Prečo odmietame oslavnú tabuľu L. Kossuthovi?
Viliam JABLONICKÝ, mrs - Foto: sk.wikipedia.com, archív. Maroš M. BANČEJ
Ako dňa 2. októbra 2013 pre SNN povedal hovorca Veľvyslanectva Maďarskej republiky na Slovensku Dr. Szabo, pamätná tabuľa maďarského politika 19. storočia Lajosa Kossutha (pôvodne rodáka z územia Slovenska Ľudovíta Košuta) by mala byť osadená na budove maďarského veľvyslanectva v Bratislave na Sedlárskej 3 v niektorý deň počas novembra resp. decembra v tomto roku. Bronzová tabuľa s rozmermi 90 x 60 cm je už vyrobená a financovalo ju veľvyslanectvo. Stála vraj 4000 eur. Jeho predstavitelia oznámili zámer osadiť tabuľu na svoju budovu, ktorá je podľa diplomatických pravidiel územím Maďarskej republiky na Slovensku, orgánom hlavného mesta Bratislava - primátorovi M. Ftáčnikovi a starostke Starého mesta T. Rosovej, ako aj Mestskému pamiatkovému úradu. Dr. Szabo si nevedel spomenúť na názov občianskej iniciatívy, ktorá na Slovensku prišla s myšlienkou výroby a osadenia tabule, na ktorej je meno politika a roky jeho narodenia a úmrtia. Otázka teda je, prečo sa tabula neodhalila už 19. septembra podľa propagačného plagátu Csemadok, prečo nie dnes /3.10.2013/ a kedy sa vlastne odhalí. Na stene budovy veľvyslanectva sú už vyvŕtané diery na jej osadenie. Načo mesiace pred inštaláciou...?
- REAKCIA MATICE
Po tom, ako sme sa celé mesiace neúspešne usilovali umiestniť v našom hlavnom meste v Bratislave Súsošie solúnskych bratov ako pripomienku 1150. výročia ich príchodu na územie Slovenska, prichádza informácia, že v tom istom meste na Sedlárskej ulici č. 3 hodlá maďarské veľvyslanectvo v úzkej spolupráci s Csemadokom odhaliť v tomto roku pamätnú tabuľu maďarskému politikovi Lajošovi Košútovi. Ako vieme, ide o odnárodneného Slováka, ktorý ako „demokrat“ nikdy neuznával slovenský národ a odmietol podávanú ruku Ľudovíta Štúra na uhorskom sneme v rokoch 1847 – 1848. Tým spôsobil dlhodobé napätie v slovensko-maďarských vzťahoch, čo v konečnom dôsledku napokon viedlo k rozpadu Uhorska. Tento zámer a postup možno považovať aj za tichú provokáciu v rámci systematických krokov nášho južného suseda, ktorý sa neusiluje dostredivo a podľa európskych zvyklostí budovať partnerské vzťahy so svojimi susedmi, ale otvára staré rany a sype do nich soľ. Slovenským vlastencom to pripomína zámer bývalého maďarského prezidenta Laszlóa Solyoma, ktorý chcel 21. augusta 2010 vstúpiť do Komárna bez súhlasu našich orgánov. Napokon sa mu to nepodarilo, stal sa pre Slovensko persona non grata, a tento rozhodný krok slovenskej vlády nespochybnili ani európske orgány. To nás oprávňuje dôrazne žiadať orgány hlavného mesta i Slovenskej republiky, osobitne Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, aby tento zámer neodkladne preskúmali a posúdili, osadenie tabule odložili a následne našli spôsob, ako celú záležitosť vyriešiť.
V Bratislave 1. októbra 2013, Marián TKÁČ predseda a členovia Prezídia MS
Je zreteľné, že nielen tichý, ale aj intenzívny zápas o dejiny a interpretáciu slovensko-maďarských vzťahov neustále pokračuje s novými a novými prekvapeniami, kde jednoznačne prehrávajúcou stranou doposiaľ sú domáci, teda buď pasívna či zmanipulovaná, alebo jednostranné argumenty prijímajúca a málo historickými argumentmi, ale i prítomnosťou vecne oponujúca slovenská strana. Existujú obavy, že po asi desiatke sôch s najvýznamnejším politickým revizionistom z prostredia maďarskej menšiny v SR J. Esterházym, ktorý ešte ako česko-slovenský poslanec sa nespochybniteľne priamo podieľal na príprave a rozsahu dočasných odtrhnutí južných území Slovenska pri nacistickom Viedenskom diktáte 1938, oprávnene po vojne medzinárodne a mierovo anulovanom, ktorý nachádza nových obhajcov aj u pedagógov na nedávno zriadenej komárňanskej maďarskej univerzite, menovite pedagógovi a predsedovi maďarskej časti maďarsko-slovenskej komisie historikov L. Szarkovi, ktorý v závere konferencie o J. Esterházym vo Fórum inštitúte v Šamoríne sumarizujúc ju „obhajoval legitimitu“ postupov tohto dvojtvárneho politika v službách maďarskej medzivojnovej iredenty.
