Prečo som neplakal v Mednom


Dušan KernýSPOZA OPONY

Dušan D. KERNÝ

V polovici apríla rozhodol štrasburský súd pre ľudské práva o žalobe piatich Poliakov proti Ruskej federácii v tzv. „katyňskom prípade“. Písal o tom aj denník vytvárajúci mienku. Text z pera dlhoročnej a neraz monopolnej autorky „ruských“ tém v novinách oboch republík bývalej federácie uvádza, že v roku 1940 popravili príslušníci sovietskeho NKVD v Katyni asi 22 000 poľských dôstojníkov... Rusi by na všetko radšej zabudli...

Kto si pozrie samotný text rozsudku štrasburského súdu, zistí, že tajný dokument, tzv. fascikel č. 1 (v zaniknutom ZSSR mal k nemu prístup len šéf všemocnej komunistickej strany), 28. apríla 2010 zverejnili na oficiálnej stránke ruského štátneho archívu. Je to vo faktografickej podobe, na ktorej, ako konštatuje štrasburský súd, sa zhodli obe strany. Je tam aj vymenované, čo všetko obsahuje. Napríklad návrh člena najvyššieho vedenia, šéfa KGB (A. Šeljepina) z 3. marca 1959 pre šéfa strany a štátu (N. Chruščova), že treba zničiť záznamy všetkých 21 857 zavraždených osôb, ale ponechať záznamy NKVD o rozhodnutí zastreliť ich, ako aj dokumenty o popravách, o. i. tzv. Beriov dokument z 5. marca 1940 a súhlasné rozhodnutie vtedajšieho najvyššieho sovietskeho vedenia s Beriovým návrhom z toho istého dňa. Je to prvoradá téma aj pre ruské médiá, tiež pre RAPSI – Ruskú agentúru právnej a súdnej informácie.

Pre našinca to má mnohovrstevný význam. Tak ako všetko, čo sa týka nás Slovákov. Takzvaný „katyňský prípad“ zasiahol hlboko do osudu slovenského lekára Františka Šubíka a zároveň do jeho básnického osudu, do osudu Andreja Žarnova a jeho rodiny. Dramatickým útekom za hranice až do USA sa zrejme zachránil. Doktor Šubík, na rozdiel od iných po roku 1945, nikdy neodvolal svoj odborný posudok z roku 1942, že tisíce Poliakov zastrelili sovieti a nie Nemci. Jediný slovenský naslovovzatý svedok, lekár patológ. Po tom, čo zažil u nás po roku 1945, už nikdy, do svojej smrti v USA v roku 1982 o Katyni nehovoril.

V dokumente štrasburského súdu z tohtoročného apríla, v časti, ktorú nespochybnila ani jedna strana, možno čítať, že 21 857 osôb zastrelili na štyroch miestach. V Katyni pri Smolensku 4 421. Najviac z tábora v Ostaškove v Kalininskej oblasti – 6 311. Aj naslovovzatý odborník šéfujúci banskobystrickému múzeu, ktorý neraz ocenil prístup ruskej strany, keď bol v tamojších archívoch, tiež hovorí o Kalinine.

Kde je to miesto, kde zastrelili najviac Poliakov?

Dnes má Kalinin opäť svoje historické meno – Tver. Miestni vám bez problémov a zaváhania povedia, ako sa dostanete do dediny Mednoje. Tam v borovicovom lese sú stovky krížov. Na vysokých stožiaroch veje ruská a poľská vlajka. Kráčate okolo pamätných tabúľ. S menami. Alebo číslami. Okolo mohýl masových hrobov. Je to oficiálne pamätné miesto. Našinec meria dlhú cestu po zemi, dejinách a slovenskej pamäti. Tu spočívajú najmä zastrelení členovia poľskej pohraničnej stráže – a do tej stráže patrili aj Slováci. Po viedenskej arbitráži, diktáte fašistických veľmocí v roku 1938 sa ocitli na území zabratom Slovensku násilne vtedajším Poľskom.

Našinec v Mednom neplače. Nie preto, že tu napokon neskončil nijaký Slovák. Neplače preto, že je tu les posiaty krížmi na pamäť v oficiálnej časti upraveného a udržiavaného poľského pamätníka, ale za ohradou je množstvo tabúľ iných obetí. Zomreli ako sovietski občania v niekoľkých vlnách boja proti triednemu nepriateľovi. Dovedna je tu vyše jedenásťtisíc obetí.

Keď stojíte dlhé hodiny v Mednom, či už pri poľských alebo ruských hroboch, neplačete. Rozmýšľate, uvažujete. A nikdy nemôžete zabudnúť.



Pridaj komentár