Prezident Havel nemal „Mečára“ rád, SNN 48-49


vaclav havel

Spomienky poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR Jána SMOLCA – II. časť

Milan Šimečka, Čech žijúci na Slovensku, od novembra 1989 presviedčal Václava Havla, že je potrebné, aby sa vytvorili dve republiky s čo najväčším stupňom vlastnej suverenity. Havel návrhy jedným uchom počúval a druhým vypúšťal von.

Neskôr priznal, že sa v politike voči Slovensku dopustil rôznych chýb, no žiadnych zásadných a osudových. Slováci si myslia niečo iné. Hneď po zvolení za prezidenta jeho prvé kroky mali viesť do Bratislavy, kde sa mal zúčastniť na pontifikálnej omši v Dóme sv. Martina. Jeho prvé kroky neviedli na Slovensko, ale do Nemecka.  
 Vladimír Mečiar v knihe Slovenské tabu spomína, že v roku 1990, keď sa na porade, na ktorej bol aj Havlov poradca, slovenskí politici vyslovili, že chcú česko-slovenské vyrovnanie, prítomný poradca šéfovi telefonoval, aby ukončil dovolenku v zahraničí a prišiel do Prahy, pretože sa rozpadá Česko-Slovensko. Havel dovolenku neprerušil, ale keď sa vrátil do Prahy, pozval  Mečiara na poradu. Prečítal mu na nej list istého novinára, pre Slovákov mimoriadne urážlivý. Mečiar ostro prezidentovi povedal, že je to naposledy, čo sa takto  rokuje so slovenskou delegáciou. „Buď nás prijmete ako partnerov, alebo rokujte so svojimi sekretárkami!“  Pán prezident odvtedy nemal „Mečára“ rád.

Potvrdzuje to aj udalosť z roku 1991. Zavítal do Bratislavy a pod sochou leva – symbolom čechoslovakistov – sa stretol s hŕstkou priaznivcov. Tam  zahaprovali mikrofóny, a tak sa bez dlhšieho uvažovania rozhodol zavítať na námestie SNP, na ktorom si Pánisovci pripomínali vznik prvého slovenského štátu. Prezidenta sprevádzal húf domácich, pražských i zahraničných novinárov. Na námestí SNP sa postavil pred už postavené kamery spravodajcov a čakal. Pravdepodobne sa spravodajský šot nakrúcal podľa vopred pripraveného scenára s názvom: Inzultácia prezidenta v Bratislave. Zo strany Pánisovcov sa síce ozvali nejaké výkriky, ale nie z ich radov, ale zboku, z priestoru medzi Pánisovcami  a prezidentom, vyletelo na prezidenta zopár vajíčok.  Spravodajcovia mohli svet informovať, že ak Slovensko pod vedením Mečiara bude samostatné, bude fašistické. Pánisovci  príchod prezidenta nečakali, neplánovali stretnutie s ním. Kto potom priniesol vajíčka na námestie? Havel sa po akcii  hrdil: „Do mňa sa netrafili. Do mňa sa tak ľahko netrafia.“  Pánisovci mu odkázali: „Keby sme my hádzali, tak určite trafíme.“ 

Havel sa usiloval spolu  so slovenskými čechoslovakistami Mečiara z politickej scény odstrániť. Dvakrát sa im to aj podarilo. Dosiahli však opačný účinok. Popularita Mečiara nevídane rástla.  

Keď po abdikácii v júli 1992 bol Havel znovu navrhnutý za federálneho prezidenta, slovenskí federálni poslanci sa mu za jeho hochštaplerstvo k Slovensku odvďačili tak, že za neho nehlasovali. Do konca existencie ČSFR nemala prezidenta.

K samostatnosti bez nacionalizmu

V. Klaus v roku 1991 v interview pre časopis Reflex povedal, že s rozdelením republiky v nijakom prípade neráta. „Urobím všetko pre to, aby sa tak nestalo.“ Ako sa  zišiel rok s rokom, svoj pohľad na federáciu výrazne zmenil. Klaus totiž sníval o unitárnom štáte s jednou vládou. Po prvých rokovaniach so Slovákmi si uvedomil, že je to nereálne. Českých politikov šokoval, keď začal Mečiara chváliť: „Mne vždy viac vyhovuje, keď sa hrá s otvorenými kartami. Pokladám sa za realistického a pragmatického politika. Neviem prečo by som mal mať nejaké problémy v rokovaní s pánom Mečiarom. On je zjavne politik výrazného typu, svoje názory formuluje priamo, a to mi vyhovuje.“ 