- ČUDNÝ ARGUMENT
Udivuje, že takýmto argumentom úplne podľahol „spoľahlivo“ vybraný bývalý predseda NR SR František Mikloško, ale aj nitriansky literárny vedec a profesor Žilka. Žiaľ nad trpkým osudom v povojnovom väzení a kajúcnou premenou u nich absolútne zavážil, no nie pre príčinu, ktorá spôsobila utrpenie státisícov, za ktorú sa tam dostal. Podľa L. Szarku o revíziu hraníc sa pokúšal iba čisto legitímnou mierovou cestou, teda nebolo tu medzi nami, našťastie, vraj až tak veľa obetí... Nepriamo tým naznačoval, že podobne tak môžu konať súčasní politici „legitímne“ i dnes napriek tomu, že to predtým viedlo k najstrašnejšej vojne a obrovským obetiam nielen v strednej Európe, no aj k mnohým konfliktom na hraniciach, kde Slováci neboli agresori. Na nôtu veľkomaďarskej interpretácie dejín, v ktorých pozadí je neúprosné myslenie pod hladinou ľadovca a hranie falošnými kartami pod stolom, na akúsi „budúcu“ revíziu minulej „historickej“ nespravodlivosti rozdelenia Veľkouhorska víťaznými veľmocami na národné štáty vehementne naskočil aj šéfredaktor Týždňa a moderátor STV Štefan Hríb, ktorého v Budapešti za jeho neuveriteľne nepoučené alebo rafinované ataky proti Trianonskej mierovej zmluve za to vyznamenali novo založenou cenou!? Dokonca naletel aj skúsený režisér Dušan Trančík, ktorý v dokumente Hodina dejepisu nielenže „nenašiel“, zreteľne ani „nechcel“, na rozdiel od troch maďarských, jediného slovenského historika, ani si podobne ako tam vajatajúci a, žiaľ, málo kvalifikovaní (naši) stredoškolskí pedagógovia neprečítali či nepoznali Hronského, Deákovu alebo Seton-Watsonovu interpretáciu Trianonu či niečo závažnejšie z konfliktných slovensko-maďarských vzťahov. Nepochopiteľne si to v svojej ohajobnej recenzii nevšimol vo Film.sk ani taký skúsený filmový kritik ako Pavol Branko. Režisér argumentačne stereotypne a manipulujúco ako kľúčovú použil „iba maďarskú mapu“ rozloženia menšiny na našej strane Dunaja“, nepozorne prehltnutú“ dokonca „slovenským“ pedagógom pred svojimi študentmi. Ako to bolo s minoritami v minulosti a ako to je dnes na druhej strane i na strane všetkých susedov konečne vysneného „národného maďarského“ štátu najmä po roku 1918, ho ako filmára prekvapujúco nezaujímalo, hoci na tom stála podstata a pravda či nepravda argumentácie, ktorá môže a prehlbuje krivdu iba na jednej, tentoraz dokonca historicky a politicky nevinnej strane. Film bez diskusie dvakrát odvysielala RTVS, ale žeby uviedla aj nový dokumentárny film Arbitráž z dielne ÚPN, rovnako ako Trančíka aj v prípadoch medzinárodných festivalov Febiofest či Kinematik v Piešťanoch, podporovaných zo štátnych dotácií, to ich dramaturgov vôbec ani nenapadlo. Báli sa zrejme, že by sa o zásadne odlišne interpretovaných filmoch a náhľadoch na dejiny a prítomnosť i možnú budúcnosť našich vzťahov muselo zákonite intenzívne diskutovať a postoje a stanoviská objektivizovať.
