listy z väzenia. Povedal: „Áno.“ Poznal moje postoje k minulému režimu a najmä veľký kritický článok, ktorý uverejnila Pravda s názvom Satira ako súčasť hľadania pravdy, ktorý veľmi pobúril Pezlára a Biľaka. Vedel tiež, že som za normalizácie (1987) poskytol odvážny rozhovor Neaglymu pre Hlas Ameriky. Opýtal sa ma: „Kde teraz pracujete?“ Hovorím: „Tri mesiace som už bez zamestnania.“ „Nechcete, aby som vám pomohol?“ Hovorím mu: „Najradšej by som šiel do novín.“ „Do akých?“ Povedal som mu, že majú vzniknúť SNN, ale nemajú peniaze na platy redaktorov. Zavolal si tajomníka ministerstva kultúry a dal príkaz, aby pridelili Matici ročný plat na funkciu nového redaktora SNN. Menovite mňa! Stal som sa tak doslova prvým redaktorom znovuobnovených Slovenských národných novín.

Aké v nich boli nové začiatky?

Kruté. Nemali sme nič. Spolu s Tomášom Winklerom sme robili prvé čísla. Redakcia bola v Martine a ja som bol redaktorom bratislavskej filiálky. V máji prišiel do bratislavskej redakcie Drahoslav Machala. Chodili sme po zhromaždeniach a predávali sme SNN aj na ulici ako kolportéri. Vlády sa menili. Po ročnej Čičovej prišiel Mečiar, po ňom Čarnogurský. Matica sa ocitla znovu v nemilosti, ale zo SNN sa stal týždenník, ktorý mal svoju váhu.

● Ako ste vnímali vznik štátnosti?

Keď zarezonovala myšlienka slovenskej zvrchovanosti, začali k nám na Františkánsku 2 v Bratislave chodiť pronárodne orientovaní ľudia, ktorí prispievali do SNN. Jedenásteho marca 1991 bolo veľké zhromaždenie na Námestí SNP, kde sa zišlo okolo stotisíc ľudí. Vystúpil na ňom aj Roman Kaliský a splnil sľub, ktorý dal americkým Slovákom, že pri veľkom mítingu vyzve na vyhlásenie zvrchovanosti. Aj sa tak stalo. Redakcia SNN bola tvorivou dielňou slovenskej štátnosti. Na kongrese slovenskej inteligencie na Donovaloch sa zišla umelecká inteligencia a významní podnikatelia. Jasne sme pomenovali cieľ: samostatný štát.

● Kde vznikla myšlienka, aby sa Markuš stal predsedom Matice?

To bolo, ak sa nemýlim, ešte v júli 1990. V Uhrovci zasadalo predsedníctvo a výbor Matice slovenskej. Bolo tam aj zhromaždenie SNS. Vystúpil na ňom Alexander Dubček, ktorý bol vtedy za zachovanie federácie. Detvanci s valaškami hrozili Dubčekovi inzultáciou. Na jeho obranu sa postavil napodiv Víťazoslav Moric, ktorý mal veľkú popularitu. A Matica slovenská bola v tom čase bez predsedu. Po Mináčovi nastúpil architekt Viliam Gruska, ktorý v júni 1990 odstúpil. Uvažovalo sa o náhrade. Práve v Uhrovci navrhol ekonóm Hvezdoň Kočtúch ekonóma Markuša. Prekvapujúci návrh pre väčšinu prítomných matičiarov: ekonóm Jozef Markuš, bývalý podpredseda vlády za KDH, ktorý bol v Matici neznámy, sa mal stať predsedom napriek tomu, že nebol prítomný. Bol v tom čase kdesi na stáži v USA. Nemali ani jeho telefónne číslo. Bola to raritná situácia: Napriek tomu ho s jeho podmienečným súhlasom výbor a predsedníctvo zvolili za predsedu.

● Matica sa dostala do stredobodu záujmu. Napriek tomu počet jej členov nestúpol. Prečo?

Význam Matice bol v roku 1989 nulový. Matica neskôr premrhala podpisovú akciu za jazykový zákon, zápas „o pomlčku“, o zvrchovanosť aj o štátnosť. Nepodchytila masu ľudí, ktorá sa do týchto aktivít zapojila.

● Sám ste priniesli niekoľko návrhov...

