Pre Uhorsko chcel slobodu, Slovákom ju nedoprial


kossuth lajos - štvorecPamätná tabuľa L. Košútovi, revolucionárovi, ktorý neuznával slovenský národ

Pre Uhorsko chcel slobodu, Slovákom ju nedoprial

Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: hu.wikipedia.org

Plán maďarského veľvyslanectva v Bratislave osadiť pamätnú tabuľu politikovi, ktorý bojoval proti habsburskej monarchii, by možno bol pochopiteľný v prípade osobnosti, ktorá by bola priaznivo prijímaná aj slovenskými historikmi. Tí však poukazujú na to, že revolucionár Košút vo svojich snahách o slobodu Uhorska vždy negoval slovenské snahy o slobodu. Možno to bolo preto, lebo Košút sám mal slovenský pôvod, no zámerne ho popieral a radšej si zvolil osud maďarského nacionalistu.

Ľudovít Košut alebo Ľudovít Košút (staršie písanie Ľudovít Kossuth, po maďarsky Kossuth Lajos) sa narodil 19. septembra 1802 v uhorskom Monoku, v súčasnom Maďarsku. Zomrel 20. marca 1894 v emigrácii v talianskom Turíne. Bol maďarský právnik, politik, bojovník za nezávislosť Uhorska od Rakúska, vodca maďarskej revolúcie v rokoch 1848 – 1849.

■ ZO SLOVENSKÝCH KOREŇOV

Priezvisko Košút (Kossuth) má slovanský pôvod. Toto slovo znamená v slovenčine koza, alebo cap. Od roku 1479 mal rod Košútovcov modro-červený erb a v ňom capa, ktorý sa opiera o bielu trojkvetú ľaliu. Rod Košútovcov bol pôvodom z Turčianskej stolice a postavenie šľachticov získal v roku 1263 od kráľa Bela IV., ktorý daroval výsady istému Cosswthovi, ktorý bol jeho poddaným. Odtiaľ pochádza aj priezvisko rodiny. Meno Košút sa v slovenčine píše vo forme Košut/Košút, písanie Košut vyplýva pre uhorské historické mená od roku 1991 ako ekvivalent pre písanie Kossuth. V časoch, keď sa Košút narodil, rodisko jeho otca sa písalo ako Kosúth alebo Kossúty. Keďže ešte neexistoval štúrovský pravopis pre slovenčinu, meno sa nezapisovalo Košút, ale používal sa rozličný zložkový pravopis, ktorý sa v maďarčine používa dodnes.

Samotný Ľudovít Košút bol najstarší zo štyroch detí v rodine. Veľa času v detstve trávil u svojho strýka Juraja Košúta v Turci, ktorý bol veľký slovenský vlastenec (dopisoval si s Ľ. Štúrom, Jánom Kollárom, bol odporca maďarizácie atď.). Ľudovítov otec, Ladislav Košút, bol slovenský právnik, zeman, ktorý pochádzal z dediny Košúty v Turci, čo je dnes súčasť Martina. Neskôr sa usadil v južnom Zemplíne. Maďarskí autori ho uvádzajú ako uhorského maďarského šľachtica Lászlóa Kossutha. Nuž,  všetci šľachtici v Uhorsku boli uhorskí, pričom v maďarčine a iných jazykoch je pre výraz uhorský a maďarský to isté slovo (magyar, Hungarian atď.). Ľudovítova matka, Karolína Weberová, bola pôvodom z nemeckej luteránskej rodiny zo Spiša, ktorá sa usadila v Prešove.

Podľa oxfordského historika Setona-Watsona mal Košút slovenský pôvod, navštevoval slovenskú ľudovú školu v Záturčí, až do konca svojho detstva neovládal dobre maďarčinu. Notár z Vrútok neskôr pyšne ukazoval slovenský šlabikár, z ktorého sa neskorší maďarský revolucionár učieval. Podľa notára bol Ľudovít Košút čistý Slovák a jeho matka vôbec neovládala maďarčinu. Košúta však za Slováka nepovažujú niektorí iní historici, napríklad podľa Paula Lendvaia, rakúskeho historika maďarského pôvodu, bola Košútovou materčinou nepochybne maďarčina a ako argument uvádza skutočnosť, že západoeurópski historici boli proti Maďarom zaujatí. Košút sám tvrdil, že sa narodil ako Maďar – Uhor, bol vychovaný ako Maďar a vraj považoval vo svojom vysokom veku za svojráznosť rakúskych historikov, že mu pribásnili slovenský pôvod. Podľa Stephena Sisu, amerického novinára maďarského pôvodu, Ľudovít sa slovenčinu iba naučil ako dieťa. Ako bolo vtedy v mnohých častiach Uhorska bežné, Košút ovládal minimálne tri jazyky, teda slovenčinu, nemčinu a maďarčinu. Faktom zostáva, že aj keď mal Ľudovít Košút i slovenské korene, hlásil sa za Maďara a Uhra a dokonca otvorene popieral existenciu slovenského národa. Traduje sa historka, že raz pri pobyte u rodiny v Turci spadol do močovky a bol by sa utopil, keby ho nezachránil jeho strýko Juraj, slovenský národovec. Neskôr, keď sa Ľudovít staval proti právam slovenského národa, jeho strýko Juraj vraj vyhlasoval, že mal synovca radšej nechať v tej močovke utopiť sa...

