Prečo môže byť trinástka šťastné číslo


Dušan KernýSPOZA OPONY

Dušan D. KERNÝ

Na konci roka, ktorý je pred nami, nič nebude také, aké je dnes. Uplynulý rok je poučením, ako prichádzajú zmeny, ktoré sme neočakávali. Otázka je, ako nás situácia mení. Rýchlosť času na Slovensku je veľká – ani nie v priebehu jednej generácie sme zistili, že Slovensko ako štát sa osvedčilo. Už nejde o jeho spochybňovanie, ale o to, kto bude v ňom rozhodovať. Najväčší rozdávači nálepiek „slovenského nacionalizmu“ dnes hovoria, že v mnohom sa nám nedarí asi preto, lebo nemáme Slovensko dostatočne radi.

Slovensko obstálo – i keď vieme veľmi dobre za akú cenu a ako si to nesieme na svojich chrbtoch. Ani nie v priebehu jednej generácie sme sa presvedčili, že mnohé z eurointegrácie, európskych hodnôt, euromeny, europarlamentu, eurodemokracie boli ilúzie – nenaplnili očakávania – a mnohé rozhodnutia nemajú demokratickú legitimitu. Naozaj sme nečakali, že budeme v Národnej rade Slovenskej republiky počúvať nemeckého predsedu europarlametu, ako nás vyzýva, aby sme si s ním zastali v jednom šíku v boji proti eurobyrokratom, proti nikým nevolenej, nelegitímnej mašinérii.

Slovensko jediným úspešným referendom schválilo vstup do EÚ ako symbol návratu do Európy. Nečakalo, že energia jeho mladej generácie, státisíce mladých ľudí budú musieť hľadať nielen prácu, ale aj obživu za hranicami, teda v rámci jednej, ale nie jednotnej Európy. Po zrušení povinnej služby v armáde sme od prvopočiatku chceli budovať profesionálov a s nimi sa presadiť v rámci Aliancie, ale netušili sme, že budeme bojovať v postkoloniálnych veľmocenských vojnách, že niekto povie, že v Iraku bojujeme za demokraciu a v Afganistane za trvalú slobodu.

Keď sme preberali na svoje plecia desiatky miliárd dlhov bánk na Slovensku, aby sme ich odovzdali skúseným a známym európskym bankám, nemali sme ani potuchy, že tie banky sa stanú nebezpečné, že budú hrozbou – a s tým vstupujeme do roku 2013. Ako štát, ako člen EÚ, ako člen eurozóny a všetci tí, ktorí majú neúnosné hypotéky. Azda ešte nikdy na Slovensku práca nebola tak málo a špekulácia, ktorá sem prišla aj s bankami, tak veľa. Máme nové slovo: pôžičkáreň peňazí.

Keď sme vstupovali do katolíckych chrámov na začiatku uplynulého roka, nemali sme potuchy, že dôjde k zlomu rovno na cirkevnej pôde, a všetci tí, ktorí nie sme v pohode na nejakej pohode, budeme patriť do neprijateľnej minulosti kléronacionalizmu. Je to u nás nová nespokojnosť. Dostala konkrétnu tvár, takú medializovanú ako z jeho kruhov nikto predtým.

Nespokojnosť v spoločnosti rastie. Pnutie sa bude zväčšovať. Kríza a nestabilita vo svete sa nám nevyhne. Tí, ktorí zlyhali a nemajú nijaký program, nijaké riešenia, túto nespokojnosť budú všakovako premieňať na politický kapitál a na predvolebnú prezidentskú kampaň. Viem to, a preto to hovorím. Zdvihnime však oči – zmeny nastali vo Francúzsku, v USA, v Moskve – a nepriniesli riešenie. Jedine v Číne zmeny prebehli hladko a chcú nie kapitalistickú, ale „kreatívnu spoločnosť“. V  Európe sa prešľapuje do jesene, čakajú sa výsledky volieb v Nemecku.

Nie je dôležitá neistota, podstatné je, ako nás to zmení. Sme schopní pozbierať to všetko z vytrvalosti a dômyselnosti, ktorá sa prejavila v slovenskom príbehu posledných dvadsať rokov, ale aj dovtedy? Veď hádam nechceme dospieť do politického rozkladu čiernej diery tak ako Česko s vládou osemdňových ministrov. Keď sme sa už dostali tam, kde sme, je už na nás, aby sme sa nevracali naspäť. Nie sme na križovatke, sme na rozhraní. Ak obstojí to dobré a nie to zlé a hlúpe z našej národnej povahy, azda môže byť tento rok aj šťastný....