- TENDENČNÁ TELEVÍTZIA
Hľa, naša predstava niekoľkých „vyvolených“ o pluralite a demokracii, hoci majú, dúfam, že iba dočasné mocenské mediálne, inštitucionálne a „intelektuálne“ pozície, ale nie za jednostranne nedemokraticky presadzovaný nárok na jedinú a neodvolateľnú ne/pravdu, ktorú si záhadne, dúfam však, že iba dočasne, vyárendovali! Zrejme preto predchádzajúce aj dnešné vedenie RTVS – dokonca ani Česká televízia, ktorá nechala nekriticky až pätnásť minút oslavne hovoriť tamojšieho maďarského veľvyslanca o ich obdobe sudetského politika Henleina –, doposiaľ beztrestne nedokázalo uskutočniť objektívnu diskusiu o Esterházym napriek tomu, že Rada pre retransmisiu vyslovila kritický výrok, že (minimálne štyrikrát) opakované spravodajstvo v Maďarskom magazíne ešte v roku 2012 a predtým porušilo zákon, keď nevyvážilo hagiografické názory na oslavovaného iredentistického a antisemitského politika minulosti súčasným minoritným politikom, ktorý sa tváril ako „objektívny“ historik a očividne je mu János E. veľkým vzorom! Režisér Trančík sa zas iba cudne pri spomínanom filme o Trianone verejne priznával, že mu na ňom predovšetkým pomáhal Maďarský inštitút v Bratislave. Predsa sa však v diskusii aspoň neisto pýtal nahlas sám seba, že dúfa, že Slovákom neškodil.
- MANUIPULÁCIE MÁP
A ako to s mapami manipulatívne ovládajú, počítajúc s neznalým slovenským publikom, ukázali najnovšie aj jeho „poradcovia“ – historici Maďarského inštitútu v Bratislave, najmä Csaba Zahorán i riaditeľ István Kollai, ktorí tu majú už dlhšie pozíciu prezentovať a vtláčať do slovenského, no i menšinového prostredia sčasti korigovanú, predsa len revíznu verziu dejín, teda aj hraníc (sic!), ako to dokazovali aj pri nedávnej diskusii a prezentácii druhého, upraveného a doplneného vydania ich kolektívnej Rozštiepenej minulosti s podtitulom Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov, 2013. Namiesto dialógu s generačnými rovesníkmi – slovenskými historikmi, čo kedysi sľubovali v rámci ich budapeštianskej Nadácie Terra Recognita a čomu zrejme uveril v prvom vydaní knihy už z roku 2008 autor úvodu, pedagóg a historik Roman Holec, ktorý nepochopiteľne obhajoval ich neprítomnosť, vlastne aj svojich študentov a absolventov, veď v „nedialógu“ sa ocitlo iba sedem mladších maďarských historikov, priložili od strany 256 „revízne“ mapy (iba) z územia Slovenska. Podobne ako niekdajší českí historici okolo profesora Chaloupeckého po prvej svetovej vojne, „názorne“ dokazovali, že u nás nebolo slovenské osídlenie v stredoveku, čo domáci historici, ale aj historici zo sveta už dávno rozmetali na prach. Ibaže zrejme najmä editor druhého vydania to svojsky, no rafinovane a neprvoplánovito „vylepšil“. Aj keď „iba“ preberajúc vývoj na etnickej mape súčasného Slovenska od minulosti k súčasnosti. Vraj na území Slovenska pred vyše piatimi storočiami v takmer kolumbovskom roku 1495 popri rozsiahlych neosídlených územiach súvislé osídlenie mali iba Maďari, sčasti prerušované Nemci a rovnako aj Slováci – ale pozor, tí tu boli iba spoločne a neoddeliteľne pomiešaní s Poliakmi a Rusínmi (sic!) Teda vlastne ucelene etnicky sme vraj ani neexistovali, nanajvýš v zostave záhadne novoobjavených, severovýchodných a neoddeliteľne premiešaných Slovanov! Ako to vysvetlí pán profesor Holec svojim kolegom a študentom na Komenského univerzite? Zaiste opäť nevystačí svojou opakovane zverejnenou teóriou nebezpečenstva (iba nášho) nacionalizmu v jeho liberálnej koncepcii suverénne zamieňajúc ho tam de facto iba za šovinizmus, ktorý mu radikálne vyvracajú ďalší racionálni a vecní inonárodní pozorovatelia, napríklad nórsky publicista Egil Lejon. Ten naopak tvrdí, že u nás je primálo nacionalizmu v jeho poňatí národného vedomia, alebo Sergej Chlelemendik, že Slováci sú iba tichí a na Európu neobvykle utiahnutí patrioti. Ostatne na najnižší stupienok národného sebavedomia nás pred časom posunuli medzi štátmi EÚ výskumníci z chicagskej univerzity a nikomu to nie je varovné, ani to nikoho obzvlášť nevzrušovalo.