Navrhol som napríklad, aby sa po vyhlásení zvrchovanosti symbolicky pripomínal tento akt zapaľovaním vatier zvrchovanosti. Vychádzal som z tradícií, že Slováci vždy signalizovali pohyb i nebezpečenstvo zapálením vatier na kopcoch. Navrhol som tiež sadenie líp slobody, ktoré sa začali sadiť v septembri 1992 tak ako v roku 1918 pri vzniku ČSR.

● Zbierka na Zlatý poklad sa tiež vraj zrodila vo vašej hlave.

Na valnom zhromaždení MS v roku 1992 ma zvolili za člena výboru MS. Medzitým vznikla Nadácia Matice slovenskej. Na výbore schválili členov správnej rady na štvorročné obdobie. Jedným z nich som bol aj ja. Pravda, aby mohla Matica slovenská a jej Nadácia podporovať kultúrne a spoločenské aktivity, potrebovala finančné zdroje. A tak na jeseň v roku 1992 vznikol nápad na celonárodnú zbierku na Národný poklad. Zbierku sme chceli vyhlásiť spolu so vznikom štátu. Túto myšlienku uvítali aj zahraniční Slováci, ktorí podporovali vznik samostatnej Slovenskej republiky a chceli tomuto aktu pomôcť aj materiálne. J. Markuš sa k tejto myšlienke staval rozpačito. Blížil sa prvý január. A spolu s Novým rokom 1993 a vyhlásením štátu aj avizované vyhlásenie celonárodnej zbierky. Nebolo vyriešených viacero otázok: kto bude zbierku organizovať, ako odmeniť ľudí, ktorí prispejú peniazmi a vecnými darmi. Malo by to byť niečo také ako za prvej Slovenskej republiky, keď dávali darcom obrúčku s nápisom Slovenský štát ďakuje. Navrhli sme medailu. Pri reportáži v Kremnici som sa zoznámil s ekonomickou námestníčkou Štátnej mincovne Vierou Vaskou. Bola to šarmantná pani. Jej muž robil na radnici. Markuš stále otáľal, že s tým treba počkať, lebo sa zbierka nezačala. Opýtal som sa ho, kedy dáme vyraziť medaily, čas nás tlačí, treba urobiť návrh a dať objednávku do Kremnice. A on ako zvyčajne vraví: „Nejako sa to musí urobiť!“ A samozrejme zabudol na to, že to musíme urobiť my. Tak som sa zachoval ako „partizán“. Na základe nekrytej objednávky na hlavičkovom papieri Združenia slovenských novinárov, ktorý som podpísal, upravili v Kremnici výtvarný návrh medaily, čo nakreslila moja dcéra, a vyrazili pol milióna pamätných postriebrených medailí. Keď sa zbierka spustila, mohli sme ich dať darcom. Tie medaily sa z peňazí Nadácie uhradili až neskôr. Keby sa to nestalo, boli by ma asi zavreli za podvod pre tú objednávku... Zbierku sme chceli vyhlásiť slávnostným spôsobom. Vytvorili sme veľkolepý program Klenoty ducha. Bol som autorom scenára. V opere SND vystúpili Roman Kaliský, podpredseda vlády Roman Kováč, Jozef Markuš, recitovali Gustáv Valach, Dušan Jamrich, spieval Dušan Jarjabek, účinkoval SĽUK, Hanka Hulejová, Darina Laščiaková a ďalší umelci. Ľudia prichádzali a hneď v prvý večer začali dávať peniaze, šperky, príbory a drahé hodinky...

● Robil sa zoznam darovaných vecí?

Podpísala sa dohoda medzi Maticou, Národnou bankou a Všeobecnou úverovou bankou. Podľa nej dary preberali úradníci VÚB. Každý z darcov dostal dokument s presným opisom daru. Potom prišiel šok. Keď bola zbierka 31. januára 1993 odštartovaná v opere SND, predseda MS Markuš ju z nepochopiteľných dôvodov napriek protestom Romana Kaliského na osem dní prerušil. Ľudia nosili do banky dary, a tá ich nemohla prebrať. Tak sa rozbehnutá iniciatíva pribrzdila a schladil zápal darcov. Akcie na podporu zbierky sa potom rozbiehali ťažšie.

Do zbierky sa zapojili zahraniční Slováci.