Klaus po rokovaniach s Mečiarom pochopil, že s federáciou sa treba rozlúčiť.   V Jihlave v júli 1992 skonštatoval, že šance federácie sú malé. Proces rozchodu sa urýchľoval. Uznal, že slovenský tlak je veľký. Zánik federácie bol podľa Klausa nevyhnutný. Odmietol iné karikatúry spolužitia, napríklad vo forme dvojdomu či československej únie. Pred novinármi vyhlásil: „O takéto štátne útvary občania Českej republiky nemajú záujem a ja ich nebudem vytvárať.“  Pred rozdelením mal Mečiar povinnosť informovať zahraničie o snahách  rozísť sa s Čechmi. Vysvetľoval to Helmutovi Kohlovi, Lechovi Walesovi, Borisovi Jeľcinovi a ďalším. Presviedčal ich, že slovenská otázka nebola nikdy protičeská. Rozdelenie Československa nesúvisí so slovenským nacionalizmom. Ak by tak bolo, ťažko by nám poskytli politickú podporu. To bol pre Mečiara aj dôvod, že hovoril aj o konfederácii s Českou republikou. Chceli sme byť samostatným právnym subjektom ako štát, ale zároveň  sme niečo mohli mať aj s Českou republikou. Dôsledné opakovanie tohto stanoviska česká strana neakceptovala. V Klausovej ODS silne rezonovala téza, že Česi nechcú Slovákov. Dospelo sa k rozumnej pragmatickej  dohode. Prvýkrát v histórii rokovali slovenská a česká delegácia ako rovnocenné. 

Václav Klaus bol protagonistom druhej strany. Keď sa Mečiara pýtali, akú má úctu k českému predstaviteľovi, odpovedal: „Mám úctu ku Klausovi, musím zdôrazniť, že mám úctu ku každému, kto siaha na dno svojich možností, schopností a síl preto, aby posvätil ideu národa a štátu, ktorého je reprezentantom. Klaus bol Čechom každým cólom. Aby obhájil české záujmy, vyčerpal za rokovacím stolom všetko. Svoje skúsenosti, vedomosti, energiu, všetko. Bol až hranične ústretový, ale hranou bolo neprekračovať myšlienku spoločného štátu. Až keď sa táto hrana ukázala neudržateľná, prijali sa iné riešenia. Slovenská reprezentácia vedela túto hru prijať. Dokázala českú stranu presvedčiť, že nepôjde o nacionalistický výbuch zameraný na vytvorenie štátu, ale o projekt budovania spoločnosti iného typu istých hodnôt, ktorý sa len začne realizovať vytvorením samostatného štátu. Filozofia budovania  tohto štátu bude vychádzať z našej vlastnej kultúrnej a historickej skúsenosti, z odkazu Cyrila a Metoda, ako aj z idey sociálnej spravodlivosti, na Slovensku vždy živej. Chceli sme štát, ktorý by sa stal garantom osobných slobôd.“

Chýbali nám tri hlasy 

Prvé hlasovanie o rozdelení sa uskutočnilo 18. novembra 1992. V Snemovni ľudu z prítomných 144 poslancov 100 hlasovalo za zánik federácie. V Snemovni národov Českej republiky z prítomných 73 poslancov 46 hlasovalo za zánik federácie (bolo treba 45 hlasov). V Snemovni národov SR z prítomných  71 poslancov iba 42 hlasovalo za zánik (bolo treba 45 hlasov). Za zánik  federácie hlasovali všetci prítomní poslanci HZDS a SNS, Nestačilo to. 

Chýbali tri hlasy. Dúfali sme, že po dohodovacom konaní pri ďalšom hlasovaní zvíťazí zdravý rozum a s Čechmi sa džentlmensky rozídeme. Smutné na veci bolo, že pri hlasovaní nechýbali hlasy českých, ale slovenských poslancov. S  kádehákmi nebola nijaká reč. S jedným som sedel v komisii pre ľudské práva. Spolu sme boli aj v zahraničí. Vedel som, že  je národne orientovaný. Presviedčal som ho, aby hlasoval za rozdelenie. Vykrúcal sa: „Vieš, ja som  srdcom za samostatné Slovensko, ale ruku musím zdvihnúť proti. Tak sme  sa dohodli v poslaneckom klube.“ Večer pred zasadnutím sa pošuškávalo , že dva hlasy od slovenských sociálnych demokratov máme, ale jeden nám stále chýbal.

Dvadsiateho piateho novembra 1992 sme preto s obavami vstupovali do spoločnej zasadačky Federálneho zhromaždenia. Hlasovanie o rozdelení ČSFR na dva samostatné štáty sa uskutočnilo presne o 13. hodine , 21. minúte, a keďže išlo o historický okamih pre Slovákov a digitálny časomerač to zaznamenal,  aj 43. sekunde, sa o ústavnom zákone o zániku federácie rozhodlo.  