Košútova rodina sa v roku 1803 presťahovala z Monoku do dediny Olaszliszka a v roku 1808 do mesta Sátoraljaújhely, kde v rokoch 1808 – 1810 navštevoval základnú školu a v rokoch 1810 – 1816 gymnázium.

■ PRÁVNIK A NOVINÁR

Právo študoval Košút v Sátoraljaújhely a Prešove. Deväť rokov praxoval v Zemplíne a od roku 1832 bol juristom na uhorskom sneme v Bratislave.

kossuth lajosV decembri 1832 sa v Bratislave zišiel snem, ktorý sa skončil až v marci 1836. Dĺžkou trvania i počtom schôdzí (470) prekonal všetky dovtedajšie snemovania. Zasadania boli často búrlivé pričinením bezduchej politiky viedenského dvora pod taktovkou kancelára Metternicha. Všeobecne sa čakalo, že snem sa prijatím reformných zákonov postará o hmotný prospech krajiny, ale jeho výsledky boli oveľa skromnejšie, najmä pre odpor Viedne a niekoľkých jej konzervatívnych spojencov. Návrhy moderných trestných, obchodných a zmenkových zákonov boli zmietnuté zo stola. Nedoriešená zostala najmä otázka poddanstva.

Najdôležitejšia otázka pre ďalší politický vývoj Uhorska, ktorá prišla počas snemu na pretras, sa zdala spočiatku podružnou. Bola to otázka snemového časopisu a autorom návrhu bol Ľudovít Košút. Tak sa začala jeho politická kariéra plná vzostupov a pádov. Myšlienka snemového časopisu viedenskej vláde nebola po vôli. Rokovania boli do tých čias obmedzené len na úzky okruh poslucháčov, verejnosť sa o nich dozvedala len útržkovito. Napriek značnej podpore v snemovni, Košút nedostal povolenie na riadne tlačené noviny, a tak začal vydávať ručne písané Snemové správy (Országgyulési tudósitások). Vychádzali dvakrát do týždňa v maďarskom jazyku. Na rokovaniach si Košút robil záznamy, ktoré potom diktoval mladým jurátom.

Noviny sa ujímali a mali čoraz väčší ohlas. Pod nevinným názvom bol skrytý agitačný orgán. Košút preukázal nielen novinárske schopnosti, ale aj straníckosť a demagógiu. Reči opozičných vyslancov podával v pôsobivej forme s poznámkami o prejavoch súhlasu a obdivu. Repliky konzervatívcov boli spracované už menej príťažlivo, sprevádzané výkrikmi nevôle a posmechu. Novinám neublížilo, že boli písané rukou, dodávalo im to väčšiu vierohodnosť. Snemoví vyslanci, vláda, ba ani sám Košút nemali tušenie, aký veľký účinok bude mať primitívny plátok. Odoberateľov bolo spočiatku len sto, ale čitateľov viac ako desať tisíc. Zakrátko nebolo maďarskej či pomaďarčenej stolice alebo mestečka, ktoré by ich neodoberali. V Uhorsku sa postupne prebúdzala verejná mienka, dovtedy neznámy pojem. Košút sa stal známou osobnosťou so značnými sympatiami širokej verejnosti.

■ Z TEMNICE NA VÝSLNIE

Za svoje nacionalistické názory bol odsúdený na štyri roky väzenia, ktoré znamenali obrat v jeho životnej kariére. Stal sa politickým symbolom. V roku 1840 ho na nátlak šľachtickej opozície prepustili. Do väzenia šiel ako odsúdený previnilec, vrátil sa z neho ako martýr a víťaz, lebo zarovno s väzenským prepúšťacím listom dostal povolenie vydávať noviny.

Viedenská vláda sa snažila získať si Košúta, preto jej agent, majiteľ peštianskej tlačiarne Landerer, mu ponúkol redigovanie Peštianskych novín (Pesti Hírlap). Vo Viedni si mysleli, že vysokým ročným honorárom šesťtisíc zlatých sa otupí Košútov radikalizmus. No stal sa pravý opak. Noviny sa od januára 1841 pod Košútovým vedením stali tribúnou opozície proti Metternichovmu režimu, ale aj hlásnou trúbou maďarského šovinizmu namiereného proti ostatným národom Uhorska.