- MAĎARSKÍ INTERPRETI DEJÍN
Preto aj s istou s obavou očakávame, čo „originálne“ napíšu ako odkaz o L. Kossuthovi v neobyčajnej súčinnosti pracujúci domáci a zahraniční maďarskí interpreti dejín, historici, diplomati a politici na budove bratislavského maďarského veľvyslanectva, neraz niektorí neustále konajúci proti základným trendom samozrejmej a dobrej spolupráce nielen susedov, ale aj všetkých štátov a národov dnešnej a budúcej Európy. Je a bude inštalácia „pamätnej tabule“ úplne rešpektovať aj naše zákonodarstvo? Pýtame sa to verejne prezidenta a premiéra vlády SR, predsedu NR SR, ministra zahraničia, kultúry, vnútra SR, primátora, starostky aj poslancov minimálne hlavného mesta, predstaviteľov pamiatkového ústavu atď. Nerobíme si žiadne ilúzie, že bude v intenciách prvej Slovenskej národnej rady, ktorá práve v septembri 1848 (pred 165 rokmi) vyhlásila nezávislosť od kossuthovského Uhorska, čo si, žiaľ, naši politici ani médiá až na pár intelektuálov a vojakov trestuhodne vôbec nevšimli ani roky nevšímajú!? Veď nielen Hurban, Štúr a Hodža začali zvádzať prvé nekompromisné boje proti cisárskym, najmä však kossuthovským a honvédskym vojskám na myjavských kopaniciach za našu slobodu, ktorej sme sa dočkali až neraz veľmi trpkých sto päťdesiatich rokoch. Nebolo to bez malých obetí, neraz nepochopiteľne zamlčiavaných jednotlivcov, skupín a generácií, viac či menej anonymných našich šľachetných a obetavých predchodcov. Ako mali skončiť po kossuthovských zatykačoch vrcholní predstavitelia našich hurbanistov, ak by po dočasnej porážke v prvej fáze povstania 1848 neušli za hranice Uhorska? Zaiste podobne ako ich spolubojovníci na honvédskych šibeniciach – Holuby, Šulek, Ďurko Langsfeld – alebo vo väzneniach s hrozbami popráv Janko Kráľ, Francisci, Daxner, Rotarides. Nepočítajúc stovky a tisíce ďalších obetí a vysťahovalcov, v ďalších desaťročiach zanovito brániacich naše základné jazykové, kultúrne, politické, sociálne a národné práva proti neskôr vládnucim postkossuthovským netolerantným tyranom. Dokážu aspoň dnes pochopiť „hrdí“ nasledovníci Kossutha, ako sa veľmi mýlili, keď nepočúvali svojich poľských veliteľov, ako Henryka Dembińského, ktorý žiadal bezpodmienčnú partnerskú revolučnú spoluprácu so všetkými národmi Uhorska. Nepochopil to ani Kossuth, ktorý Dembińského aj za to zbavil velenia, nepochopil to ani jeho pobočník a už zmaďarizovaný básnik Petöfi, vlastným menom Petrovič, ktorý mu prekladal z poľštiny do maďarčiny, keď nechápajúc v roku 1849 písal, prečo vraj: „Ty Srb, Chorvát, Nemec, Slovák, Rumun, čo trýznite všetci Maďarov?“ Pokus o partnerský dialóg ako rovného s rovným, podstatne demokratickejšie založeného vodcu a ideológa slovenského programu Ľudovíta Štúra s aristokratickejšie založeným Kossuthom odmietol a nepochopil práve už v uhorskom parlamente veľkomaďarský líder. A nepochopili to ani mnohí ďalší veľkomaďarskí politickí a intelektuálni nasledovníci najväčších symbolov vtedajšej v mnohom pomýlenej maďarskej aristokratickej a „liberálnej“ revolúcie, ani takmer všetci ďalší vládcovia Uhorska do roku 1918.