Sedel som vzadu. Z vyvýšenej častisom mal dobrý prehľad, kto za čo hlasuje zdvihnutím ruky. Zaregistroval som, že za zánik federácie zdvihol ruku i český sociálny demokrat Valter Komárek. Čo bolo oveľa dôležitejšie, za zánik federácie boli aj dubčekovci – slovenskí sociálni demokrati a dve ruky sa zdvihli v časti, v ktorej sedeli poslanci Strany demokratickej ľavice. Pri prvom hlasovaní sa tam nezdvihla ani jedna ruka. Teraz dve.  

To vyzerá nádejne, preblesklo mi hlavou. Bývalý televízny moderátor Štefan Nižňanský,  ako aj generál Rudolf Tvarožka nechceli, aby sa spoločný štát rozpadol neústavne. Čakal som, že sa nejaká ruka zdvihne medzi poslancami KDH. Nezdvihla sa. Opantával ma dobrý pocit, že  hlasovanie sa skončí v prospech Slovenska. Ale počkaj, radostná chvíľa, potvrdí moje tušenie   svetelná tabuľa? Na chvíľu mi prestalo búchať srdce, keď som čítal výsledky: 

Snemovňa ľudu (150 poslancov): 92 hlasovalo za zánik (bolo treba 90 hlasov), 16 bolo proti, zdržalo sa 28, hlasovanie ignorovalo 8 poslancov, 6 poslancov nebolo prítomných.

Snemovňa národov ČR (75 poslancov): 45 bolo za (bolo treba 45 hlasov), 7 bolo proti, 11 sa zdržalo, 9 nehlasovalo, 3 neprítomní.

Snemovňa  národov  SR: (75 poslancov): 46 hlasovalo za zánik federácie (bolo treba 45 hlasov), 7 bolo proti, 16 sa zdržalo, 3 ignorovali hlasovanie, 3 neprítomní.

S úľavou som si vydýchol. Bolo rozhodnuté. Splnili sme úlohu, ktorú nám uložili voliči. Slováci budú mať svoj štát.

Poslanecké harakiri Paradoxne, prvý mi úprimne gratuloval český poslanec ODS Vašek Líška. Delila nás úzka ulička v poslaneckej zasadačke. Úprimne som mu želal, aby sa aj Českej republike darilo. A potom sme sa vzájomne vystískali, slovenskí pronárodní poslanci. Srdečne sme si gratulovali najmä so snsákmi. Víťazoslav Móric Milana Číča pri objímaní skoro udusil.   Najradikálnejší Čechoslovák, predseda republikánov Sládek, nás poslal do zadnej časti tela. Tí slušnejší  čechoslovakisti nás obvinili, že sme hrobári štátu, ktorý obdivoval svet.  Naši slovenskí poslanci, ktorí prehrali zápas o federáciu, nám k víťazstvu negratulovali. 

Projekt slovenskej samostatnosti sme uskutočnili na pražskej pôde ústavne,  bratsky,  rýchlo a krátko. Vzťahy s Čechmi sa po rozdelení vykryštalizovali, sú dobré, čisté, už niet v nich  štipka podceňovania, pohŕdania, podozrievania,  nenávisti. Sú oveľa lepšie ako v časoch federácie. To už dnes konštatujú aj bývalí aktívni  bojovníci za udržanie federácie, napríklad pán Porubjak. 

Sedemdesiatšesť slovenských poslancov vo Federálnom zhromaždení hlasovaním   spáchali  na sebe takpovediac  poslanecké harakiri. Po polročnom poslancovaní stratili všetky poslanecké výhody, podaktorí dokonca aj zamestnanie. Podľa zákona  č. 542/1992 o zániku ČSFR mali federálni poslanci pokračovať v zákonodarnej činnosti aj v Slovenskej republike. Nestalo sa. V Českej republike pokračovali, na Slovensku nie. A čo je najsmutnejšie, aj na ich významné štátnické rozhodnutie sa rýchlo zabudlo. Uplynul iba mesiac a niektorých 1. januára 1993, keď sa v okresných a krajských mestách oslavoval vznik Slovenskej republiky, zabudli pozvať na tribúny.  Devätnásťkrát sme odvtedy prežili 25. november. Ani raz ho vrcholní politici, predstavitelia  NR SR, vlády, ale aj žúp a okresov nespomenuli ako dôležitý krok na ceste k samostatnosti, nepozvali exposlancov na kus reči, aby sa im poďakovali za hlasovanie v pražskom federáli. Na budúci rok bude dvadsiate výročie tejto historicky dôležitej udalosti. Bez nej by nebolo ani 1. januára 1993. Pán prezident, premiér, ale aj národne orientovaní politici by to mali mať na zreteli. Mená poslancov, ktorí hlasovali za slovenskú samostatnosť, by mali byť vyryté aj na tabuli pri vchode alebo vo vestibule Národnej rady Slovenskej republiky. Na ľudí, ktorí prispeli k slovenskej samostatnosti, by sa nemalo zabúdať.  