Intolerantne sa Košút i jeho noviny zasadzovali za pretvorenie mnohonárodnostného Uhorska na jednonárodný maďarský štát. On sám sa postupne vypracoval na vedúcu osobnosť maďarského nacionalistického hnutia. Ako príslušník vtedajšej opozície vyvinul enormné úsilie v záujme konštitučných premien i na ďalšom uhorskom sneme v Bratislave (1847 – 1848) a pri ich kodifikovaní v marcových konštitučných zákonoch.

■ SLOVÁKOM NEDOPRIAL

Košút bol vraj impozantný, až démonický muž činu – ale aj vojny. Počas revolúcie sa vo funkcii ministra financií novej uhorskej vlády upriamil na budovanie samostatnej armády a vlastnej uhorskej meny. Úspech, ktorý pri týchto strategických úlohách dosiahol, ho vyniesol na najvyššiu politickú priečku – 15. septembra 1848 sa stal predsedom Výboru na obranu vlasti a hlavným vodcom a organizátorom nacionalistického a separatistického hnutia za nezávislé Uhorsko. V Debrecíne 24. apríla 1849 vyhlásil detronizáciu Habsburgovcov. Pred revolúciou i počas nej tento vášnivý bojovník za práva Maďarov kategoricky upieral tie isté práva iným národom a nepripustil ani najmenšie zblíženie stanovísk s požiadavkami nemaďarských politikov.

Spravodlivé požiadavky nemaďarských uhorských národov za jazykové práva, cirkevnú samostatnosť a politickú samosprávu podľa programu Palackého o spravodlivom Rakúsku a Uhorsku odbil Košút príkro slovami: „Nuž nech teda rozhodne medzi nami meč!“ Nerealistická nekompromisnosť však znamenala v konečnom dôsledku jeho vlastné oslabenie. Maďari sa pripravili o možných spojencov a cisár prizval na pomoc ruskú cársku armádu. Po príchode ruských kozákov spomenul si Košút aj na iné národy v Uhorsku v narýchlo pripravenom národnostnom zákone (júl 1849). Jedenásteho augusta 1849 odstúpil vedenie obrany generálovi Artúrovi Görgeymu a ešte pred porážkou maďarskej armády ruskými vojskami pri Világoši ušiel z Uhorska.

Mnohí Slováci bojujúci za Košúta na celý život zostali opantaní jeho heslami napriek tomu, že z maďarského jazyka vedeli sotva postĺkať pár viet. Ich sebavedomie vzrástlo najmä po roku 1867, keď začali dostávať za službu u honvédov penzie, hoci aj neveľké. Presvedčil sa o tom aj Štefan Janšák, ktorý na začiatku 20. storočia putoval cez slovenské kraje. Keď pred starým klobučníckym majstrom z obce Sása neďaleko Krupiny vyjadril svoje národné cítenie, dostalo sa mu nasledujúceho poučenia: „Takí vlastizradcovia ako sú oni nezaslúžia nič lepšie, len aby im poriadny človek navliekol drôtenú slučku na krk. Tak sme my pod Košútom posielali na druhý svet tých panslávov, hurbanistov, čo držali s Rusmi a išli im zapredať našu drahú vlasť...“

■ ZOMREL V EMIGRÁCII

Zvyšok života strávil Košút v zahraničí, najmä v Taliansku, kde až do smrti naďalej organizoval protihabsburský odboj. V exile navštívil aj Anglicko a USA, kde ho pomerne veľkolepo oslavovali. Nevzdával sa plánu na získanie nezávislosti Uhorska. Vypracoval niekoľko návrhov na nové štátoprávne usporiadanie v strednej Európe. Počas pobytu v tureckom meste Kuthaja vypracoval zásady novej ústavy. Plánoval Uhorsko prebudovať, Chorvátsko a Sedmohradsko mali mať úplnú zvrchovanosť a spod tureckého jarma oslobodeným balkánskym národom ponúkal možnosť vstúpiť do konfederačného zväzku s novým Uhorskom. Poslanci dvojkomorového parlamentu mali byť volení na základe všeobecného volebného práva.

Poučený odporom nemaďarských národov za revolúcie zmenil názory aj v jazykovej otázke. Úradným aj vyučovacím jazykom v stoliciach, mestách a obciach mal byť jazyk väčšiny obyvateľstva. Košútova ústava však mala tú veľkú chybu, že prišla neskoro. Košút zostal síce uznávanou osobnosťou najmä v očiach maďarských ľudových más, ale na politický vývoj v krajine on a malá skupina emigrantov už nemali nijaký vplyv. V emigrácii čiastočne revidoval svoj postoj k národnostnej otázke, no Slovákov zo svojich federalizačných plánov zakaždým vynechal.

Viac aj v článku:

http://www.snn.sk/index.php/aktualne/1758-preco-odmietame-oslavnu-tabulu-l-kossuthovi



Pridaj komentár