Klamnej ilúzie ich nezbavil ani varovný hlas škótskeho historika Setona-Watsona v prenikavej analýze brutálnych a hlboko rozkladných pomerov v Národnostnej otázke v Uhorsku na rozhraní predminulých storočí, ani ostré vystúpenia a kritiky v neprospech vládnúcich a utláčajúcich maďarských elít, ako ich publikovali v svetovej tlači aj Bjørnson, Tolstoj, Denis a viacerí ďalší. Nechcú porozumieť, prečo ich nikto vôkol nepochopil, iba tí, ktorých privilégiami, korupciou i násilnou maďarizáciou doma pohltili, a dodnes nechce chápať v ich zvrátenej veľkopanskej logike dejín, ktorá sa vždy v kľúčových okamihoch obrátila proti nim ako Sizyfov kameň takmer hlboko ešte pred vrcholkom. Dokonca ani niektorí ich nástupcovia v konečne aj pre nich vzniknutom a vytúženom národnom, ale logicky podstatne zmenšenom štáte Maďarov po medzinárodne uzavretých povojnových mierových zmluvách v dnešných hraniciach, veď približne iba ten priestor oni etnicky obývali a v dvoch tretinách žili nemaďarské národy a národnosti. Všetko založili a dodnes ako jediní zakladajú na mylnej premise, z našej strany renegáta Petroviča, ktorý svojou novou nacionálne-politickou voľbou požadoval, že všetci sa musia podrobiť požiadavkám a predstavám „vedúceho“ a dominantného národa v „Karpatskej kotline“, čo do absurdnosti v teórii aj praxi, dokonca opakovaným vojnovým násilenstvom rozvádzal a dokazoval nielen Kossuth. Takže krach tohto „žalára národov“ bol chtiac či nechtiac už od zárodku nevyhnutný a nemá ani v nejakej korigovanej podobe iredentistov v budúcej Európe nijakú reálnu perspektívu. Napriek absurdným „vynálezom“ dvojitých občianstiev, akoby za druhé či prvé im nestačilo to európske, a iným neonacistickým variantom, podobným stratégiám pred druhou svetovou vojnou, ktoré v prípade aj dnešných radikálov a tisícok zatiaľ nevyzbrojených uniformovaných novogardistov tak veľmi chcú viacerí nepoučene zopakovať z nekritickej, povrchnej a zo sebaľútostnej sebareflexie zlyhaní v dejinách. Zatiaľ daromne a ojedinele im to opakuje nielen iba v Budapešti na poste veľvyslanca „prebudený“ a významné svedectvo publicisticky vydajúci tolerantný diplomat a vedec Štefan Markuš, ale aj súčasný anti-veľkouhorský maďarský intelektuál Tamás Bauer.
- VZOROVÉ UHORSKO
Pri dnešnom rozložení politických a intelektuálnych síl však pravdepodobne jeho návrh či znenie na pamätnú tabuľu by v Maďarskom inštitúte a vo veľvyslanectve neakceptovali napriek Kossuthovej činnosti aj v bývalom Prešporku. Zrejme by ju tam on ani neinštaloval... A tak darmo nás a Európu i svet budú početnými krypto a priamo revizionistickými sochami a tabuľami presviedčať, aký vzorový ideál maďarského štátu chceli kossuthovci budovať a bojovali zaň. Od začiatku bol vo svojej mylnej idei a predstave odsúdený na zánik tak ako celá rakúsko-uhorská, a predtým iba habsburská monarchia, keď tam chystali iba paláce pre Maďarov či stúpencov Habsburgovcov a iba sluhovské a pohŕdavé posty pre ostatné, nepochopiteľne už aj pre tú dobu „nerovnocenné a nehistorické národy“ a „iba neslobodných jednotlivcov“, ktorým tak sladko ako Sirény vyspevovali, len aby ich zlákali do pasce. Konečne aspoň v treťom tisícročí by mali už všetci pochopiť, čo znamenajú ideály bratstva, rovnosti a slobody, ale aj demokracie, plurality a humanity, o ktoré sa musíme všetci spolu nenásilne a tolerantne usilovať. Možno naši južní susedia dozrejú až vtedy, keď prídu aj s návrhom pre nás: Slováci, ale aj ďalšie susedné národy, dajte si na našu budovu maďarského (predtým celouhorského) parlamentu v Budapešti, a nielen preto, že ste ho podstatnou mierou vystavali, pamätnú tabuľu, že tam v roku 1918 ste slovami poslanca Jurigu na večné časy a neodnateľne proklamovali, že chcete byť a stávate sa slobodní, suverénni a nezávislí (nielen od Uhorska).