Tí prejavili veľký záujem. Pred Veľkou nocou sme vycestovali s  Vladimírom Hromým z VÚB dohodnúť konkrétne veci. V Toronte nás privítal podnikateľ Jozef Hoffmann a ďalší významní krajania a došlo k Torontskej dohode. Dohodlo sa, že každý zahraničný Slovák, ktorý prispeje na zbierku, dá 100 dolárov, kým u nás stačilo 100 korún. Podobnú dohodu sme urobili aj v New Yorku a vo Washingtone. Vďaka tomu americkí Slováci prispeli veľa. Šeky a peniaze preberal na našej misii riaditeľ sekretariátu VÚB Vlado Hromý. Správa Nadácie MS ma spolu s V. Hromým poverila funkciou splnomocnenca zbierky na Národný poklad. Nikdy som však nedostal dekrét, ale robil som túto funkciu. Robili sme tlačové besedy a vydávali bulletin.

● Vo všeobecnosti sa vedelo, že sa aj na Slovensku veselo kradne. Nebáli sa ľudia, aby zbierka neskončila ako zbierka na Alweg?

Darcovia chceli garancie. Pripravili sme štatút zbierky aj so systémom kontroly; 26. mája 1993 sa malo uskutočniť zasadnutie Nadácie v Klube Apollo v Bratislave, kde sa mal schváliť štatút. Predpoludním som tam bol ešte ako člen správnej rady. Popoludní sa však na tom istom mieste konalo ďalšie zasadnutie už bez mojej účasti v Správnej rade Nadácie MS. Jednoducho ma protiprávne vyhodili z funkcie, na ktorú bol štvorročný mandát. Prepúšťací dekrét podpísal Jozef Markuš. Chystalo sa aj moje „uvoľnenie“ z redakcie Slovenských národných novín. Keď som bol na tvorivom štipendiu, servilný šéfredaktor SNN M. Majer navrhol zrušiť moje miesto redaktora vo filiálnej bratislavskej redakcii. Napísal som správcovi Matice Mišovi Kováčovi, že v tomto kupleraji nechcem ďalej existovať. V júni som odišiel zo SNN a neskôr som začal pracovať v denníku Slovenská Republika. Abdikoval som aj z členstva vo výbore Matice slovenskej.

Predseda Markuš mal v tom čase veľkú popularitu. Myšlienka, že by sa tento „svätý muž“ mohol podieľať na nekalých praktikách, bola nemysliteľná. Tú vojnu som nemal šancu vyhrať. Markuš bol nedotknuteľný. Je výsmechom „matičnej“ demokracie, že boli upravené aj stanovy: pôvodne bol podľa stanov MS volený predseda na dve funkčné obdobia. Jozef Markuš na základe upravených stanov mohol byť volený na doživotie. Ľudia v Matici mali klapky na očiach. A obrovské peniaze, ktoré priaznivci Matice vložili do matičných investičných fondov, zbierok a iných príspevkov, sa strácali v „čiernej diere“. Zodpovednosť za tieto čachre, machle nieslo vedenie MS. No málokto si dovolil vysloviť kritiku nahlas! Svoju nespokojnosť s čachrovaním s matičným fondom a so zbierkou prejavil vtedy aj Roman Kaliský. Publikoval ju v Literárnom týždenníku.

● Prečo previezli z VÚB, kde bol pohyb peňazí a cenností kontrolovateľný, poklad do Matice?

To sa už stalo mimo mňa. Nepracoval som už ani v redakcii SNN, ani som nebol členom správnej rady v Nadácii. No bolo to porušenie všetkých dohôd a zásad, ktoré sa sľubovali pri vyhlásení zbierky na Národný poklad. Vyzbierané peniaze a vecné dary mali byť nedotknuteľné. Nadácia mohla využívať len úroky zo základiny. A tá mala ostať vo VÚB, prípadne v NBS. Pokiaľ viem, dôvodom na prevoz boli vraj veľké požiadavky banky. Dnes nikto nevie, či sa do matičného sejfu dostalo všetko, čo sa tam zapečatilo. Kontrola, ktorej výsledkom bol počet zapečatených škatúľ, je smiešna. Mám pocit, že to, čo vzniklo z nadšenia a zadarmo, sa stalo komusi dojnou kravou. Nehovorím len o Zlatom poklade. Treba hľadať odpovede na otázku: čo sa stalo s kupónovými knižkami, ktoré priaznivci MS nezištne venovali do Matičného fondu, a kde skončili peniaze, ktoré vložili do zbierky Koruna Matici. Podľa mojich vedomostí bolo v nej ďalších 30 miliónov korún.