 

ZA  ZÁNIK FEDERÁCIE HLASOVALI:

Hnutie za demokratické Slovensko: Peter Baco, Trenčín, Edita Bellušová, Spišská Nová Ves, Irena Belohorská, Bratislava, Tibor Bindas, Prešov, Peter Bulík, Bánovce nad Bebravou, Ján Cuper, Bratislava, Milan Číč, Bratislava, Andrej Daniel, Nitra, Ivan Daniš, Banská Bystrica, Ján Danko, Trebišov,  Ľubomír Dolgoš, Dunajská Streda, Rudolf Filkus, Bratislava, Anna Gajdošová, Bystré, Rudolf Garaj, Žiar nad Hronom, Imrich Hamarčák, Stropkov, Júlia Hlavatá, Šurany, Roman Hofbauer, Bratislava, Vladimír Homola, Čadca, Pavol Chalúpek, Dubnica nad Váhom, Ľubomír Javorský, Veľký Šariš, Karol Karaba, Drahovce, Martin Kontra, Bratislava, Jozef Kóša, Modrý Kameň, Michal Kováč, Poprad, Michal Kováč, Bratislava, Roman Kováč, Bratislava, Ábel Kráľ, Bratislava, Matúš Kučera, Bratislava,  Igor Mathé, Veľký Šariš, Pavol Mattoš, Brezová pod Bradlom, Karol Melocík, Trenčín, Peter Mercell, Zvolen, Július Minka, Žiar nad Hronom, Eva Mitrová, Bratislava, Ivan Mjartan, Bratislava, Jozef Moravčík, Bratislava, Rudolf Nemec, Bratislava, Jozefína Obšitníková, Snina, Jozef Pauko, Rajec, Peter Porubský, Liptovský Hrádok, Miloslav Rajčan, Topoľčianky, Milan Rehák, Kostolná-Záriečie, Peter Ryška, Jaslovské Bohunice, Dušan Slobodník, Bratislava, Ján Smilka, Trenčín, Ján Smolec, Pohronská Polhora, Anton Straka, Krásno nad Kysucou, Otília Šablicová (?), Eduard Šimko, Hanušovce nad Toľou, Július Šimko, Košice, Vladimír Šucha, Žilina, Igor Urban, Prešov, Jozef Veverka, Prešov, Jozef Vrábel, Hlohovec, Ľubomír Zámiška, Prievidza, Roman Zelenay, Braislava.            

Slovenská národná strana: Ivan Gondáš, Martin, Kamil Haťapka, Borinka, Pavol Hrivík, Bratislava, Peter Krivda, Bratislava, Marcel Mihalík, Bratislava, Miroslav Michalec, Majcichov, Víťazoslav Moric, Martin, Štefan Paulov, Nitra, Oľga Pavúková, Modra, Ján Repaský, Trenčín, Peter Socha, Bratislava, Emil Spišák, Košice, Jozef Šeďovič, Rumanová, Peter Švec, Piešťany.

Sociálnodemokratická strana Slovenska: Ľubor Bystrický, Bratislava, Pavol Delinga, Bratislava, Jozef Klein, Kežmarok.

Strana demokratickej ľavice: Štefan Nižňanský, Bratislava, Rudolf Tvarožka, Trenčín.

 

PROTI SAMOSTATNÉMU SLOVENSKU HLASOVALI:

Kresťansko demokratické hnutie: Hlasovali proti: Ivan Čarnogurský, Ivan Šimko, Jozef Klokner, Pavol Kubičár, Gabriela Pradová, Alojz Rajnič,  Alojz Rakús. 

Zdržali sa: Anton Anderko, Július Bobovnícky, Milan Gaľa, Ján Petrík, Jozef Mikloško.

Nehlasovali: Štefan Bošnák, Jozef Hajdák.

Strana demokratickej ľavice: Zdržali sa: Jozef Stank, Igor Lenský, Milan Štefanovič, Peter Bohunický, Vladimír Buzalka, Dušan Cinkota, Stanislav Grohman, Mikuláš Šidík, Michal Borguľa,  Ľudmila Gajdošíková, Juraj Kováčik, Jozef Murgaš, Ladislav Orosz, Peter Popesko.

Nehlasovali: Michal Benčík, Jaroslav Klvač, Margita Adamčíková.

Sociálnodemokratická strana Slovenska: Zdržal sa hlasovania: Vladimír Moravčík.

Poslanec HZDS Jozef Kniebügl bol ospravedlnený, pochovával manželku.   

Foto: Emil SEMANCO