Česká televízia odštartovala seriál o rozpade Česko-Slovenska
(red)
Človek na rozdiel od iných živých tvorov je obdarený rozumom, aby mohol skutočnosť poznať nielen bezprostredne, ale aj sprostredkovane vyhodnocovaním skúseností a využívaním poznania druhých. Každý musí so mnou súhlasiť, že akékoľvek poznanie, a najmä poznanie minulosti, nie je samoúčelné, ale má nám umožniť orientovať sa vo svete, ktorý nás obklopuje. Ak obraz vytvorený poznaním zodpovedá skutočnosti, aj závery, ktoré si z neho vytvoríme, povedú nás správnym smerom a umožnia nám prijať správne rozhodnutia.
Ak však zámerne hľadíme do pokriveného zrkadla a ak na základe obrazu, ktorý v ňom vidíme, robíme závery o skutočnosti, nemôžeme sa čudovať, že naše rozhodnutia nám prinášajú jedno sklamanie za druhým. V nedeľu 14. októbra som si náhodou pozrel prvú časť dvanásťdielneho seriálu Zbohem Československo, ktorú v hlavnom televíznom čase uviedla ČT 2.
■ OBJEKTÍVNI ČESI
Nemôžem povedať iné, len to, že som bol nesmierne sklamaný. Veď aj po dvadsiatich rokoch od rozdelenia Česko-Slovenska dali autori prednosť dívaniu sa do pokriveného zrkadla. Namiesto toho, aby sa na vec pozreli triezvo – sine ira et studio, a najmä, aby za Slovensko hovorili tí, ktorí predstavovali a predstavujú názory rozhodujúcej časti Slovákov, slovo dostali zväčša okrajové persóny, ktoré sa od začiatku zúrivo stavali proti objektívnemu, nezvratnému smerovaniu Slovákov k vlastnému národnému a štátnemu sebapotvrdeniu. V hodinovej relácii popri pomerne objektívnych vstúpeniach reprezentantov českého politického, kultúrneho a vedeckého života, ktorí často vedeli správne vyhodnotiť túžby Slovákov i zlyhania českej politiky v slovenskej otázke, dostali zo slovenskej strany slovo zväčša ľudia typu Š. Hríba, M. Šimečka, I. Hofmanna, pre ktorých procesy na Slovensku vedúce k osamostatneniu boli „sprisahaniami“ fašistov, komunistov, eštebákov a podobných exotov. Len občas zazneli hlasy J. Čarnogurského, M. Lasicu a M. Leška, ktoré síce tiež mali ďaleko od objektívnosti, ale aspoň sa na slovenského diváka občana neliala žlč a nesypal oheň so sírou. Človek by si mohol povedať – nič nové pod slnkom.
■ SLOVENSKÁ ZRADA
Od roku 1918 až do zániku spoločného štátu česká politika vždy ústami svojich predstaviteľov vystupovala voči Slovensku pomerne „ústretovo“. Nebývali to českí politici, ktorí zamietali oprávnené návrhy Slovákov na riešenie ich postavenia v štáte. Boli to vždy českým ovsom dobre živené slovenské „kone“, ktoré svojimi vystúpeniami torpédovali úsilie reprezentantov väčšiny slovenského národa na riešenie slovenskej otázky v Česko-Slovensku v súlade so slovenskými záujmami a aj záujmami spoločného štátu. Pravda, ak niekto mal záujem o spoločný štát, a nielen o podriadenie Slovenska pražskému centru! Aj českí reprezentanti vystupujúci v programe viac-menej odsudzovali praktiky českej politiky voči Slovensku v minulosti. O to viac je pre mňa nepochopiteľnejší zámer autorov, ktorí použili predchádzajúce, v celom komplexe zlyhavšie české postupy voči Slovensku z minulosti.
Medzititulky: SNN
Anton HRNKO