Vráťme sa ešte k nedotknuteľnosti peňažnej základiny. Ako je možné, že banka vyplatila základinu? Čo by sa s tým malo robiť?

Je pre mňa nepochopiteľné, ako sa stalo, že Jozef Markuš mohol disponovať peňažnou základinou zbierky na Národný poklad. V Dohode, ktorá bola uzatvorená medzi Nadáciou MS, Národnou bankou Slovenska a Všeobecnou úverovou bankou, sa v článku 2b. uvádza: „V prípade, že hodnota devízových a valutových darov dosiahne výšku 10. tis. USD, resp. CAN, resp. DM, budú tieto prevedené na 6-mesačné vkladové účty pri aktuálnej úrokovej sadzbe, vedené vo VÚB v prospech Národnej banky Slovenska ... Ak dosiahne korunový vklad sumu 100 mil. KS, stane sa (každých 100 mil.) položkou aktív v bilancii NBS. Avšak disponovať s týmto vkladom môže NBS až po uplynutí viazaného termínu, pričom len so súhlasom Správnej rady Nadácie MS. V tomto prípade bude VÚB 1/3 výnosových úrokov (5 %) postupovať na bežný účet Nadácie MS a zostávajúce 2/3 (10 %) bude kapitalizovať a pripisovať v prospech vkladu NBS.“

Počas dvoch rokov korunový vklad získaný zo zbierky bude mať charakter depozita NBS u VÚB, a. s., a disponovať ním možno iba so súhlasom všetkých troch účastníckych strán.

Nepeňažné dary (drahé kovy, resp. kamene, a klenoty, resp. šperky) získané v zbierke, budú pravidelne presúvané z VÚB do hlavnej pokladnice NBS.

Všetky tri strany – NMS, NBS a VÚB – sa zaväzujú trvale a v pravidelných intervaloch informovať obyvateľov SR prostredníctvom STV, denníkov o hodnotách získaných zbierkou, o stave na účtoch a o aktívach NBS a zverejňovať menovitých darcov na Národný poklad.

A čo je veľmi dôležitá vec: zo štatútu zbierky (jeho návrh som pripravil spolu s Ing. V. Hromým), ktorý mal byť schválený v máji 1993 na zasadnutí Správnej rady Nadácie MS, prešiel do dohody NBS, NMS a VÚB odsek, v ktorom sa píše: „Nadácia MS vytvorí z radov obyvateľov SR – prvých darcov – 5 – 7-člennú dozornú radu zbierky, ktorá bude dohliadať na dodržiavanie pravidiel vyjadrených v tejto dohode, kontrolovať priebeh zbierky, stav a manipuláciu s darmi a získanými prostriedkami.“ Štatút zbierky sa nikdy sa nerealizoval v praxi a po mojom odchode zo Správnej rady Nadácie MS sa už neustanovila ani takáto dozorná rada. Žeby tým niekto cielene vytvoril priestor, aby mohol zozbierané peniaze pochybne investovať alebo aj ukradnúť? Za týmto krokom sa skrýva aj odpoveď na prípadnú otázku, prečo som bol vtedy  nepohodlný. Príliš dobre som videl medzi prsty tých, čo mohli finančné prostriedky protiprávne použiť na svoj prospech. Nuž spytujem sa: Na základe akej dohody medzi NBS, VÚB a NMS sa mohlo disponovať základinou zbierky a vložiť ju ako investíciu do nebankovej inštitúcie? Treba sa preto spýtať guvernéra NBS a prezidenta VÚB, či s  Jozefom Markušom ako predstaviteľom MS a Nadácie podpísali nejakú novú dohodu, ktorá umožnila manipulovať s nedotknuteľným Národným pokladom! A ak takáto zmluva nejestvuje, potom treba podať na súd priamo žalobu na vinníka za neoprávnené použitie zbierky na Národný poklad! To totiž nie je sprenevera necelých 30 miliónov, v dnešnej mene ani nie jedného milióna eur. To je najmä morálna krádež a zneužitie dôvery tisícov ľudí, ktorí verili Matici a chceli prispieť na zveľadenie prosperity našej vlasti. Matica stratila dôveru občanov. Povedzme si pravdu, hoci je krutá: kto bude v budúcnosti dôverovať zlodejovi?