Prečo vidíme len cez škáru pootvorených dverí


Dušan KernýSPOZA OPONY

Prečo vidíme len cez škáru pootvorených dverí

Dušan D. KERNÝ

Keď v Slovenskom národnom divadle pripravovali novú inscenáciu Hamleta, hlavnú rolu zverili výraznej postave novej generácie, hercovi vtedy, predtým a aj potom, teda teraz, nezabudnuteľného. Hercov otec sa začal obzerať aj po zázname, ako hral Hamleta nezabudnuteľný Vladimír Vysockij na scéne moskovskej Taganky.

Hercov otec mi kedysi hlboko v starom režime cez nepriepustné hranice doniesol zakázaný, u nás nevydaný román 1984 George Orwella v origináli. Po rokoch sa patrilo oplatiť rovnakou mincou. Myslel som si, že zohnať Vysockého Hamleta v Moskve je malina. Bol som aj zištný. Hercov otec pracoval v prezidentskej kancelárii. Pred synom hercom sa črtal veľký nástup – veď prečo inak by mu zverili úlohu Hamleta. No jedna radosť, všetko zapadalo tak pekne po slovensky do seba. Aj vďaka, aj slušnosť, aj pomoc a aj trocha osobného priživenia sa na úspechu iných. A ešte k tomu príbeh.

V Moskve sú otvorené kníhkupectvá aj 24 hodín sedem dní v týždni. Res Publika s výberom kníh a nosičov od výmyslu sveta bola hneď za rohom. Prešiel som aj stánky vôkol Vagaňkovského cintorína, kde je neprehliadnuteľné pútnické miesto, od júla 1980 dodnes sa vzdáva hold pri hrobe Vysockého. A samozrejme predáva sa všetko na nosičoch, kde spieva a hrá. Ale nijaký záznam Vysockého v predstavení Hamlet som nezohnal. Kontaktoval som špičkového slovenského divadelníka Andreja Maťašíka, bol za Vysockého života na výročí divadla Taganka. Vyšiel som naprázdno, ako sa to stáva najmä tým, čo sa veľmi trhajú. Až pred niekoľkými dňami som si pozrel s prekvapením doteraz nikdy nevysielaný záber Vysockého, o. i. ako fascinujúco zahrá tri variácie známej hamletovskej scény. Pôvodné, teraz objavené zábery. Niečo mimoriadne. Na Slovensku napísal o tomto hlavnom programe vo vysielaní ruskej televízie jedine Ľ. Feldek. Samozrejme len s tým, ako prekladal Vysockého. Asi nesleduje ruské televízie, zrejme ho na to upozornili. Jestvuje okruh ľudí, ktorí sledujú rozsiahly svet ruskej kultúry. Dá sa nájsť aj v hlavných, aj v „bočných“ kanáloch štátnej televízie a rozhlasu a ich webov.

Obrovsky nákladné sfilmovanie, vysielané s veľkou propagáciou v hlavnom čase hlavnej štátnej televízie, je teraz Život a osud V. Grossmana. O  krutostiach stalinského režimu. Sfilmovali román o stalinských väzeniach A. Solženicyna. Komentáre pod obraz v prvej osobe načítal samotný autor. Podobne to bolo aj s prvým sfilmovaním chýrneho Bulgakovho Majstra a Margaréty. A nezabudnuteľných Bulgakových Dní Turbinovcov. Traja autori, tri obete krutostí a krvavých intríg stalinského režimu a čias KGB či NKVD a cenzúry. Všetko veľké filmové projekty prvej štátnej TV čias prezidenta Putina.

Keď malo SND výročie, bolo to v hlavných správach TV Kultura. Keď teraz v Prahe uviedli Čapkovu Vojnu s mlokmi, inscenáciu opery bývalého prezidentského kandidáta V. Franza, popredného českého umelca, pamätného však pre jeho tetovanie po celej lebke, bolo to v hlavných ruských správach. Keď nedávno uviedli v Novosibirsku hru Osvalda Zahradníka, bolo to v hlavných správach.

Za tie roky, čo sledujem ruskú televíziu, som azda imúnny voči provinčnému obdivu. A imúnny voči obrovským dávkam propagandy a televízneho kultu jedinej osobnosti. Ale nestratil som ani precitlivenosť na to, ako nasilu, v rámci akoby proeurópsky a proatlanticky formovaného antirusizmu na Slovensku len občas, škárou pootvorených dverí vidíme do zaujímavej rôznorodosti sveta veľkej kultúry. A to ešte len náhodou vtedy, keď si tunajšia mediálna hviezda všetkých čias a režimov spomenie, čo prekladala.



Pridaj komentár