Prečo oslavujeme hody


KERNÝ webSPOZA OPONY

Prečo s rodinou oslavujeme hody

Dušan D. KERNÝ

Slovenskom sa valí vlna všelijakých letných osláv, spojených s najrozmanitejšími sviatkami. Aj v mojom rodnom meste, kde mám dokonca – zatiaľ neoznačený – rodný dom práve tak, ako ho tam má známy spisovateľ literatúry faktu Ivan Szabo – obaja ho máme na rovnakej Bernolákovej ulici. Szaba som tam nestretol, túlal sa kdesi po Užhorode...Naše hodové stretnutie sa koná pri príležitosti vysviacky Kostola sv. Ignáca z Loyoly. Najsilnejší zážitok nespočíva však vo fotografovaní, ktorého bolo nemálo, ale v tom, čo sa nedá zobraziť– a to sú spomienky. Spomienky, ktoré držia dovedna rodiny. Je to neuveriteľná sila pamäti, sila spomienok nielen na zašlé časy, ale najmä na rodinu. Sila spomienok drží dovedna ľudí, ktorí sa roky nevideli a žijú ďaleko od seba. Rozprávajú sa totiž rodinné dejiny – malá súčasť veľkých dejín. Ale sú to také dejiny, ktoré nás formujú.

Keď sme sa teraz po desaťročiach stretli dovedna tri či štyri generácie, pospomínali sme si na pradivo spomienok neopakovateľných príbehov, ktoré nesmieme zabudnúť, a na ľudí, ktorých nesmieme vymazať z pamäti. Časť našej rodiny už spočíva na cintoríne v Martine – aj to len náhodou. Tri dcéry riaditeľa podniku boli zhodou okolností a predvídavosťou svojho otca v Košiciach práve vtedy, keď sa uzatvorila hranica a ich rodičia, hoci Slováci, sa stali nedobrovoľne občanmi ZSSR, zostali na Zakarpatskej Ukrajine, ktorú si odkrojil J. V. Stalin. Keď po poldruha desaťročí prišli z Veľkého Bočkova (kde sa o. i. narodil známy slovenský dramatik O. Záhradník) na namáhavo vyprosenú návštevu do svojho vlastného rodného Československa, boli na tom biedne, museli ich obliecť zo spodku po vrch a naopak a nikto celej rodine nemusel hovoriť nič o „výdobytkoch“ socializmu v ZSSR a o tom, ako tam „slobodne dýcha človek“.

Podobne nikde celej rodine nemuseli hovoriť o tom, že Arabi nikdy nevyhrajú vojny s Izraelom – jeden zo šiestich strýkov bol najprv svedkom, ako Československo podporovalo vznik štátu Izrael a jeho budúce letectvo. Koho aj malo podporiť, keď dookola boli reakčné a probritské arabské monarchie? Veď potom by si trhal vlasy... Keď už sme cvičili „pokrokových Egypťanov a Sýrčanov“, ktorí nechávali v pohotovosti spávať na letiskách svojich sluhov aj s autami, aby prišli pánov letcov v prípade poplachu zobudiť domov. Našich bojových pilotov museli krotiť nasadení politruci, aby „arabských spojencov“ poriadne nenakopali.

Až teraz v rodinnom kruhu viac hovoríme o jednom zo šiestich bratov, ktorý v uniforme slovenského vojaka zažil po roku 1943 ústup od Kaukazu pod delostreleckou paľbou kdesi pri Azovskom mori. A zostal do smrti invalidom, o ktorého osude sa veľa nehovorilo – o zdravie predsa prišiel podľa nie takej dávnej histórie na nesprávnej strane frontu. Keďže som najstarší z rozsiahleho potomstva siedmich detí, pamätám si jediný na nášho ryšavého deda, striedavo šéfa alebo člena vedenia včelárskeho, záhradkárskeho a poľovníckeho spolku a cechu stolárov a šéfa dychovky zároveň. Len občas stretnem ešte niekoho, kto povie, aká krásna bola moja mater, hlavná cvičiteľka najväčšej telovýchovnej organizácie nielen v meste, ale aj v okrese.

Pôvodne mali starí rodičia sedem detí – šesť synov a jednu dcéru. Nás je teraz tuším do tridsať a sme roztrúsení v niekoľkých štátoch. Prichádzame na hody do jedného slovenského mesta ako tisíce rodín do iných miest pripomenúť si dejiny, ktoré pre nás sú väčšie a významnejšie a držia nás väčšmi dovedna ako „veľké“ oficiálne dejiny. Tisíce a tisíce rodín majú svoje dejiny, kvôli ktorým sa stretávajú, aby sa nezabudlo, aby si povedali živý príbeh ničím nenahraditeľnej rodinnej pamäti...



Pridaj komentár