MEDAILÓN
Miroslav GREGOR - fotograf
Tento výrok často vyslovoval fotograf Miro Gregor, keď svoj fotoaparát Panasonic alebo Pentax namieril na slovenské vrchy, doliny, rieky, na slovenské mestá či dediny alebo na najkrajšie ženy na svete – Slovenky. Rodák zo Žiliny (narodený v roku 1931) sa fotografovaniu venuje od roku 1950. Na začiatku si uvedomoval, že dobrá fotografia povie viac ako tisíc slov.
Celý svoj fotografický život sa zameriaval iba na Slovensko. Potvrdzujú to aj jeho knihy, ktorých s reedíciami bolo až trinásť. Hovorí, že najťažšie je byť doma prorokom, a preto bol prísny na svoju prácu súvisiacu s fotografovaním. Úprimne miloval a obdivoval slovenskú krajinu, objektív zaostroval najmä na historickú a ľudovú architektúru. Potvrdil to fotografiami v knihe Vlkolinec – klenot svetového dedičstva. Preliezol Slovensko nielen s fotoaparátom, ale aj s buzolou, študoval objekty, aby mali najvhodnejšie osvetlenie a boli nasnímané v nevšednom výstižnom pohľade. Pri práci na knihe Svet Tatier nosil tamer tridsaťkilogramovú výbavu do výšky 2 400 metrov. Najnovšie pripravil obrazovú knihu Bratislava na prelome tisícročí s príhovorom prezidenta Ivana Gašparoviča, no doteraz nenašiel vydavateľa.
Umeleckí kritici sa zhodujú, že Miro Gregor má niečo spoločné s Billom Brandtom. Ich záujem sa sústreďuje na pratvar a jednotu reality. Obaja si pre svoje dôkazy vybrali zo skutočnosti odveký motív: ženské telo. Gregor používa ostré svetlo a ženské tvary sa mu redukujú na čiernu a bielu. Jeho diela sú v zbierkach Moravskej galérie v Brne a Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Svoje fotografie vystavoval i v Japonsku. Fotograf Miro Gregor je aj aktívny národovec. Bolo ho vidieť na manifestáciách za slovenskú štátnosť, medzi protestujúcimi hladovkármi, ktorí žiadali prijatie jazykového zákona. Obhajoval sochu kráľa Svätopluka a zazlieval autorovi Kulichovi, že z nej odstránil slovenský symbol dvojkríž i text, že bol naším kráľom. Dnes ho rozhorčujú protislovenské obludnosti, ktoré organizujú samozvaní „demokrati“. Chcú odpratať sochu Štúra a namiesto nej osadiť sochu Márie Terézie, ktorá nepoznala pojem slovenský národ, ale pre seba výhodne využívala Bratislavský hrad.
(js)