Prečo si treba pamätať


KERNÝ webSPOZA OPONY

Prečo si treba pamätať

Dušan D. KERNÝ

Jeden z mienkotvorných denníkov má občasnú prílohu s názvom pripomínajúcim bodavý útočný hmyz. V tejto prílohe sa čitateľ dozvie, že jedným z úhlavných nepriateľov LBGT sú rôzni hejslováci. Každý, kto upadne do podozrenia, že je hejslovák, je už opečiatkovaný, zaradený, zaškatuľkovaný – „demokraticky“ označený za spoločensky neprijateľného...

Rozdeľuje sa a škatuľkuje vytrvalo. Naposledy v tom periodiku napísali, že celý demokratický svet, všetky demokratické krajiny, demokratické štáty si pripomínajú 27. januára Deň obetí holokaustu, rôzne obete vykynožovania. Bolo to poučné káranie verejnosti z pera mladého vzdelanca a znalca cudzieho jazyka a kultúry, ktorý najviac príkladov uvádzal z talianskeho prostredia, kníh, literatúry, autorov. V tejto súvislosti mimoriadne zaujala najmä terminológia, že Deň holokaustu si pripomínajú len všetky demokratické štáty. Neuškodí trocha presnosti: tak Francúzsko, ako aj spolkové Nemecko prijali 27. január ako Deň pamiatky na obete holokaustu až v deväťdesiatych rokoch minulého storočia – až po páde železnej opony. Pokiaľ ide o Francúzsko, až za prvého obdobia prezidenta Jacquesa Chiraca (1995 – 2002) sa pamätným stal práve tak tento deň, ako sa aj oficiálne prijala vina francúzskych úradov sa súčinnosť pri deportáciách židovských obetí. Dátum 27. január sa stal dňom pripomienky obetí, pretože v ten deň sovietska Červená armáda oslobodila poľský Osvienčim a pri ňom najväčší nacistický vyhladzovací koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. V Osvienčime sa na prvom veľkom pamätnom medzinárodnom zhromaždení po všeobecnom európskom prijatí tohto dátumu za Deň obetí holokaustu zúčastnil aj ruský prezident Vladimír Putin a ako jediný zo štátnikov otvorene povedal, že sa hanbí za dnešné prejavy rasovej neznášanlivosti a antisemitizmu vo vlastnom štáte. Dátum 27. január je v ruskej pamäti a aj v pamäti ruského prezidenta trvalo prítomný – je to dátum, keď sa skončila takmer deväťsto dní trvajúca blokáda vtedajšieho Leningradu nemeckými vojskami. Na začiatku blokády v septembri 1941 malo mesto dva a pol milióna obyvateľov. Po prelomení blokády 27. januára 1944 ich bolo 560 000. Ruský prezident si pamätá tento dátum nielen preto, že pochádza z Petrohradu, ale aj preto, že na tamojšom Piskarevskom cintoríne, na mieste masových hrobov mu kdesi medzi stovkami tisíc mŕtvych leží vlastný brat...

Oslobodenie Osvienčimu sovietskou Červenou armádou a skončenie blokády Leningradu je nielen súčasťou ruskej, ale nevyhnutne európskej aj civilizačnej pamäti. Pokus vyčleňovať túto pamäť ako vlastnú len údajne všetkým demokratickým krajinám je krátkozraké kádrovanie najmä vtedy, ak sa argumentuje literatúrou. Leningrad je nezabudnuteľný práve literárne. Až teraz v roku 2014 vyšla kniha o blokáde tohto mesta priznávajúca to, čo pred desaťročiami v denníkoch Blokádnej knihy zhromaždili D. Granin a O. Adamovič. Kniha dlhé desaťročia nebola ani len recenzovaná, vyšla iba v angličtine a pred niekoľkými rokmi ju práve z angličtiny, keďže v ruštine nie je, preložili do slovenčiny. A 27. januára tohto roku deväťdesiatpäťročný D. Granin hovoril o hrôzach blokády pred nemeckým spolkovým snemom v Berlíne, pred jeho poslancami, nemeckým prezidentom a nemeckou kancelárkou. Len odnedávna stojí v meste na Neve socha svetoznámej poetky B. Achmadulinovej – obete Stalinových krvavých rozmarov. Iba pred tromi rokmi niekoľkomiliónovú literárnu cenu dostala autorka, rodina ktorej celé generácie žila v Petrohrade. Je to kniha rozhovorov živej s tromi mŕtvymi starenkami – tak dlho pretrváva bolesť, kým sa vypovie, tak dlho trvá pamäť a nevyhnutnosť dialógu s mŕtvymi. Nie je to otázka akéhosi demokratického štátu, ale ľudskej pamäti na ľudské utrpenie.