Prečo toľko sledujeme dianie vo Veľkom jablku


Dušan KernýSPOZA OPONY

Dušan D. KERNÝ

Dojímavá scéna na viedenskom letisku: za líniou oddeľujúcou odlietajúcich od vyprevádzajúcich mizne hriva mladej ženy so športovým vakom a dnu zostávajú slziaci rodičia. Nevedia zrátať, koľko bolo takých rozlúčok, ale táto je výnimočná. Po prvý raz odlieta ich dcéra v predvečer amerických prezidentských volieb, znovuzvolenia Obamu zaujímavého pre svet, do oblasti prírodnej katastrofy, ktorú sleduje celý svet. Odlieta na podujatie, kde sa stretávajú tie tisíce priaznivcov maratónskeho behu z celého sveta, ktoré prešli výberovým sitom.

Súbeh toľkých udalostí je výnimočný. Pri registrácii šok. Dozvedá sa: pretekárske číslo a tričko je len suvenír. Maratón, na ktorý sa tisíce bežcov dlho pripravovali, sa NEKONÁ. New York nemá toľko síl, aby zvládol následky katastrofy. Šok maratónca, ktorý si historický beh nezabehne, je kúštičkom šoku mnohomiliónového Veľkého jablka, šoku New Yorku.

Je to šok, ako vo chvíli možno useknúť všetko. V sekunde človek znehybnie v tme, chlade, vlhku. Zrazu sa na všetko treba pozrieť nie očami atmosféry veľkého adrenalínového, neopakovateľného najmasovejšieho maratónskeho behu na svete. Zrazu si treba dávať pozor na každý krok, nevyhnutné je pozorne sledovať, čo sa deje, a najmä ako sa deje. Ale dôležité je to aj pre tých na druhom konci sveta.

Mnoho je obrazov skazy inokedy búrlivo pulzujúceho mnohomiliónového mesta. Všetko vyzerá inak. Mesto zápasí nie o to, aby sa život dostal do normálu, ale aby nezamrel, aby sa dostal z nehybnosti. Pre obyvateľov zastal čas, nemajú na to, aby sa zaujímali o okolitý svet mimo USA. Našinec nevychádza z údivu, keď reportér naliehavými otázkami neodbytne tlačí vedúceho záchrannej čaty odčerpávajúcej vodu zo zdevastovanej podzemnej stanice metra, aby mu povedal, kedy už dajú všetko do prevádzky a pohnú sa prvé vlaky na tejto stanici. Nepretržite k stene tlačený opravár nakoniec vytlačí zjavne nedobrovoľne zo seba: „Azda o mesiac...“

Každý, kto si pamätá na záplavy v Prahe, vie, koľko mesiacov to tam trvalo. V otázkach amerického reportéra je nedočkavosť, naliehavosť, nátlak – z toho vidno, ako ochromené je mnohomiliónové mesto. Niekde sa od chladu trasú deti – onedlho tam zopár žien zorganizuje svojpomoc a uzimení dostanú desiatky kusov teplého oblečenia. Na pobreží, kde stoja výstavné domy na pilieroch, si obyvatelia svojpomocne odpratávajú neuveriteľnú zmes ešte nedávno potrebných a užitočných vecí, urobia aspoň úzku uličku, aby sa dalo prejsť. To, čo bola ešte pred niekoľkými dňami prekrásna pobrežná kolonáda, je pokryté horou trosiek.

Toto však nie je vzdialený obraz. To je pre všetkých výzva, aby sme sa naozaj vecne zamysleli nad hranicami možného, pokiaľ ide o ľahostajnosť k otepľovaniu atmosféry. Nad troskami vidno aj to, ako málo poznáme USA, ako málo vieme o tom, čo sa tam skutočne deje – a najmä o tom, ako sa USA zmenili, ako sa líšia od našich zostarnutých predstáv či doslova ilúzií. Zrazu vnímame prázdnu reklamnosť prezidentskej kampane, bezobsažnosť, politiku ako tovar. Katastrofa ukázala: sme nepripravení pochopiť, ako sa zmenila Amerika. Záplavy sa netýkajú len východného pobrežia USA. Nebude to tak, že ju vytlačia iné televízne zábery. Teraz sme videli následky toho, čo spôsobila táto civilizácia sama sebe. Budeme to vidieť ešte neraz. A asi sa nebudeme môcť len prizerať. Nemali by sme sa toľko venovať len ekonomike, keď naliehavo vidíme, že ide o ekológiu! Najmä my na Slovensku.

Ale jedno si nemožno na americkom pobreží nevšimnúť – záľahy amerických vlajok na desiatkach súkromných domov a obydlí vyčnievajú nad hromadami trosiek. Ako symbol, ktorý spája v súdržnosti.



Pridaj komentár